Miesto: Tajch Veľká Vodárenská, Kutnohorská 614/12
Vernisáž: 18. 05. 2024 o 19:00
Trvanie výstavy: 18. 05. – 18. 06. 2024
Kurátor: Branislav Štěpánek

Otváracie hodiny: NON - STOP www.viazanicka.com

Postupný ekonomický vzostup po páde komunistického režimu a prakticky neobmedzené otvorenie hraníc umožnilo, že ľudia už dnes bežne dovolenkujú vo vyhľadávaných turistických destináciách po celom svete. Nemalá časť však stále uprednostňuje trávenie voľného času doma na Slovensku. Sú na to rôzne dôvody. Dovolenku v zahraničí si nemôžu dovoliť z finančného či časového hľadiska alebo majú jednoducho radi svoju krajinu. Na plážach, turistických chodníkoch, v kaviarňach či múzeách sa tak stretá rôznorodá zmes obyvateľov.

Ján Viazanička, dokumentárny fotograf a citlivý pozorovateľ ľudskej duše, sám patrí k domácim dovolenkárom. Počas svojich potuliek krajinou v okolí Banskej Štiavnice, kde žije a pracuje, zaznamenáva trávenie voľného času. Nesústredí sa však na konkrétne osobné príbehy. Dovolenkovanie vníma ako sociologický fenomén – interakciu medzi dovolenkármi navzájom, ale aj s poskytovateľmi služieb turistického ruchu, pokrývajúcimi široké spektrum od pop-up zmrzlinových stánkov až po veľké all-inclusive rezorty. Tie na vystavených fotografiách priamo nevidíme, podvedome však tušíme, že do veľkej miery ovplyvňujú, ako ľudia trávia svoj voľný čas a po akých vymoženostiach je dopyt. Formovaniu voľnočasových preferencií napomáha aj reklama, sociálne siete a vôbec mediálny obraz „raja na zemi“ v centrách svetového turizmu. Ľudia tak nedostávajú dovolenku, po ktorej túžia; ich potreby a želania predurčuje turistický priemysel. Slovinský filozof Slavoj Žižek načrtol tento princíp v známej psychoanalytickej snímke Perverzný sprievodca filmom a týkal sa, samozrejme, subverzívneho umenia filmu, avšak do veľkej miery ho možno aplikovať aj na cestovný ruch.

S takouto predstavou cestovného ruchu ostro kontrastuje prosté, jednoduché prostredie štiavnických pláží, slnečníkov a ihrísk, ktoré nám ukazuje Ján Viazanička a ktoré možno ani neboli pôvodne určené na dovolenkovanie. Priestor pre trávenie voľného času tu vzniká takmer organicky, nie je vytváraný na základe premyslenej marketingovej stratégie. A hoci je ponuka „služieb“ možno obmedzená, človek sa nestáva predmetom komodifikácie. Ľudia na fotografiách sa očividne cítia dobre a nič na tom nemení ani istá priznaná provinčnosť a občasný neporiadok. Autor nám vlastne vo fotografickej forme ponúka svoju predstavu dovolenkového priestoru ako mentálnej tabule rasy – prázdneho miesta, kam návštevník zavíta a projektuje doň svoje želania, túžby a sny. Nenachádzajú sa tu dovolenkové atrakcie a dovolenkára nič a nikto nenabáda, aby po nich túžil a v tom horšom prípade si ich ani nemohol dovoliť. Tu sa dovolenka odohráva v hlave. Ján Viazanička svojím dobrotivým dokumentárnym prístupom naznačuje, že snaha prispôsobovať sa vzorom z prímorských letovísk a svetových turistických centier nemusí vždy predstavovať kultivovanejšiu formu dovolenkovania. Aj v zdanlivom nedostatku sa môže ukrývať moment autentického prežívania či kontemplácie, ktorý je niekedy snáď i hodnotnejší než premotivovaný gýč z ponuky cestovných kancelárií.

Kurátorský text: Branislav Štěpánek