Jarmila Uhlíková

Šťavnatá a výživná časť materstva sa skrýva pod šupkou neustáleho boja s vecami. V boji poriadku s chaosom, hľadaní ticha v hluku. Zažívame blízkosť s ľuďmi, ktorých sme priviedli na svet, a predsa sú tak rozdielni. Vzďaľujeme sa od svojho pôvodného ja. Hľadáme sústredený čas, aby sa v tom človek zorientoval, zatiaľ čo za jeho chrbtom sa opätovne rozmáha skrumáž, pýtajúca si okamžitú pozornosť. (autorka)

Ako fotograficky uchopiť toto obdobie? Jarmila Uhlíková vo svojej zádumčivej úprimnosti nevyhľadáva vizuálne atraktívne momenty. Bez klasickej aristotelovskej výstavby rozvíjajúceho sa príbehu s vyvrcholením a katarznou pointou, vytvára naratívny kruh plynúcej každodennosti, ktorého tvar narúša potreba aspoň chvíľkového mentálneho odpojenia sa od okolitej situácie. A keď sa jej podarí domáci cirkus opustiť aj fyzicky, prichytáva sa pri tom, ako aj tak myslí na neustále sa preskupujúce haldy jedla, oblečenia, hračiek a pod.

V Normálnej idylke sa nikto na nás nedíva. Každý je ponorený do svojho momentu, neperformuje veľkoúsmevne nadizajnovanú idylku. Dýcha na nás rodinná rutina, v ktorej sa ukrývajú mikrookamihy, kedy sa chronos mení na kairos, potreba dávať sa dotýka zdieľania. Každý večer sme uťahaní a nevieme sa dočkať, kedy už na seba budeme mať viac času, no vlastne sme šťastní. (Veronika Marek Markovičová)