Pavel Maria Smejkal

V histórii fotografie existuje viacero diel, ktoré poznáme skôr ako dvojice, než ako samostatné, jednotlivé fotografie. Princíp diptychu je aj v súčasnosti používaný ako veľmi plodná tvorivá metóda. V tejto práci sa však autor snaží pracovať s dvojicami, ktoré vznikli prirodzeným spôsobom, bez akéhokoľvek primárne tvorivého zámeru. Podobne ako u predchádzajúceho projektu Takí sme boli - fotografie iba nachádza, podrobne analyzuje a vyberá.

Smejkala zaujali dvojice, ktoré akýmsi zásadným spôsobom hovoria ani nie tak o realite, ktorá nás obklopuje, ale o fotografii samotnej. O fotografoch, ich myslení, metódach, dobových trendoch. Dôležitou oblasťou, o ktorej tieto dvojice hovoria, je médium fotografie - všetky nájdené fotografie boli v podobe papierových printov. Preto v predloženej sérii nachádzame fotografie ohmatané, roztrhnuté, vybledlé, zle vyvolané, krivo premietnuté na papier v tmavej komore, zrkadlovo vyvolané a pod. Na papieri zhmotnené obrázky nájdené bez svojich originálnych negatívov nám nedávajú informáciu o tom, ktorý záber vznikol prvý a ktorý až následne. Vzniká tak množstvo otázok a tento fakt zároveň umožňuje hypotetické cestovanie časom. Niektoré dvojice sa zasa vyjadrujú kinematograficky, či vytvárajúci dojem deja, ktorý sa v skutočnosti nestal.

Uloženie dvoch fotografií vedľa seba prirodzene núti diváka obrazy detailnejšie analyzovať, nachádzať rozdiely a premýšľať nad tým, čo tieto rozdiely hovoria. Niekedy potrebujeme dospieť až do takmer forenzne detailnej analýzy ako pri dokazovaní zločinu - fotografia dôkazom vždy bola, aj keď zostáva problematickou oblasťou - mnohé otázky, na ktoré odpovede sa dakomu zdajú byť celkom jasné, po dôkladnom premýšľaní zostávajú otvorené...