Martina Šimkovičová

Názov: Mimo/riadne / autor: Martina Šimkovičová / texty, vedenie rozhovorov: Martina Šimkovičová / layout: Martina Šimkovičová / formát: 15 x 21 cm / vydavateľstvo: self-published / rok: 2021

Martina Šimkovičová študovala fotografiu okrem rodnej Bratislavy i vo Viedni, pôsobila v Amsterdame, absolvovala doktorandské štúdium. Takýto mentálno-fyzický pohyb rôznymi prostrediami z nej urobil pomerne skúsenú pozorovateľku s bohatým materiálom na skúmanie. Porovnáva reálie okolo seba, neprijíma domáce prostredie zautomatizovane, nevyberá si výhradne subjektívne témy. Svoje postrehy rada spracováva knižne. Svedčí o tom už aj jej diplomová práca na Katedre fotografie a nových médií VŠVU Domov(ina) - Heim(AT) / Home(land)/ (2012-2013), pracujúca s konfrontáciou Bratislavy a Viedne a zaznamenávaním života Slovákov, dlhodobo žijúcich vo Viedni.

Škola pre mimoriadne nadané deti a Gymnázium, Teplická 7, Bratislava

Tentokrát sa však nesústredila ani tak na vizuálny prejav našej mentality, ako na mapovanie pomerne subtílnych a veľmi individuálnych životných kvalít, akými sú inteligencia, úspech a príslušnosť k elite. Svoj prieskum realizovala na skupine 8 vrstovníkov, ktorí navštevovali Školu pre mimoriadne nadané deti v Bratislave, resp. jej gymnaziálnu časť. Ako tento knižný projekt charakterizovala sama autorka, “jedná sa o obrazovú esej, ktorá vytvára príbeh o (sú)hre ľudí a faktorov, skladajúci sa z fragmentov bežných udalostí”. Prináša skladačku osobných postrehov, zasadených do základného kontextu tejto problematiky. Subjektívne spracováva objektívny a zároveň veľmi relatívny problém.

Problematiku si z rôznych strán naštudovala a jej útržky sa objavujú i v samotnom texte knihy medzi jednotlivými kapitolami “manuálu”. Nesmeruje však k odborným vyhodnoteniam. Skôr udržiava líniu akéhosi kontinuálneho blogového brainstormingu. Kladie otázky, zapisuje a fotografuje. Už od začiatku si získava sympatie čitateľa tým, že nesiaha po tendenčných témach, nafotených overene módnym spôsobom. Presekáva si svoj chodník náročným zadaním. Je autorkou fotografií, rozhovorov i grafickej úpravy.

Vlado

Kristína

Mária

Mnohým fotograficky premýšľajúcim ľuďom po prelúskaní úvodných odstavcov napadne pomerne praktická otázka - ako sa dá odfotiť niekto úspešný a elitne inteligentný? Tak, že ho postavíš pred nové auto s plným kufrom kníh alebo ako sa v 35-ke sofistikovane tvári pri poslednej splátke hypotéky?

Prečítaním a prezeraním tejto knihy človek postupne zisťuje, že ústredným zámerom tejto knihy nie je ani tak určiť, čo znamená byť inteligentný a úspešný ako skôr otázka, čo s týmito kvalitami života ďalej, ako ich využiť v prospech seba, prípadne svojho okolia. Momentálne v našich končinách nie je problém získať vzdelanie a mať prístup k informáciám a sebarozvoju. Trochu premýšľajúcemu človeku však nesedí ten mdlý závan celoplošného presviedčania, že netreba niesť zodpovednosť za svoje činy, ani mať aspoň zopár základných hodnôt. Stačí byť len pekne oblečeným spotrebným materiálom.

Aj keď projekt Mimo/riadne nechce byť odborným výskumom, ale skôr neformálnou sondou do dnešnej generácie inteligentných tridsiatnikov, možno sa vo svojej neformálnosti trochu stráca. Keď si vezmeme jeho celkový textový i vizuálny "message", nebol by hutnejší, keby si autorka vybrala menej respondentov a šla s nimi viac do hĺbky - vizuálne i textovo? Text síce pôsobí sviežo svojou formou, ktorá pripomína blog alebo messengerovú výmenu správ na Facebooku, svoju výpoveď by však možno viac ukotvil, keby mal čitateľ o respondentovi viac rámcových informácií než to, že všetci navštevovali rovnakú školu (vek, profesia, či je ženatý, či má deti, čo študoval, či robí svoj dreamjob, akú má ideálnu víziu svojej budúcnosti). Keď si uvedomíme, že autorka verbálne nazerá do mentálne-duševných útrob svojich respondentov, ich hodnôt ako výsledkov životných skúseností, fotografická časť knihy, ktorá tvorí jej väčšiu časť, za svojou postrehovo bohatou textovou časťou pomerne zaostáva. Otázkou je aj fakt, čo bolo cieľom fotografickej časti projektu - odfotiť danú osobu v pracovnom a domácom prostredí? Byť ilustráciou k textu alebo autonómnym komentárom? Vznikali fotografie paralelne popri rozhovoch alebo až ex-post? Dá sa fotografiou skúmať taká abstraktná vec, ako je úspech a inteligencia? Uvediem síce najextrémnejší príklad, no to, že niekoho z celkových v knihe troch jemu venovaných záberov trikrát odfotíme pred budovou jeho bývalej práce a v knihe majú fotografie dokonca všetky rovnakú popisku “Vlado v areáli bývalého zamestnávateľa v Bratislave”, je na vizuálne dopovedanie rozhovoru s ním trochu málo. To by človeku stačilo v časopise pri článku. V autorskej publikácii je to však trochu málo, keďže predpokladá skúseného diváka, ktorý by si s chuťou “pošmakol” napríklad na nejakom atypickom domácom alebo pracovnom zátiší, skomponovanom touto nadpriemerne inteligentnou bytosťou alebo nahliadol do viacerých prostredí a situácií, tvoriacich jeho každodennosť. Zároveň chápem, že Covid-19 vznik takéhoto projektu asi dosť skomplikoval. A ešte jedna technická poznámka - nie som si istá, či v tomto type knihy, kedy sa fotografie viažu k textu, je praktickým riešením uvádzať popisy k fotografiám až v závere, v súhrnnom zobrazení jednotlivých fotografií. Ale naspäť od detailov k celku. Aj keď je fotografia viacúčelové médium, neznamená to, že sa ňou dá všetko zobraziť, ilustrovať. Veru, podoby inteligencie, úspechu a príslušnosti k elite sa nedajú veľmi označiť za vizuálnu tému. Priala by som si na konci knihy autorkin zhrňujúci komentár, čo jej tento prieskum priniesol. Ako sa jej pracovalo, prečo si zvolila takúto formu. Zaujímavou výzvou a konfrontáciou by bolo, keby po rozhovoroch nasledovala krátka vedecká štúdia o slovenských reáliách tejto problematiky, napísaná odborníkom - generačným súpútnikom respondentov.

Mnohí z nás, vrátane Martiny Šimkovičovej, sa momentálne nachádzame v životnom období, kedy sa zamýšľame, ako naložiť so životnými skúsenosťami a znalosťami. Obzvlášť, keď sa človek stane rodičom a začína si byť intenzívne vedomý toho, že svojmu dieťaťu bude odovzdávať hodnotový rebríček priorít a že ono ich vlastne už od narodenia od nás podvedome nasáva. Je to práve to obdobie, kedy sa ráno zobudíte v posteli, a zistíte, že v miestnosti sú okrem vás a vášho diplomu aj váš manžel, detské plienky a účet za elektrinu. A osoba, ktorá vás kedykoľvek v noci zobudí, saje z vás mlieko, potom skoro ráno vstane, chce jesť a už počas raňajok začne vykrikovať, že chce ísť von. Tak sa s ňou odvlečiete v riadne mimo stave po nočnej šichte za počítačom na ihrisko a pri pohľade na pieskovisko si spomeniete, že kniha Mimo/riadne končí práve záberom na ihrisko. Ako sprostredkujeme formu, definíciu a možnosti rozvoja inteligencie a úspechu nášmu dieťaťu, ktoré si momentálne najviac užíva napĺňanie formičiek pieskom na pieskovisku? Veľmi vnímavo nás pritom pozoruje a my si zatiaľ uvedomujeme, že v tejto mimoriadnej pandemickej situácii Covid-19 náš úspech ani inteligencia nezaujíma. Na druhej strane následky pandemickej situácie potrebujú zvyšky (aspoň našej, keďže naša aktuálna vláda stopy inteligencie veľmi nejaví) inteligencie na to, aby sme sa popasovali s krízou, ktorú spôsobuje. Obzvlášť, keď sa stále nezmenšuje odliv inteligencie do zahraničia. Neveselou zhodou okolností je aj fakt, že táto kniha o tom, ako naložiť zo svojou inteligenciou vznikla v dobe, keď ani náš premiér, ani predseda parlamentu, a ani minister školstva nie sú autormi svojej diplomovej práce. O to trefnejšie potom vyznieva záverečná textová časť knihy, ktorú tvorí nie veľmi populárna a pertraktovaná téma vnútornej konzistencie:

Kristína: ... keď je človek inteligentný, má – väčšinou – potrebu istej vnútornej konzistentnosti – že nerobím rozhodnutia iba podľa toho, ako sa práve cítim. Rozmýšľam nad tým, ako som sa v podobných situáciách správala inokedy, ako súvisí toto rozhodnutie s tamtým rozhodnutím a či si náhodou neprotirečia. Napríklad hovoriť pravdu svojim blízkym, aj keď to bolí.

Kniha Mimo/riadne Martiny Šimkovičovej je dielom autorky, ktorá cielene premýšľa, čomu, komu a prečo práve tomu venovať svoju energiu. Tentokrát ju vložila do vnútorného hlasu a nadhľadu svojej generácie. A to sa cení.

Petrovo pracovisko na Technische Universität Wien