Alan Hyža

100 ľudí a ich miest

Ladislav Ballek, Hont

Tono Stano, Liptovská Mara

Peter Župník, Krúžok

Martin Porubjak, Hodruša

Marián Varga, hotel Carlton

Kornel Foldvári, byvalé divadlo Korzo

Viliam Klimáček, Húšky

Martin Šulík, Čutkovská priehrada

Táňa Pauhofová, Železná studnička

Tibor Huszár, stará laznícka škola

Alan Hyža
2015,  100 ľudí a ich miest

Tieto fotografie vznikali tak, ako vzniká vzťah. Na začiatku bol záujem. Potom prišla dlhá cesta spoznávania a na konci každý príbeh uzavrela dôvera. Nebol to krátky proces, a už vôbec nebol jednoduchý. Chcel som zdokumentovať ľudí, mojich súčasníkov, ktorí významným spôsobom ovplyvnili alebo dodnes ovplyvňujú a vlastne tvoria našu kultúru. Takých, ktorí nepodľahli lákadlám doby a neosvojili si povrchnosť a nevkus, ako je to dnes už bežné. Mnohí sú neznámi a mnohých poznajú len ľudia rozhľadení, zorientovaní v konkrétnej oblasti. O to väčšie bolo moje úsilie spojiť ich do zmysluplného celku. S viacerými som sa roky poznal, s mnohými sme o sebe len vedeli a s niektorými som sa zoznámil až pri fotení. Vždy to však boli stretnutia plné energie, na ktoré som sa tešil. Musím povedať, že ani raz som neodchádzal sklamaný či rozčarovaný.

Kedysi dávno, na začiatku deväťdesiatych rokov som sa spoznal s Petrom Pišťankom. Hneď sme si padli do oka, mali sme si čo povedať. Hudba, literatúra, politika..., to boli naše témy a vždy sme sa zhodli. Rád, veľmi krásne a so zápalom rozprával o jeho rodisku – Devínskej Novej Vsi. Bolo to „jeho“ miesto. Oveľa neskôr, keď som premýšľal nad konceptom tohto súboru, mi napadlo, že vlastne každý človek má nejaké „svoje“ miesto. A že by bolo zaujímavé spoznať ich. Od začiatku som vedel, že ma nečaká nič jednoduché. Rodiská, miesta mladosti, výletov, kúty so skrytou energiou, zdroje inšpirácie. Miesta roztrúsené po celom Slovensku. Bral som to ako obrovskú a pritom krásnu výzvu.

Moju prácu som si sťažil a uľahčil zároveň. Sťažil tým, že som zvolil analógovú techniku, ale inú vlastne ani nepoužívam. Fotil som na stredný a veľký formát, len pri svetle, ktoré bolo v danom okamihu k dispozícii. Zdalo sa mi to prirodzené. Ono je to, čo fotografiu vlastne stvorí a pripadalo mi neúctivé nejako ho vylepšovať či dopĺňať. Bola to náročná, zdĺhavá, ale krásna práca vyžadujúca trpezlivosť. A to je to uľahčenie zároveň. Neochudobnil som sa o nádherný proces ktorý, by sme mohli nazvať alchýmiou.

Hovorí sa, že kniha je ako múzeum bez stien. Kniha sa dá prenášať, požičiavať, listovať v nej kedykoľvek má človek chuť a náladu. Mám dobrý pocit, že tieto fotografie vznikli pre knihu.