Anton Vydra

Ján Viazanička, zo série ABSTRAKTNÁ REALITA, 2010 - 2021

Existuje obývané prázdno? Nemám pod tým na mysli vyľudnenosť obydlí – to je niečo iné. V prázdnych obydliach kedysi žili ľudia, starali sa tam o svoj životný priestor, zakladali si rodiny, plodili a vychovávali deti, pracovali a umierali v nich a keď sa život zvrtol ako elegantná, no odťažitá dáma na podpätku, museli svoje domovy opustiť. Vyhnali ich z nich iní, sami odišli za prácou, pomreli... Obydlia ostali prázdne a hryzavý zub času ich pustošil. Stratili svoj niekdajší lesk, farby svojich štukových fasád, život, ktorý v nich pulzoval. Stali sa z nich obydlia vyprázdnené, také, ktoré už neraz neslúžia ani len ľuďom bez domova, nanajvýš tak hlodavcom a hmyzu. Narušené murivo, opadaná omietka, zrútené schodiská, vytrhnuté tehly, rozkradnuté kovy – ako v postapokalyptickej krajine zdevastovanej vojnou, hladomorom alebo nejakou globálnou smrteľnou chorobou.

Lenže prázdne obydlia sú jedna vec, obývaná prázdnota je čosi celkom iné. V obývanej prázdnote sú omietky a murivo viac-menej v poriadku, ľudia sú stále tu, žijú tu pri sebe, plodia tu deti, oddychujú, pracujú, trpia, hádajú sa, nerozprávajú sa, rozprávajú sa, urážajú sa, hladia jeden druhého, opíjajú sa alebo sa opájajú sebou navzájom. Zomierajú už zväčša inde, na okrajoch. V obývanej prázdnote vždy existuje starosť o svoj životný priestor, aby bol čo najviac znesiteľný, aby v nej človek dokonca nezabudol ani na prírodu, z ktorej vzišiel a ktorej je – ešte vždy, ešte chvíľu, ešte trochu – súčasťou, kým sa nestane atrapou čohosi kedysi ľudského.

Ján Viazanička, zo série ABSTRAKTNÁ REALITA, 2010 - 2021

Ján Viazanička, zo série ABSTRAKTNÁ REALITA, 2010 - 2021

Potrebujeme – zdá sa nám, že potrebujeme – aby náš priestor ožil farbami (tak ako naše odevy) a teplom. A keď chýba ľudské alebo vizuálne teplo, pomôže aspoň zateplenie z polystyrénu či sklenej vaty. Tepelná izolácia nás účinne izoluje aj sociálne, uzavrie človeka do jeho súkromného sveta, do vlastných tajomstiev, do ktorých nikoho nič nie je. Máme na to právo, tak ako si ho nárokujeme na všeličo ďalšie. Zo spoločných obydlí, ktoré ponúkali príležitosť vzniknúť komunitám, sa stali obydlia, ktoré nás od komunít separujú. Žijeme spolu v jednom paneláku, v domovej zástavbe, na jednej ulici, a predsa nežijeme spolu. Možno to nie je dobré, no je to nevyhnutne zlé? Nádejame sa, že aspoň skrášlený priestor života s trochou farby dokáže transformovať aj spoločenský život. Naozaj to dokáže? Ako sa zhodneme na definícii skrášleného? Sú krajšie diverzné nátery fasád alebo zjednotené, podľa prísnych pravidiel budované zástavby s domami, čo sú navlas rovnaké? A možno tie zástavby porovnávať so starým mestečkom, ktorého domy sú jeden ako druhý už celé stáročia? Čo znamená skrášliť niečo?

Obydlia sú zrkadlom našich životov. Chceli by sme, aby to bola pravda, hoci úplne tak to nikdy nie je. No aj tak, bývaš v dome, ktorý chátra a obrastá ho burina? Každému je jasné (neprávom), že v skutočnosti chátraš ty, že sa už nestaráš, že je ti všetko jedno alebo že už nevládzeš – vinou staroby, chorôb, frustrácie, depresie, rezignácie, zničeného života, strápeného života, znetvoreného života. Nemusíš/ nemôžeš za to ty sám, nemusia/nemôžu však za to ani iní. Skrátka, tak sa to nejako stalo, taký bol osud, okolnosti, katastrofická životná skúsenosť alebo Božie dopustenie.

No zrkadlá vedia byť aj pokrivené a to, čo ukazujú, sa nie vždy zhoduje s realitou. Žijú v krásnych, nablýskaných domoch vyrovnané, integrované bytosti, ktoré prekypujú radosťou, šťastím, pohodou a pokojom? Fasády a masky sú neraz klamné. Zakrývajú, schovávajú, odkláňajú pohľad pozorovateľa od toho, čo sa skrýva vo vnútri. Čo je podstatou obydlia? Dokonalý náter? Štýlová predzáhradka? Masívny kovaný alebo radšej kamenný či betónový plot? To všetko sa zdá byť škrupina. Obydlie tu predsa nie je pre fasádny náter, ale pre človeka, ktorý v ňom žije. Lenže tu sa ocitáme pred paradoxmi.

Ján Viazanička, zo série ABSTRAKTNÁ REALITA, 2010 - 2021

Bolo zvykom tvrdiť, že obydlia nás v skutočnosti chránia pred prírodou a živlami: pred vetrom, chladom, vodou alebo divou zverou (aj divou ľudskou zverou). Naozaj si staviame domy len preto? Sotva. Dom je predĺžením nášho tela, akoby sme narástli až po plot. Starostlivosť o fasády, bránky a oplotenia nie je len starostlivosťou o nejaký povrchný vonkajšok, ale o nás samých, o celok, v ktorom sa odohráva náš život, naše šťastné okamihy, naša pokojná intimita aj naša zúrivá samota a prázdno. Kto sa cíti prázdny vo vlastnom vnútri, ako by sa mohol cítiť inak v tele rozšírenom až po samotný okraj svojho pozemku? Ploty sú nová pokožka: potetovaná, zjazvená, čistá, doškriabaná, psoriatická, plná znamienok, ochlpená, depilovaná, vystrašená s narastajúcou husou kožou, zvráskavená, napnutá, bojovná, príjemná, zvádzajúca na pohladenie, trasľavá, teplá, chladná, vlhká, suchá. Ako veľa o nás hovoria ploty, fasády, dvere, schodiská, prístupové body, parkoviská, garáže, chodníky a cesty? Ulica je neraz ako telo, s ulicou neraz ako s telom aj zaobchádzame. So svojím vlastným telom i s telom tých druhých. Telá sa potom od seba líšia farbou pleti, tvarom, hlasmi, vizážou, výškou, hĺbkou, povrchnosťou. A existujú aj mužské a ženské ulice? Existujú domy-ženy a domy-muži? Existujú domy-deti?

Prechádzať sa ulicami dnešných sídlisk a domových zástavieb znamená pozorovať človeka. Keď sa všetci ukryjú vo svojich bytoch a obydliach, pociťuje ulica smútok a prázdnotu? Cítiť sa vyprázdnený – nie je toto typická črta človeka tohto veku? Nehľadáme preto naplnenie zážitkami, dovolenkami, jedlom, alkoholom, sexom, jogou, náboženstvami (čím kultúrne vzdialenejšími, tým lepšie), čímkoľvek, čo aspoň na okamih naplní vyprázdnenú nádobu, ktorou sa sami cítime byť? No metafory nie sú nikdy nevinné. Vnímať sám seba ako nádobu, ktorá nesmie ostať prázdna, v ktorej niečo musí byť, niečo, čo zaženie náš smäd, znamená, že sme uprednostnili obraz pasívnej ľudskej bytosti pred bytosťou aktívnou. Prečo? Nádoba nikdy nenapĺňa seba samú, je skrz-naskrz pasívna, čaká, vyčkáva na niekoho, kto ju naplní obsahom. Sama nezmôže nič. Ak sa cítime ako prázdne nádoby, podľahli sme práve tomuto obrazu neaktívneho bytia, očakávajúceho, že niečo zvonka príde, musí prísť, má povinnosť prísť a pomôže nám neostať len neužitočným pohárom, džbánom, šálkou, karafou, štamperlíkom a bohviečím ešte. Keď potom nič také neprichádza, berieme všetko, berieme hocičo. Vstrebáme to do seba ako vyprahnutá existencia, ktorá je v zápale boja o sebazáchovu ochotná nasať aj vodu z pouličnej mláky, len aby nemusela stráviť temnú noc s vlastným prázdnom.

Zaľudnená prázdnota je presný obraz. Je ako sídlisko, ktorého budovy pôsobia naoko ako prázdne nádoby. Až na to, že sa v nich odohrávajú stovky krásnych životov, tisíce radostí alebo milióny smútkov. Sú to nádoby naliate ľudskými bytosťami, nie sú celkom prázdne ani bez života, bez energie či espritu, ale stoja ticho na uliciach ako poháre na tácke. Skrášlená (o tom sa dá zaiste polemizovať) prázdnota hľadá uspokojenie aspoň v tom, aby nebola ako rozbitý džbán, ktorý dnes už sotvakto opraví. Taký džbán by skončil na smetisku, na mieste, ktoré sa rado plní, hromadí, kŕmi zvyškami. Smetisko je dnes priestor zaľudnený príbehmi, priestor, ktorý nelačnie, ktorý sa nesťažuje na prázdnotu, je plný až na prasknutie. A predsa existujú pokusy reaktivovať zmysel spoločného života, pokusy vniesť do existenciálnej izolácie súčasného človeka nový prvok komunitného žitia. Nezakladá sa na fasádach a maskách, na prvoplánových dokonalostiach či nadizajnovaných a štylizovaných drobnostiach, ktoré majú za cieľ fixovať pohľad, aby nevidel to, čo je podstatné, aby zabudol na podstatu, aby sa jej dokonca nadobro vzdal. Kým prázdno nevyplníme podstatou, ale nalešteným haraburdím, nezbavíme sa pocitu vyprahnutosti. Zahnal niekto niekedy smäd pohárom naplneným zlatom alebo kameňmi?

Ján Viazanička, zo série ABSTRAKTNÁ REALITA, 2010 - 2021

Ulica je svojrázny život. Ľudský červík uprostred nej pozoruje pulzovanie, ktoré vychádza z jej hlbín, riadi sa ním, reaguje naň, interaguje s ním, je súčasťou tohto masívneho života betónovej hmoty. Sleduje hru farieb a tónov, je citlivý na každý záchvev, na každý, aj nepatrný pohyb. Červík sa plazí ulicami a zanecháva na nich mazľavú stopu svojej vlastnej individuality. Mazľavé stopy vzápätí prekrývajú jedna druhú, stávajú sa lepidlom, ktoré napevno pospája domy, bytovky, garáže, autobusové zastávky, parkoviská, búdy, stromy, rozvaliny, kostol, synagógu, krčmu, klub, nemocnicu, cintorín (to autonómne mesto mŕtvych uprostred mesta ešte žijúcich). Všetko toto vytvorí gigantickú bytosť: Obec. Bytosť rastie alebo odumiera, vzdoruje alebo sa teší, odoláva alebo sa podvoľuje, cíti sa silná alebo slabá. Obec je hlboká vždy, ale nie vždy rovnako naplnená. Obec je plná ľudí, a predsa sa neraz premení na zaľudnené prázdno.

Stačí trochu odstúpiť, odpútať sa od gravitácie svojej vlastnej ulice, svojho domu, svojho paneláku, vzdialiť sa a ešte raz s odvahou otvoriť oči. Čo uvidíme? Čo sa o sebe v tom zásadnom existenciálnom okamihu dozvieme? A potom tú vzdialenú pozíciu opusťme a vráťme sa späť. Tam dolu, vo virvare ulíc a miest sa medzitým nezmenilo nič. My však zistíme, že sa zmenilo všetko. Zmenili sme sa my.

– – –

Text vznikol k fotografickému projektu ABSTRAKTNÁ REALITA - Ján Viazanička, 2010 - 2021, autorom textu je filozof Anton Vydra.