Miesto: Rodný dom Štefana Višňovského, Višňovského 5
Vernisáž: 18. 05. 2024 o 15:00
Trvanie výstavy: 18. 05. – 02. 06. 2024
Vystavujúci a vystavujúce: Dita Valachová (CZ), Katarzyna Szwarc (PL), Lenka Vaculínová (CZ), Katarzyna Heczko Bodora (PL), Sandra Sedlecká (CZ), Jana Mašterová (CZ), Daniela Búryová (CZ), Valdemar Bednarz (CZ), Jakub Hayne (CZ), Pavel Křeček (CZ), David Budský (CZ), Petr Foltýn (CZ)
Kurátor: Kurátorská koncepcia autorov a autoriek
Otváracie hodiny: ST - NE: 13:00 - 18:00
Výstava je prístupná pre väčšie skupiny po dohode aj v iných časoch 0918 867 280

Autori neformálnej a mierne rozpínavej skupiny Šedá zóna zatiaľ opisujú úzke kružnice okolo jedného ročníku Inštitútu tvorivej fotografie v Opave. Ich súbory nevznikali na základe konkrétneho zadania, a predsa majú mnoho spoločného. Tým hlavným je odosobnenie, ktoré sa prelína všetkými ich fotografiami. Len výnimočne na nich zahliadnete tváre zobrazených postáv. Väčšina z nich mizne, uteká zo záberu, schováva sa, alebo odvracia, snáď aby divák sám musel pátrať po tom, kam vedú ich stopy.

Ľudia však z fotografií nemiznú náhle. Vytrácajú sa pomaly a nenápadne. Na lenivých a horúcich plážach Dity Valachovej, vo výpovedi o živote českých emigrantov Petra Foltýna, pod skalpelmi Daniely Búryovej, na dokumentárnom putovaní Katarzyny Heczko za osudom poľského kňaza Stefana Wyszynského - tam všade ľudia eště sú prítomní, aj keď málokedy ako súčasť hlavného deja. Od objektívu potom utekajú v temných krajinách Pavla Křečka, skrývajú sa v zamknutých izbách Lenky Vaculínovej, alebo sa obracajú do seba samých v autoterapeutickom súbore Sandry Sedleckej, aby z dokumentov Katarzyny Szwarc a Valdemara Bednarze zmizli úplne. Niekam do krajín bez ľudí Davida Budského a Jany Mašterovej. Alebo do miest, odkiaľ sa vrátiť nedá, a ktoré sa skrývajú za objektami Jakuba Hayneho.

Nie je to veselé šantenie pomedzi príbehy. Nenájdete tu žiarivé farby, a ak áno, upozorňujú často na niečo, čo k jasaniu rozhodne nie je. V šedých odtieňoch nachádzate neisté územie plné nepokoja, ktoré hľadá cestu na svetlo. A nabudúce? Nabudúce to zase bude iné.

Autori a súbory

Valdemar Bednarz (CZ/PL): Smutná krajina

Třinecké železiarne vo východnom cípe Českej republiky. Zdroj obživy pre celý región. Fotené na 40 rokov expirované inverzné východonemecké filmy ORWO, vyvolané crossprocesom. Horné Sliezsko je oblasť, v ktorej sa darí množstvu hudobných skupín, hrajúcich tu najtvrdšiu hudbu - grind. Jednou z nich je dvojčlenná skupina Impulsealer. Fotografie z tejto minisérie budú na obale ich nového albumu.

David Budský (CZ): Svetelné signály

Fotografia mestskej krajiny s dominujúcimi svetelnými prvkami. Tie v tmavom priestore umožňujú vznik akýchsi nezamýšľaných svetelných inštalácií. Základné geometrické tvary ako štvorec, obdĺžnik, kruh, priama línia alebo kríž. Táto svetelná geometria je prepojujúcím prvkom súboru, inšpiráciou i kódom k rozšifrovaniu prijímaných „svetelných signálov“. Jeden z možných pohľadov do krajiny mesta v čase skorej jari.

Petr Foltýn (CZ/AUT): Za hranicou

Ťažnou témou fotografickej tvorby Petra Foltýna sú prevažne ľudia a ich domov. V sérii portrétov s názvom Za Hranicou, portrétuje autor občanov bývalého Československa, ktorí z rôznych dôvodov museli emigrovať do susedného Rakúska.

Jakub Hayne (CZ/EN): Crucifixion III.

Triptych Jakuba Hayneho konfrontuje naliehavé problémy budúcnosti prostredníctvom troch sugestívnych fotografií. Prvý snímok skúma rastúci význam vody ako nástroja moci. Podnecuje k zamysleniu nad jej vplyvom na našu budúcnosť. Na druhom snímku sa Hayne zaoberá vyvýjajúcim sa archetypom muža a naznačuje potrebu nanovo definovať jeho tradičnú rolu v súčasnej spoločnosti. Záverečná fotografia zachytáva prevládajúcu úzkosť súčasných generácií a zobrazuje stratu motivácie, existenciálneho zmyslu a meniaceho sa postoja k reprodukcii. Prostredníctvom tohto triptychu Hayne nabáda k zamysleniu sa nad výzvami, ktoré utvárajú náš spoločný zajtrajšok, a vyzýva divákov, aby sa zaoberali komplexitou určujúcou našu budúcu cestu.

Katarzyna Heczko Bodora (PL): Pri hľadaní

Predpokladá sa, že vojna v Poľsku neskončila v máji 1945. Zotročenie krajiny Sovietmi, ako dôsledok rozhodnutia Jaltskej konferencie, vyvolalo vzburu a zmobilizovalo opozičné aktivity. Jednou z kľúčových postáv tohto obdobia bol kardinál Stefan Wyszynski, prímas poľský. 25. septembra 1953 bol obvinený z “činnosti škodlivej záujmom Poľskej ľudovej republiky”, zbavený práva zastávať cirkevný úrad a bol izolovaný od veriacich a kolaborantov. Z Varšavy ho pod rúškom tmy previezli do Rywałdu. Novinami zakryté okná, štíhla postava vedená dôstojníkmi SB, ktorú zahliadne vtedajší farár, alebo správy z Rádia Slobodná Európa dávajú obyvateľom pomerne rýchlo najavo, koho držia v miestnom kláštore menších bratov kapucínov. Bezpečnostný úrad v obave z masových pútí odváža prímasa do dalších miest izolácie:

• Rywałd (25.09.1953 – 12. 10. 1953)
• Stoczek Klasztorny (12. 10. 1953 – 6. 10. 1954),
• Prudnik (6.10.1954 – 29. 10. 1955),
• Komańcza (29.10.1955 – 28.10.1956).

Vraciam sa k obdobiam a miestam jeho internácie. Cestujem po tých istých cestách, trávim čas v jeho celách, hovorím so svedkami a snažím sa pochopiť jeho situáciu a emócie, ktoré ho sprevádzali. Príbeh kardinálovej internácie je ako krížová cesta, ktorú nakreslil ceruzkou na steny svojej cely v Rywałde. Je to príbeh človeka izolovaného od informácií, spravodajskej tlače, kníh, rodiny. Konfrontovaný so slabosťou ľudského tela a chorobou. Zároveň silný, spravodlivý, verný svojim ideálom. Vodca svojej doby. Vodca, ktorý odmietol pripustiť, aby bola cirkev podriadená štátu.

Pavel Křeček (CZ): Darkred: Vizualizácia neistoty a budúcnosti

Súbor “Darkred” je vizuálnou poctou neupravenej realite. Každý snímok zachytáva okamihy presne tak, ako sa odvíjajú. Táto autentická prezentácia vedie k vytvoreniu snových a abstraktných vizuálov, ktoré divákov pozývajú k novému vnímaniu sveta.

Fotografie cyklu “Darkred” vytvárajú pocit tajomna a sú pozvánkou k introspekcii a kontemplácii. Nabádajú divákov, aby spomalili a pozerali sa na svet zblízka, čo umožňuje ich predstavivosti vyplniť medzery ponechané autorom.

“Darkred” je tiež vizuálnou a meditatívnou cestou do pôvodu ľútosti a neistoty, ktorá sprevádza vykročenie do nových neznámych. Budúcnosť, ako je v “Darkred” prezentovaná, môže byť vzrušujúca aj skľučujúca, predstavuje neznáme a potenciál pre nové príležitosti a výzvy, ktoré nás čakajú za rohom.

Sandra Sedlecká (CZ): Prebudenie

Rozodnieva sa. Noc schúlená medzi viečkami prehĺbila čakanie. Poletujúce myšlienky, hravé ako kaleidoskop, sa objavujú a strácajú v prirodzenom stave vecí.

Katarzyna Szwarc (PL): Mám rada, keď je tma

Séria tvorí súbor inscenovaných, čiernobielych zátiší, vytvorených z predmetov ponechaných v byte mojej babičky. Názov súboru sú posledné slová, ktoré predniesla v reakcii na moju otázku, ktorú som položila, keď som odchádzala z jej bytu - Mám nechať rozsvietené svetlo? - Nie. Mám rada, keď je tma. Vtedy sme sa videli naposledy.

Súkromnú históriu používam ako východiskový bod pre svoje úvahy o smrti, a tiež nazerám na tézu Susan Sontagovej – “fotografia je smrť”. Konštruujem obrazy s cieľom zobraziť smrť v mysli. Vzdávať hold mŕtvym, ukazovať mŕtvosť kedysi živých miest a opustených objektov. Siaham nielen po predstave okamihov odchodu, atribútoch smrti alebo strachu z nej. Pozerám sa jej priamo do očí a nasledujem Nietzscheho. “Ten, kto bojuje s démonmi, by si mal dať pozor, aby ním sám nestal. Keď sa pozeráte do priepasti, priepasť sa zase pozerá na vás.” Zaujímalo by ma, čo je na druhej strane. Myslím, ako sa slučka času sťahuje a ako plynie. Revízia a erózia autority. Ideály sú zabité.

Lenka Vaculínová (CZ): Bež do izby a vráť sa, keď budeš normálny

Vety, ktoré nedávajú zmysel. Ktoré nevysvetľujú, nič nehovoria, neriešia a ani nemajú logickú nadväznosť na to, čo sme urobili. Ako deti sme ich mali plnú hlavu. Bežne sme sa zmierovali s tým, že veci sa robia “preto”. Občas človek sedel v tej izbe a čakal, kým bude normálny. Niektorí z nás v ňom sedia dodnes. A niektorí tam robia skvelé veci.

Dita Valachová (CZ): Plážový komplet

Mám hlavu len pre ... na stole máš cappuccino namiesto tvojho obľúbeného espressa. Aj čašníčka sa čuduje, čo si si to objednala. Šla som lesom k moru, kde ryli diviaky a tak som šišku radšej hodila o uličku ďalej. Prímorské mestečká sú plné turistov a nezmyselného plastu. Ku cappuccinu som dostala zákusok, asi za odmenu, že to vypijem. V župane sa tu chodí do vody bez toho by sa namočili a všetci ti lížu farebné… Svet pri mori je tak neuveriteľne iný. Niekedy mi napadne, kde sa tí iní ľudia berú? Čo nás vedie k tomu stať sa na okamih inými?

Jana Mašterová (CZ): Ticho

Tiché kroky nás vedú mestom, ako keby sme ho videli po prvý krát. Odrazy svetiel v oknách, jemné a klamlivé, hrajú na povrchu skla ako tanečníci vo svetle mesiaca, prízračné a krásne, v tichu sa zrkadlí mesto samé v sebe, odhaľuje svoju dušu, krehkú a silnú zároveň. Baví ma toto ticho pozorovať.

Daniela Búryová (CZ): Jazva

Jazva - stopa na koži, každá je jedinečná a každá má v sebe svoj vlastný príbeh. Skrýva silu, odhodlanie, bolesť, boj, nádej na život... to všetko je transplantácia.

– – –

Účasť na festivale PARADAJS PHOTO FEST je pre všetkých bezplatná. Veľmi by nám však pomohli Vaše dobrovoľné príspevky, ktoré nám môžete darovať cez darcovskú stránku DARUJME.sk. Finančné prostriedky použijeme na prípravu festivalových aktivít.