Dávid Gabera

Viktor Kopasz (1973) sa narodil v Kráľovskom Chlmci, študoval v rokoch 1992 – 1997 na pražskej FAMU, zúčastnil sa stáže na Middlesex University v Londýne (1997) a v roku 2021 absolvoval doktorandské štúdium na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe. Od roku 1989 pracuje na vizuálnych denníkoch, v ktorých prepája fotografie a kresby s textami v rodnej maďarčine, slovenčine a angličtine. Samostatne vystavuje od roku 1991. Vydal obrazové knihy In the Jungle (1999), Zajetí/Fógság (s poéziou Jaromíra Typlta, 2001), Kertelö (2004). V roku 2020 vydal autorskú knihu fotografií z vysychajúcej rieky Latorica Remembrance of Nature (Spomienka na krajinu), ktorú pravidelne dokumentuje od roku 1989. Je taktiež autorom krátkych videofilmov Podvodník (1999), Shadow Play (2002) alebo Vinice (Arabeska) (v spolupráci s Jaromírom Typltom, 2012). Je jedným z autorov zastúpených pražskou galériou Hunt Kastner. Žije v Prahe, venuje sa voľnej fotografickej tvorbe, vedie fotografické workshopy na FAMU a je pedagógom fotografie na Vyššej odbornej škole grafickej a Strednej priemyselnej škole grafickej Hellichovka, kde je zároveň vedúcim oddelenia fotografie.

Prvé okamihy s Latoricou si spája s tým, ako v šestnástich pri jej brehu s partiou kamarátov počúval undergroundovú hudbu, tie posledné so smutnými a osamotenými prechádzkami po miestach, kde kedysi tiekla voda.

Fotograf Viktor Kopasz sa od konca 80. rokov pravidelne vracia a dokumentuje rieku Latorica na juhovýchode Slovenska, ktorá v dôsledku zmeny klímy v priebehu niekoľkých rokov výrazne zmenila svoju podobu.

Spontánne momentky s priateľmi sa preto aj u Kopasza časom premenili na dôsledný časozberný dokument, v ktorom podáva silnú výpoveď o premene rieky a krajiny.

„Keď som tam jedného dňa prišiel a videl, ako vyschli ramená rieky, bol to zarmucujúci pohľad. Na miestach, kde som predtým fotil vo vode, som sa zrazu mohol voľne prechádzať. Vôbec som to nečakal. Prešiel ma z toho smiech,“ hovorí Viktor Kopasz.

Silné puto

Rieka Latorica preteká juhovýchodným Slovenskom a jedným z miest, ktoré svojím tokom obopína, je aj Kráľovský Chlmec, rodisko fotografa Viktora Kopasza.

Kopasz však paradoxne rieku prvýkrát navštívil až vo svojich stredoškolských rokoch. Bolo to v roku 1989, keď už býval na internáte v Košiciach, kde študoval na Škole umeleckého priemyslu. K rieke vtedy začali chodiť jeho kamaráti z detstva rybárčiť a Kopasz sa k nim pridal.

„Myslím si, že veľký podiel na tom zohrávalo to, že všetci sme milovali hudbu. V Košiciach bola požičovňa cédečiek, kde som sa dostal k albumom Joy Division, neskôr Nirvany, Underworld, Soundgardenu. V Chlmci sa vtedy stále počúval len pop ako Depeche Mode. Kamarátom som domov nosil underground a začali sme ho počúvať pri Latorici. Hudba nás vtedy veľmi spájala,“ vraví Viktor Kopasz.

Pri rieke sa nachádzal aj opustený železničný vagón, v ktorom si postupne vytvorili vlastné zázemie, akúsi klubovňu. V jej okolí sa zvykli aj niekoľko dní flákať, a keďže to územie zvykla dvakrát ročne zaplaviť voda z rieky, často sa plavili na člne alebo vodu preplávali.

To všetko Viktor Kopasz začal hneď aj fotiť. „Bola to súčasť našich výletov. Vedelo sa, že keď ideme k rieke, tak okrem toho, že si niečo uvaríme, popočúvame hudbu, zahráme futbal, okúpeme sa, vytiahnem foťák a budem to fotiť,“ hovorí Viktor Kopasz.

V tom čase Kopasz na škole začal vytvárať svoj dlhoročný projekt – denníky. Išlo o zošity, neskôr knihy s čiernobielymi či kolorovanými fotografiami, textovými poznámkami a vlepenými rôznymi drobnými artefaktmi, v ktorých zachytával všetko zo svojho okolia, a teda aj zážitky z Latorice.

„Fotografovanie nás spájalo. Bolo to silné puto. Nebolo to len o tom, že si ideme vypiť, ale že si to celé zaznamenáme. Neboli vtedy mobily a kamaráti si tak mohli hneď pozrieť fotky a mali spätnú väzbu. Zároveň fotografický prístroj na čiernobiely film, ktorý som mal, vyjadroval aj môj vzťah ku ostatným – ako fotograf som mal určitý status,“ hovorí Viktor Kopasz.

Hľadanie identity

Status fotografa si Viktor Kopasz postupne upevňoval. K Latorici sa totiž naďalej vracal aj potom, keď sa dostal na FAMU v Prahe.

Začiatky na škole však pre neho neboli jednoduché. Na FAMU začal študovať v septembri 1992, teda krátko pred rozpadom Československa, pričom na škole bol jeden z posledných federálnych študentov zo Slovenska.

„Bola to moja nevýhoda,“ vraví Viktor Kopasz. „Pamätám si, že mi Rudo Prekop, Tono Stano a Kamil Varga, ktorí tam študovali v 80. rokoch, vraveli, ako sa mali skvele. Že celá škola bývala na internáte na Chodove a z toho jednu tretinu ročníka tvorili Slováci. Všetci držali pohromade. Mne niečo také chýbalo.“

Silná enkláva slovenských študentov, ktorá dostala pomenovanie Slovenská nová vlna, vrcholila na prelome 80. a 90. rokov. Zatiaľ čo v jednom ročníku sa na FAMU stretli Rudo Prekop, Tono Stano, Kamil Varga, Vasil Stanko, Martin Štrba, Miro Švolík, Peter Župník a Jano Pavlík, Kopasz spomína, že jeho jedinými spolužiakmi boli košickí rodáci Vlado Eliáš a Jana Szücsová, aj to len chvíľu.

„Mal som len ich. Ešte pár ľudí zo Slovenska študovalo na ďalších školách v Prahe. Po rozdelení však mýtus Slovenskej vlny opadol. Nežilo to tam takým otvoreným spôsobom, nebola už porevolučná eufória. Otvorenosť tuchla a prevládala izolovanosť. Miestami som mal pocit, že prostredie, do ktorého som prišiel, nie je veľmi priateľské. Horšie sa funguje niekde, keď nemáte zázemie a keď sa nemáte navzájom s kým podporovať,“ vraví Viktor Kopasz.

Mýtus skupiny však podľa neho opadal všeobecne aj v umení, kde si každý radšej šiel svojou cestou. A aj preto, že sa Kopasz nemal s kým ani s čím identifikovať, musel si hľadať vlastné smerovanie.

Prejavilo sa to v tom, že sa uzavrel do vlastnej tvorby a začal viac experimentovať s denníkmi. „Bolo dôležité, že som si hľadal svoj rukopis. Ten som si nakoniec cez denníky ukotvil, čím som sa vymedzil aj voči tvorbe Slovenskej novej vlny a celkovo voči tomu, čo sa robilo v 80. rokoch,“ hovorí Kopasz.

V jeho prípade však celá situácia prispela aj k tomu, že sa sústredil na fotenie Latorice. Pre Kopasza, ktorý pochádza z maďarskej rodiny, vyrastal na Slovensku a usadil sa v Čechách, to bol totiž aj kúsok prostredia, s ktorým sa vedel identifikovať. Tým, že na FAMU začal výtvarne dozrievať, si však uvedomoval, že je to miesto, vďaka ktorému sa môže umelecky posúvať.

Experimenty vo vode

Kopasz počas školy na Latorici vytvoril dva projekty. Zatiaľ čo Shadow Play (1992-1995) predstavuje hru s tieňmi na vodnej hladine, fotografie z rokov 1994 až 1997, ktoré sústredil v albume In the Jungle, zachytávajú spontánne chvíle, ktoré pri rieke zažil s kamarátmi.

„Všetci sme tam nahí. Moji kamaráti visia na stromoch vo vode, ja som bol po krk vo vode a fotil som. Bolo to nebezpečné, ale hlavne úplne prirodzené,“ hovorí Kopasz o fotografiách z projektu In the Jungle, ktoré vlepil do jedného albumu spolu s komármi či s vysušenými žabami.

Ako aj sám vraví, v tejto životnej etape prežíval na Latorici s partiou najintenzívnejšie chvíle. „Všetci v tom čase niekde študovali – v Bratislave, Košiciach, Budapešti, Prahe – a už vopred sme sa pripravovali na návštevu rieky. Hľadali sme cez leto voľné termíny, aby nám všetkým vyšlo, že tam budeme môcť prísť spolu. Bol to taký magnet, ktorý nás spájal,“ hovorí Kopasz.

Tieto zábery ukázal aj v škole počas klauzúr. Ľudí z prostredia FAMU na fotografiách zaujala prirodzenosť a hlavne exotika divokej prírody a k Latorici sa tak rozhodli vydať aj Kopaszovi pedagógovia z katedry fotografie Zdeněk Primus a Štěpán Grygar či viacerí spolužiaci. „Bolo skvelé, že tam časť FAMU prišla. Aj pre mňa. Začal som to celé totiž vnímať silnejšie. Mám pocit, že vtedy vo mne vzťah k rieke dozrel,“ vraví Kopasz.

Začal preto s riekou fotograficky experimentovať a vymýšľať na nej nové súbory. To sa prejavilo napríklad v projekte Holt-est (1998-1999) a najmä v sérii fotografií Selfish (2003).

Projekt Selfish je zaujímavý tým, že Kopasz v ňom už nezachytáva výstrelky kamarátov, ale zameriava sa na ústrednú postavu plavca-modelu. Jeho pohyby však v dôsledku práce s bleskom v tme pôsobia nehybne a voda vyzerá ako ľad. Hravosť z prvých rokov sa tak premenila na pózu, strnulosť, nehybnosť, čo symbolicky aj predpovedá Kopaszove ďalšie umelecké stvárňovanie Latorice.

Emblémy

Prirodzenosť, práca s intuíciou, spontánnosť, ktoré definovali fotografie z prvých návštev Latorice, sa u Kopasza začali vytrácať po škole, ktorú absolvoval v roku 1997. Dôvodom bolo, že cesty celej partie sa postupne rozchádzali.

„Malo na to vplyv viacero veci,“ hovorí Viktor Kopasz. „Kamaráti už nemali taký vzťah k hudbe, zatiaľ čo ja som pri nej zostal. Vytratil sa však aj náš vzťah k sebe navzájom. A keď sa vytratila spontánnosť vzťahu, malo to prirodzene vplyv aj na fotenie, pretože sa mi už nedarilo naďalej vytvárať prirodzené fotky. Fungoval som na autopilota. Uvedomil som si, že to nemá zmysel tlačiť. Energiu som radšej venoval tomu, aby som udržal naše kamarátstvo, ktoré sa rozpadávalo,“ vraví.

Aj keď ich spoločné pobyty pri rieke už boli minulosťou, na Latoricu Kopasz nezanevrel a začal k nej dochádzať sám: „Divoká príroda bola magnetom, ktorý som naďalej hľadal. Postupne som to musel hľadať sám. Musel som sám hľadať v prírode styčné body,“ vraví Viktor Kopasz.

Styčné body, ktoré tam začal objavovať, sa už nenachádzali v hlavom toku, ale po jeho stranách, na vedľajších prítokoch, jazerách a močiaroch. Z nich si Kopasz vyberal rôzne navonok nepodstatné detaily, a tie fotografoval – steblá rastlín, rozvetvené kmene stromov, ale aj obnažené korene stromov.

Emblémy, ako tieto zaznamenané aspekty Latorice dnes Kopasz pomenúva, začal zachytávať v roku 2002 a komplexne ich zhromaždil v projekte Solid Painter (2003-2005). V ňom vidieť nielen navonok nedotknutú divokú prírodu, ale už aj krajinu poznačenú suchom.

Bod zlomu

Téma ekologickej krízy, ktorú v projekte Solid painter Kopasz náznakom sprítomnil, však už dominuje ďalšiemu cyklu – Late Harvest (2006-2008). Na fotografiách už vidieť celé sústavy obnažených koreňov či drobné ostrovčeky vody uprostred vyprahnutej krajiny.

Kopasz tieto fotografie vytvoril v priebehu extrémne teplého a suchého roka 2007. Latorica aj so slepými ramenami, ktoré ju tvoria pozdĺž značnej časti jej toku, totiž počas leta toho roku úplne vyschli.

„Na Latorici zvykli byť sezónne záplavy, dvakrát do roka ju úplne zatopilo. Keďže sú tam vydlabané miesta, z ktorých sa stavali hrádze, tak sa do toho naliala voda. Je tam aj veľa stromov, čo spôsobuje, že slnko sa tam len tak nedostane. To všetko znamenalo, že je nemožné, aby voda vyschla, aj keď bolo suchšie obdobie. Teda aspoň som si to myslel,“ hovorí Viktor Kopasz.

Podľa neho ramená okolo rieky predtým nikdy nevyschli, prinajmenšom aspoň on to nezaznamenal. „Každý rok som tam chodil a nič také sa neudialo. Starší ľudia si pamätajú počasie 32 stupňov cez leto, ktoré trvalo asi 2 dni. Zväčša bolo 27 stupňov a pršalo relatívne často, aspoň každých 5 dní. Teraz je však 3-4 dni po sebe vysoko nad 30 stupňov a niekedy nezaprší celé týždne,“ hovorí Kopasz.

Výsledok sucha v lete 2007 Kopasz zachytil s tým, že ide o anomáliu a nemal v pláne túto tému v tvorbe otvárať. Podobný pohľad na jeho milovanú Latoricu sa mu však vybavil aj o dva roky na to. A opakuje sa prakticky každý druhý rok.

„Myslel som si, že to bude len raz, tak som to využil. Ale keď sa to zopakovalo, uvedomil som si, že to nie je sranda, že je to vážna vec,“ vraví Viktor Kopasz.

Zmena vyžaduje novú formu

Zatiaľ čo Viktora Kopasza spočiatku späť k domovine a k Latorici ťahali najmä dlhoročné kamarátstva, pocit domova a väzby, po roku 2007 to už boli predovšetkým environmentálne otázky. Pre fotografa to však znamenalo zmenu prístupu aj pohľadu na rieku.

„Keď vyprahli všetky tie medziľudské vzťahy, ktoré sme mali prepojené s prostredím, a keď som videl, ako sa krajina mení, pochopil som, že nemôžem pokračovať spôsobom, akým som dovtedy pracoval,“ hovorí Viktor Kopasz.

Jeho prejav sa stal vecnejší a po novom ho definoval autorský odstup a dištancia, ktorou mohol zachytiť vyprahnutý vzťah k prostrediu, k vytrácaniu citlivosti k prírode, ktorého bol svedkom.

V praxi to znamenalo to, že k Latorici po novom podnikal dlhé osamotené prechádzky. Tie sa týkali niekoľkých lokalít v rámci mikroflóry v okolí rieky. K ním sa v priebehu roka dva – až trikrát vracal a – jeho slovami – začal ich s obsesiou fotiť.

Kopasz od toho momentu časozbernou formou sústredene zachytával už nie kedysi úchvatné celky Latorice, ale jej jednotlivé časti, brehy, stromy, korene, vďaka čomu tak mohol názorne zachytiť premenu krajiny, vyobraziť postupnú skazu, ktorá sa tu odohrávala.

Nájsť si vzťah k prostrediu

Zmena prístupu v zachytávaní Latorice sa naplno prejavila v knihe Remembrance of Nature (Spomienka na krajinu). Kopasz ju vydal v roku 2020 a zoskupil v nej fotografie zo štrnástich rokov intenzívneho pozorovania a dokumentovania Latorice.

Okrem časozberných snímok však v knihe zoskupil aj fotky, na ktorých je vidieť, ako Kopasz do prostredia Latorice postprodukčne vložil papierové ľadové kryhy a rôzne abstraktné formy alebo fotografie jednoducho menil na štylizované rôznofarebné krajiny.

Postupnú premenu umeleckého stvárnenia v podobe zásahov a vytvárania akýchsi imaginatívnych hladín tak môžeme u Kopasza čítať ako prirodzenú túžbu po opätovnom vytvorení si vzťahu s prostredím Latorice.

Postprodukčné zásahy však poukazujú aj na prirodzenú reakciu súčasného umelca na prostredie, ktoré bolo kedysi vnímané ako niečo, čo nás presahuje, no teraz je bezmocné v rukách civilizácie a čaká, ako s ním naložíme.

„Celé to vnímam tak, že prv než človek skrotil prírodu priemyselnou revolúciou, vnímal ju romanticky cez maľbu, cítil sa v nej svoj. To sa však vytratilo,“ vraví Viktor Kopasz. „Ja sám som mal dlho veľký rešpekt pred prírodou. Ale zrazu vidím, že je zraniteľná, že je tu problém, ktorý treba okamžite riešiť. Dnes už nikto nemôže povedať, že príroda je krásna. Môže povedať, že vidí vyprahnuté prostredie, z ktorého žiadna estetika ani žiadna romantika nevyplýva.“