Dávid Suchár

Dávid Suchár (1981) je skejter, fotograf a filmár. S fotografiou začínal v mladom veku, keď zachytával partiu kamarátov-skejterov na prešovskom sídlisku, kde vyrastal. Dnes fotografuje skejterské komunity v New Yorku či Berlíne a od roku 2017 pravidelne aj dievčenské skejtové zoskupenie v Jeruzaleme, ktoré tvoria členky rozličných náboženstiev. Jeho krátky dokumentárny film Unfinished Stories (2014), v ktorom zaznamenal skejtbordovú komunitu na vidieku východného Slovenska, sa objavil na viacerých filmových festivaloch vrátane BFI London Future Film Festival organizovaným Britským filmovým inštitútom. „Už odmalička som vnímal, že skateboarding je veľmi mačovský. V partii týchto ľudí ste napríklad nemohli len tak povedať, že ste homosexuál. Bolo to tabu. Hoci patriarchálnosť v komunite stále prevláda, myslím si, že posledné roky sa to začalo meniť k lepšiemu,“ hovorí Dávid Suchár.

V rozhovore hovorí o tom, čo ho na fotografovaní členov skejtových komunít zaujíma, na čom momentálne pracuje, ale aj o tom, prečo fotografiu nikdy neštudoval, hoci sa jej intenzívne venuje už dvadsať rokov.

Ako si spomínaš na svoje skejtové začiatky?

Začínal som, keď som mal osem-deväť rokov. Boli to porevolučné roky, kedy sa k nám dostali prvé plastové skejty. Reálny skejt som mal až v trinástich.

Pochádzaš z Prešova, takže predpokladám, že si jazdil tam.

Áno. Jazdieval som však v rôznych častiach, pretože keď som bol malý, dosť často sme sa v rámci mesta sťahovali. Býval som na Sídlisku III, na Sekčove a neďaleko centra. Mesto som preto zažíval z rôznych častí. Neskôr som veľa jazdil aj v skejtparku, ktorý je v centre mesta a funguje od roku 2000. Predtým tam bolo hádzanárske ihrisko a stretávali sa tam rôzni ľudia. Hrávali tam na gitarách, pili. Bolo to miesto, kde sa dalo dobre zašiť. V rokoch 2011 až 2013 som skejtpark dokonca mal s chalanmi na starosti cez naše občianske združenie. Snažili sme sa ho oživiť, čo sa nám na chvíľu aj podarilo. Neskôr však skejtpark niekto rozbil a my ako partia sme sa rozpŕchli preč.

Kto tvoril partiu?

Bola to taká zmes ľudí, ktorí sa zaujímali o fotografiu a adrenalínové športy. Nakoniec to dopadlo tak, že z desiatich ostali v Prešove len dvaja.

Cez týchto ľudí si sa začal zaujímať o fotografiu?

Sčasti áno. Keď som v štrnástich chodieval skejtovať, stretával som rôznych ľudí, zakaždým niekto vytiahol starý Flexaret. Spojilo sa mi to so spomienkou, že aj môj dedo mal kedysi foťák, veľa fotil a vyvolával fotky v komore. Pamätám si, že komoru mal vytvorenú v šatníku v dvojizbovom byte a vždy, keď som tam vošiel, videl som červené svetlo. To niekde v pozadí u mňa zostalo. Dedo zomrel, keď som mal asi päť rokov, no keď som sa o fotografiu začal viac zaujímať, zašiel som k babke a pýtal sa na neho a na fotky. Skúšal som potom nájsť aj foťák, ale nenašiel som nič, len pozostatky starých osmičkových kamier. U druhého deda sa mi však podarilo nájsť Kodak z roku 1945, ktorý mi teta dala. S ním som začal fotiť a experimentovať.

A postupne si začal fotiť svoju partiu skejterov...

Áno. Bolo to asi prirodzené. Foťák som mal stále pri sebe a fotil som okolie. Stretával som sa so skejtermi, určitou komunitou ľudí, ktorých som fotil, keďže mi boli najbližší.

Fotografiu si však študovať nešiel. Prečo?

Chcel som študovať dokumentárnu réžiu v Prahe na FAMU, ale nevyšlo mi to. Povedali mi, že to mám skúsiť o rok, no už som to neskúsil. Pred pár rokmi som rozmýšľal, že pôjdem na Inštitút tvorivej fotografie do Opavy. Po prijímacích skúškach však nastala situácia, ktorá mi nedovolila, aby som tam začal študovať. Sťahoval som sa v tom čase a boli tam aj ďalšie faktory, na základe ktorých som si povedal, že na štúdium nie je ideálne obdobie.

V roku 2014 si dokončil projekt Unfinished Stories, v ktorom dokumentuješ situáciu v skejtbordovej komunite na vidieku východného Slovenska. Ako projekt vznikol?

V tom čase som žil v Londýne a ponevieral som sa po uliciach, sem-tam som pracoval, ale veľa som skejtoval a fotil. Na platforme Talenthouse som natrafil na výzvu na projekt zameraný na adrenalínové športy. Zaujalo ma to, lebo som vedel, ako to funguje na Slovensku, ako sa ľudia u nás usilujú o skejtparky, keďže som mal vlastnú skúsenosť. Povedal som si, že skúsim urobiť porovnanie dvoch scén – ako to je v postsocialistickom Slovensku a ako v Anglicku, konkrétne v Southbank v Londýne. Chcel som to porovnať s Košicami. Napísal som anotáciu o tom, čo zamýšľam urobiť. Odpísali mi, že Londýn ich veľmi nezaujíma, no pozdávala sa im pasáž o postsocialistickom Slovensku. Chceli, aby som sa zameral len na Slovensko a dali mi na to grant.

Nakoniec si sa zameral na komunitu v Jaklovciach a Margecanoch. Prečo?

Na začiatku som si vybral niekoľko komunít po celom Slovensku, za ktorými som asi trištvrte roka cestoval. Keďže výsledok mal mať formu filmu, okrem fotenia som aj natáčal. Vzniklo veľmi veľa materiálu. Nemohol som však použiť všetko, keďže video dokument bol časovo obmedzený na desať minút. Preto som sa napokon rozhodol pre Jaklovce a Margecany. Zdalo sa mi, že táto komunita má čo povedať.

Súčasťou projektu sú fotografie zachytávajúce priebeh skejtovania na pozadí provizórneho parku, ktorý vznikol vďaka iniciatíve členov komunity. Ďalšou – hlavnou zložkou – je krátke video, v ktorom miestni skejteri opisujú svoje skúsenosti. Prečo ťa zaujímali ich výpovede?

Chalani majú za sebou zaujímavé príbehy. Bolo vidieť, že sú odhodlaní. Je to však aj tým, že ma stále zaujímali samotní ľudia. Keď som začínal fotografovať a s kamošmi sme išli niekam skejtovať, samozrejme som si odfotil aj krajinu, ale vždy v kontraste s človekom. Celé som to vnímal ako súčasť komunity, s ktorou som sa dostal na nejaké miesta. Postupne som však začal vyhľadávať aj iných ľudí, iné partie. Nie som totiž typ človeka, ktorý by sa stretával iba s jednou stálou partiou ľudí. Putoval som preto prirodzene z komunity do komunity. Aj v našej subkultúre sú totiž malé komunity. Každá vyznáva niečo iné. Nie je skejter ako skejter. Nedá sa zovšeobecňovať, že všetci skejteri nosia široké gate, majú sprej v zadnom vrecku, robia grafity a húlia trávu. Samozrejme, veľa takých je, no neplatí to pre každého.

Krátky film sa napokon ocitol na viacerých dokumentárnych a filmových festivaloch v Európe, ako sú BFI London Future Film Festival, Goldensun festival či iOFF festival. S filmom si pritom nemal dovtedy veľké skúsenosti.

Aj keď som už predtým skúšal pracovať s videom, išlo o prvú takúto skúsenosť. Ľudia, s ktorými som sa stretával, boli buď fotografi, kameramani, režiséri alebo strihači. Videl som teda, ako sa pracuje s videom, a keď som objavil výzvu, chcel som to vyskúšať. Bola to však výnimka. Primárne sa venujem fotke.

Akú techniku používaš?

Na 99 percent je to len analógová fotografia. Používam rôzne formy od kompaktov až po Leicu R7, tou teraz fotím najviac.

Ako pracuješ v teréne? Zaujíma ma, či nosievaš na chrbte batoh s technikou a riadiš sa podľa toho, ako sa situácia vyvinie, alebo máš už vopred jasno v tom, čo v teréne urobíš. Pracuješ teda skôr intuitívne alebo máš premyslený koncept a ním sa riadiš?

Predtým to bolo presne tak, že som si so sebou nabalil techniku a v teréne som sa riadil intuíciou. Teraz už pracujem premyslenejšie. Už vopred premýšľam nad tým, akých ľudí stretnem, aká atmosféra tam asi bude. Väčšinou volím stredoformát, 35-ku, niekedy aj Instax.

Tým sa dostávame k tvojmu projektu v New Yorku z roku 2017, kde si strávil niekoľko týždňov dokumentovaním miestnej skejtovej scény. Okrem analogovych fotografií a nahrávok rozhovorov a videí z ciest si tam fotil aj na Instax. Prečo si si vybral práve túto formu?

Do New Yorku som pôvodne šiel na tri týždne pracovať na projekte, ktorý mi napokon nevyšiel. Chodil som počas toho aspoň skejtovať na Manhattan. Postretával som tam veľa zaujímavých ľudí. Pýtali sa ma, odkiaľ som, čo tu robím. Počas jedného rozhovoru mi napadlo spraviť záber. Povedal som si, že keď už som tu, tak aspoň niečo vytvorím. Na Instax som si preto každý deň urobil dve-tri fotky a napísal som si k tomu dátum a poznámku, čo sa vtedy udialo. Dva dni som sa flákal po New Yorku. Prezrel som si fotky a zistil som, že sa mi nazbierala séria portrétov. Veľa z nich som pritom porozdával ľuďom už hneď potom, ako som ich odfotil. Veľmi sa im táto forma páčila, keďže hneď mohli vidieť výsledok.

Tieto spomínané formáty, ktorými si pracoval v New Yorku, si prepojil aj preto, aby si vytvoril čo najkomplexnejší obraz o miestnej scéne o ľuďoch, ktorí ju tvoria. Na záberoch pritom vidieť, že sa ti k ľuďom podarilo dostať pomerne blízko, no v meste si strávil len krátky čas. Ako sa ti s miestnymi podarilo nadviazať kontakt? Ako vlastne prenikáš do jednotlivých komunít?

Bolo to rôzne, no najmä asi vďaka tomu, že som bol fajčiar a stále som so sebou nosil cigarety. Tabak je tam veľmi drahý. Hneď ako ľudia uvidia, že fajčíte, spýtajú sa, či nemáte cigaretu. V tejto komunite ľudí je veľmi veľa násťročných, ktorí majú buď malé alebo žiadne vreckové. Bol som pre nich banka na cigarety. Preto som si ich potom schválne nechával vedľa seba.

Čiže potom už prichádzali za tebou sami.

Neskôr už áno. V New Yorku som však začal pracovať tak, že som sa tam spoznal s jedným človekom. Rozprával som sa s ním o jeho práci, rodine a vôbec o živote. Keď som si s ním vytvoril priateľský vzťah, dohodli sme si ďalšie stretnutie. Následne ma predstavil zopár ďalším ľuďom. Napokon ma predstavil v komunite, s tým, že fotím, a roznieslo sa to. Bolo to veľmi prirodzené. Samozrejme, nie všetkých to zaujalo.

Čo ťa počas rozhovorov s miestnymi skejtermi najviac zaujímalo?

V New Yorku som šiel po jednoduchých veciach. Keď som sa s niekým bavil, pýtal som sa, čo ho v živote inšpiruje, prečo skejtuje, prečo ho to napĺňa, prečo sa tomu venuje alebo ako vníma skejtbording ako osoba, ktorá jazdí. To, aké otázky sa zvyknem pýtať, závisí od jednotlivých projektov. Vždy ma však zaujíma podstata toho, prečo sú skejteri takí, akí sú. V projektoch sa pohrávam s formou slobody, no nie slobody v rámci demokracie, ale slobody vo vnútri človeka. Ako ľudia vnímajú slobodu, aký majú na ňu názor. Aká je teda ich formulácia, čo chápu nielen pod tým slovom, ale čo to v nich vnútorne vytvára.

Od roku 2017 pravidelne dokumentuješ dievčenskú skejtovú skupinu Jerusalem Skater Girls, ktorá tvorí niekoľko desiatok členiek rôznych náboženstiev. Ako si sa k tomuto zoskupeniu dostal?

Približne v roku 2015 som sa pohrával s myšlienkou zmapovať dievčenský skejtbording v Čechách a na Slovensku. Začal som hľadať nejaké skupiny, ale nebolo ich veľa. V celej komunite boli známe možno tak 3-4 dievčatá, pretože väčšina z nich kvôli kariére alebo deťom skejtbording nechala. Asi o rok neskôr som náhodou narazil na článok v The New York Times, kde písali o Brujas, čo je dievčenská skejtová crew v New Yorku. Začal som o téme znova intenzívne premýšľať. Vyhľadal som si podobné skupiny, ktoré sú po celom svete, a tak som natrafil na Jerusalem Skater Girls. Napísal som im, či by sme sa niekedy mohli stretnúť. Do polhodiny mi odpísali, že budú rady, len im mám dať vedieť, keď prídem do Izraela. Vnímal som to ako jedinečnú príležitosť. Dievčenský skejtbording ma vždy fascinoval. Na druhý deň som si kúpil letenky a odletel som za nimi.

Hovoríš, že ťa fascinoval dievčenský skejtbording. Čím?

Asi tým, že som sa vždy považoval skôr za feministu, než by som bol na opačnej strane. Už odmalička som vnímal, aký je skejtbording veľmi mačovský. Keď ste boli s partiou, nemohli ste len tak povedať, že ste homosexuál. Bolo to tabu. Bolo síce pár ľudí, ktorí boli profesionálni skejteri a priznali to, ale nebolo ich veľa. Hoci patriarchálnosť v komunite stále prevláda, myslím si, že posledné roky sa to začalo meniť k lepšiemu.

S akými očakávaniami si šiel do Izraela? Čo ťa zaujímalo?

Najmä to, že v Jeruzaleme, kde je stále prítomný boj Palestíny a Izraela, sa stretávajú tri najväčšie náboženstvá – kresťanstvo, islam a judaizmus. Tieto tri veľké náboženstvá sa síce snažia spolu žiť, no pravidelne dochádza k rôznym konfliktom. Dievčatá majú pritom medzi sebou aj moslimky, židovky aj dievčatá z Palestíny, a vôbec z celého sveta. Najviac ma preto zaujímalo, čo pre nich skejtbording v týchto podmienkach znamená.

Čo si zistil?

Paola, ktorá spolu s Maayan skupinu zakladala, mi to vysvetlila jednoducho. Nezaujíma ich, odkiaľ kto je a k akému náboženstvu sa hlási, ale dôležité je to, že všetky členky spolu jazdia a užívajú si to.

Do Izraela si sa pravidelne vracal na niekoľko týždňov až do roku 2019, pretože po vypuknutí pandémie sa do krajiny takmer nedalo dostať. Počas tvojich návštev si s členkami viedol rozhovory a dokumentoval ich ako skejtujú v parku na predmestí či na strechách historických budov v centre mesta. Zažil si počas návštev niečo, čo ťa obzvlášť zaujalo?

Fascinoval ma pocit histórie ako takej. Dievčatá síce skejtujú najmä v skejtparku v novej časti mesta, ale niekedy zvyknú jazdiť aj v starom Jeruzaleme. Keď som tam s nimi bol a chodil uličkami mesta, zaujalo ma, ako sa spája história ľudstva so skejtbordingom. Do toho v diaľke počujete, ako sa ozýva spev z mešity a vidíte ortodoxného žida, ktorý prejde okolo dievčat. Oni zatiaľ jazdia na tritisíc rokov starej budove. Boli to momenty, ktoré boli pre mňa mimoriadne vizuálne zaujímavé.

Stretol si sa aj s tým, že by niekto na dievčatá zaútočil?

Nie. Aj samotné dievčatá spomínali, že konflikty nikdy nemali.

Sú teda tamojšou spoločnosťou vnímané bezproblémovo?

Záleží na tom, kde jazdia. Počas toho, ako som bol v Izraeli, som navštívil aj iné časti krajiny. V Tel Avive bolo napríklad vidieť, že sú ľudia viac otvorení, zatiaľ čo v Jeruzaleme to bolo inak. Jeruzalem je konzervatívnejšie mesto - kvôli náboženstvu pre konflikt s Palestínou. Mestom sčasti prechádza plot. Rozdelenie nie je síce také výrazné, ako to bolo kedysi v Berlíne, no cítiť to tam. Keď som tam prišiel, veľmi som to nevnímal, ale už po týždni som cítil, že niečo nie je v poriadku.

Ako to myslíš?

Bolo tam cítiť napätie. Aj keď mi dievčatá spomínali, že konflikty nemali nikdy, viackrát sa stretli s pohŕdaním. Bolo to najmä preto, že jazdili, keď bol šabat alebo ramadán. V očiach verejnosti sa preto z náboženského pohľadu nesprávajú tak, ako sa od nich očakáva. Na druhej strane však napríklad dievčatá z moslimských rodín ramadán dodržiavajú. Vtedy nejdú skejtovať, prípadne idú až večer, po západe slnka.

Posledné roky žiješ v Berlíne, kde si začal dokumentovať skejtovú scénu na bývalom berlínskom letisku Tempelhof, v ktorom sa prepája nacistická minulosť so socialistickou. O čo v projekte ide?

Má niekoľko rozmerov. Na jednej strane na letisku stretávam ľudí z celého sveta, ktorí si vymieňajú medzi sebou svoje príbehy a tie potom kolujú v komunite. A samotné miesto má pritom zaujímavú históriu. Je akoby poukladaná na sebe. Vzniklo totiž na bývalom nacistickom letisku, nachádzalo sa na území zapadného Berlína. Potom tam pre zmenu stála budova Palast der Republik, ktorá symbolizovala socializmus, pričom v tej časti je postavený skejtpark. Toto letisko je pritom dnes vnímané ako oáza prázdneho miesta, developeri ju však chcú zastavať. Veľmi na to tlačia, takže sa im to zrejme podarí. Preto som si povedal, že ho budem plynulo dokumentovať až do momentu, kým nenastane nejaký zlom.

Okrem toho si sa pustil aj do projektu, v ktorom skúmaš tri generácie žien v rámci berlínskeho skejtbordingu.

Všimol som si, že scéna dievčenských skejtových zoskupení je tu podstatne silnejšia, keďže vo feminizme sú ďaleko pred nami. Zároveň je však Berlín aj 32 rokov po páde berlínskeho múru rozdelený. Dodnes tu cítiť, že krajina a mesto boli za komunizmu rozdelené na východ a západ. Stále tu v spoločnosti pretrváva citeľná deliaca čiara. V skejtbordingu sa to prejavuje patriarchálnym postojom. Ľudia v komunite pozerajú na to, že toto sú ženy a dievčatá a toto muži. A pritom robia jednu a tú istú vec. Celý projekt je však ešte len na začiatku.

V oboch týchto projektoch, či už v nich skúmaš otázky feminizmu alebo kultúrnej pamäte, sa zároveň dotýkaš aj témy slobody, ktorá je tak základom každej tvojej práce. Čo by si podľa teba mal divák v ideálnom prípade odniesť z tvojich dokumentárnych sérií?

Chcem, aby fotografie reflektovali dobu, v ktorej žijeme. Keď sa totiž zhováram s ľuďmi, nejde mi o to, aby mi rozpovedali v skratke svoj životopis. Skôr chcem ísť do hĺbky a prostredníctvom týchto ľudí otvárať témy, ktoré rezonujú v spoločnosti – či už environmentálne alebo aktuálne náboženské. Keď sa napríklad o desať rokov k mojim fotkám niekto dostane, môže sa zamyslieť nad tým, čo sa v tej dobe dialo, čo v spoločnosti rezonovalo. Každý si potom pre seba môže zodpovedať, či to bolo fajn alebo nie. V každej dobe sa niečo udeje, na každú akciu vzniká reakcia. Chcem, aby si divák z toho vyvodil záver sám.