Laura Belišová (rod. Štrompachová)

Ave Eva

Laura Belišová (rod. Štrompachová)
2014,  Ave Eva

Eva je moja susedka. Bývame v tom istom paneláku už od nášho narodenia. Ja na treťom poschodí, ona na prvom. Pár krát sme sa za ten čas stretli. Stretli, ale nestretli. Nestretli, lebo sme sa stretnúť nechceli... lebo nás oddeľuje jedno poschodie.

Prvý krát sme sa skutočne stretli až 5. marca tohto roku. Bola už noc, s kamarátom sme čakali na náš autobus domov. Na zastávke som si všimla osamotené, len ledva kráčajúce dievča. Bola to Eva. Do autobusu sme nastúpili každá inými dverami. Keď už sme sa s kamarátom chystali vystúpiť na našej zastávke, letmo sme sa za ňou ešte obzreli. Zaspala.

Spí. Spí tvrdo. Nevystúpili sme. Podišli sme k nej a ja som sa odvážila len placho sa jej dotknúť a pošepkať jej meno. Stále spí. Zastávky ubiehajú a ja stále ticho opakujem „Eva, Eva vstávaj...“ Mám strach, že keď otvorí oči a uvidí práve mňa, nebude práve nadšená... Nereaguje. Okno je už zarosené od jej dychu a my sa pomaly dostávame do tej časti Petržalky, ktorá i za dňa pôsobí tmavo…

Vystupujeme bez nej. Pozorujem vzďaľujúci sa autobus, smerujúci do končín, ktorým sa i ja sama zo strachu vyhýbam... Je mi zo seba zle. S kamarátom sa stihneme ľahko pohádať, no i napriek tomu vieme, čo chceme urobiť. Ideme spolu do tej tmy za ňou.

Nastupujeme do najbližšieho autobusu. Kamarát pozerá napravo, ja naľavo. Na konci slepej uličky kdesi v diaľave vidíme rozkolísanú siluetu človeka. Vystupujeme a dúfajúc, že to bude ona a nik iný, utekáme o dušu smerom k postave. „Eva, si to ty?“, kričí môj kamarát už z diaľky. Otočila sa. Oslovila ma mojim menom, tak láskavo a milo, že ma to dojalo a pokorilo.. Našli sme ju, našli sme stratenú. Môžeme ísť domov. Chytili sme ju pod plecia, prežili atak letiaceho vajíčka z balkóna paneláku naproti a stihli posledný autobus.

V tento večer som prvý krát stretla Evu. Rozprávala mi o sebe veľa, o jej mamine, o stratenom dlhoročnom vzťahu s jej priateľkou, o tom, ako sa má a prečo je teraz tak smutná a sama. Prvýkrát v mojom živote som sa ocitla na prvom poschodí nášho paneláku. A toto bola tá chvíľa, kedy som pochopila, že to poschodie, ktoré nás oddeľuje, vôbec nič neznamená.

Ďakujem Evke, že doplnila moje fotografie svojimi textami.