Jarmila Uhlíková

Svoju pozornosť som zamerala na spomienky. Spomienky na celkom malé, konkrétne situácie z môjho života. Nie na tie, ktoré bezprostredne určujú, kým som; ale na také, ktoré dohromady dajú životu akúsi svojskú príchuť. Na také, ktoré si pamätáme, a ani nevieme prečo.

Tieto spomienky som na základe útržkov pamäte zrekonštruovala na miestach s atmosférou, kde sa stali. Nechala som iných ľudí, aby zahrali mňa aj ostatných účastníkov. Vybrala som tri z nich. Pokus o pusu v druhom ročníku na ZŠ. Hádku o oblečenie so sestrou na ZUŠ. Pád z okna počas štúdia na VŠ. Oživovala som ich, rozpomínala som sa na rôzne detaily spomienok a zároveň som hľadala ich jadro. Tento projekt je jedným z viacerých projektov, v ktorom som sa snažila nájsť odpoveď na otázku: Majú spomienky ľudí nejakého spoločného menovateľa? Existujú obrazy, ktoré sú akosi povedomé nám všetkým?