Mária Pinčíková

Hranice súčasnej dokumentárnej fotografie ťažko presne definovať. Čo však môžme považovať za jednu z charakteristických čŕt tohto žánru, je snaha autorov o zachytenie – zaznamenanie dejov či situácií odohrávajúcich sa pred nimi. Už od čias Henri Cartier-Bressona až po Martina Kollára či Rafala Milacha hovoríme v súvislosti s dokumentárnou fotografiou o výborných pozorovateľoch, rozhodujúcich okamihoch, obrazovej metafore, objektivite či subjektívnom prístupe. Takto sa to stalo, takto som to videl alebo toto sa stalo, toto som videl. Pinčíková je dokumentaristka. Jej prístup je však iný. Ako sama hovorí, nechce byť pasívnou pozorovateľkou. Snaží sa byť súčasťou. Súčasťou deja, príbehu, situácie. Mária vstupuje do Jozefovho života. Jozef je recidivista.

Intímnosť a autentickosť vzniknutej situácie sa stáva kľúčovou pre celý cyklus. A práve poznanie a pochopenie Jozefovho života autorke umožnuje neostávať na povrchu. Mária rozpráva Jozefov príbeh. Využíva na to všetky fotografické prostriedky, ktoré má práve k dispozícii. Nezaujímajú ju formálne hľadiská. Formálna nesúrodosť celej série je sama o sebe metaforou. Pre autorku je dôležitá presnosť a obsah jednotlivých fotografií. Ich miesto v príbehu, ako aj ich emocionálna vypätosť. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že pracuje čisto intuitívne, Pinčíková vie veľmi presne, o čom a akým spôsobom chce hovoriť. A to aj robí. Jedinečne a presvedčivo. V súvislosti s Pinčíkovej sériou sa teda len veľmi ťažko dá uvažovať o dokumente v zaužívanom zmysle tohto slova. Autorka nám ponúka oveľa viac. Intímny a osobný príbeh, ktorý už zďaleka nie je len o Jozefovi. (Filip Vančo)

Úvodná fotografia: Časopis FOTO (č. 22/2015)