Dušan Kochol

Pred skoro polstoročím tridsaťtriročný muž v stave prorockého delíria zaútočil na Michelangelovo súsošie mŕtveho Ježiša, ležiaceho v náruči svojej matky. Uštedril kladivom pätnásť ničivých úderov ikonickej soche s vyhlásením, že je nový mesiáš. Renesančná Pieta utrpela vážne poškodenia, okrem iného odbitý nos, kus kararského mramoru, ktorý sa už nikdy nenašiel. Kochol identifikuje incident z Chrámu sv. Petra s určitým charakteristickým vzorcom správania, ktoré obvykle sprevádza príchod nových vodcov. Súčasne ponúka otvorenú kritiku nastoľovania moci prostredníctvom strachu – často pod zámienkou deklarácie tej skutočnej pravdy. Projekt paroduje ego samozvaných spasiteľov, ktorí výmenou za vernosť neponúkajú väčšinou viac ako hanu ega predchádzajúcich spasiteľov. Autor sám vo veku oboch mužských postáv prezentuje vypozorovaný model sebastredného zvestovania. Stáva sa tak len ďalším stelesnením martýra skoleného víziami nového sveta, v ktorom je sám pánom. Medzitým si plebejec nedovidí ani na špičku vlastného nosa, pretože mu ju odbil mesiáš, tak ako jeho predchodca zas jemu.