Rozhovor Jany Gombikovej

Ján Viazanička

Vznikol archív slovenskej fotografie pod názvom Døkument magazín

Ján Viazanička je fotograf, pedagóg, kurátor a najnovšie aj autor a editor projektu Døkument magazín. Magisterský diplom získal na Katedre fotografie a nových médií na VŠVU. Vo svojej práci sa venuje hlavne dokumentárnej fotografii. V roku 2017 získal ocenenie Fotograf roka. Je jedným zo zakladateľov kultúrno-turistického centra HÁJOVŇA v Banskej Štiavnici.

Foto: Piotr Gaska, Jana Gombiková/yolk.sk

Aktuálne spúšťate novú webovú stránku o slovenskej fotografii www.dokumentmagazin.sk. Čo všetko tam nájdeme?

Vytvárame internetovú stránku, ktorá bude prioritne archívom portfólií slovenských fotografov a fotografiek. Podľa abecedného poradia si nájdete danú osobu, ktorá Vás zaujíma, alebo môžete objavovať pre vás doteraz neznámych autorov. Boli by sme radi, keby ich tam časom bolo čo najviac. Začneme približne tridsiatimi, každý z nich bude mať na webe zverejnených niekoľko série fotografií. Od oficiálneho spustenia stránky budú pravidelne pribúdať noví autori alebo nové série. Spočiatku dokonca denne, keďže náš archív je už pomerne bohatý. Web bude zároveň obsahovať rozhovory, recenzie, eseje, odborné články o slovenskej fotografii, fotoreportáže a podobne. Nemáme tendenciu byť informačným médiom o aktuálnom dianí. Naším cieľom je skôr vytvoriť niečo ako databázu slovenskej fotografie, kde bude mať človek, ktorý sa o túto tému zaujíma, prístup k množstvu materiálu. Spozná práce rôznych tvorcov, prečíta si k tomu rozhovory, odborné texty. Pozrie si fotografické knihy alebo fotografické výstavy vo forme fotoreportáží.

Kto s tebou spolupracuje?

Autorom projektu som ja, aktuálne som aj hlavným editorom stránky. Spolupracujem s fotografkou, kurátorkou, publicistkou a prekladateľkou Veronikou Marek Markovičovou. Je editorka a človek, ktorý mi pomáha z obsahom najviac. Mohli by sme ju nazvať spoluautorkou alebo, ak by sme boli klasické médium, tak zástupcom šéfredaktora :-). Ďalej si to ty, Jana Gombiková - fotografka, filmárka, scenáristka a dramaturgička, ktorá pripravuje rozhovory a recenzie. K tímu patrí aj publicista, kurátor a historik fotografie Branislav Štěpánek. Píše eseje, recenzie a odborné texty. Jazykovou korektorkou je Vanda Kubišová, grafický dizajn a layout celého webu pripravil Filip Jurkovič. Za technickým riešením stojí Igor Rjabinin.

Máte aj nejaké externé spolupráce ?

Áno, máme a dúfam, že ich bude stále viac a viac. Máme dva typy spolupráce. Oslovujeme ľudí na pravidelnejšie prispievanie ako napr. Janu Močkovú (do knihy Døkument1) a Janu Rajcovú, ktoré pripravili niekoľko rozhovorov. Taktiež oslovujeme teoretikov/čky, aby pripravili na danú tému text, recenziu, či esej. Zatiaľ prispeli Bohunka Koklesová, Michaela Pašteková, Tomáš Pospěch, a Zuzana Lapitková. Toľko k štruktúre obsahu stránky. Boli by sme veľmi radi, keby sa nám hlásili ľudia sami, že majú niečo zaujímavé na publikovanie. Autor nafotí novú sériu a pošle nám ju k odprezentovaniu alebo vznikne recenzia na výstavu. Samozrejme, vyhradzujeme si právo, čo bude a čo nebude na webe publikované.

Online platforme www.dokumentmagazín.sk predchádzalo dlhšie obdobie a niekoľko aktivít. Prvou z nich bolo vydanie publikácie Døkument1, ktorú ste pripravili spolu s Michaelou Paštekovou a Veronikou Marek Markovičovou. Zaujímalo by ma, ako vznikla táto iniciatíva. Čo bolo jej prvotným impulzom?

Som fotograf, a zároveň aj učiteľ. Zaujímam sa o slovenskú fotografickú scénu a často mám potrebu ukázať z nej niektoré projekty aj svojim študentom. Zistil som však, že ak chcem mať aktuálny prehľad, musím tie informácie neustále pracne vyhľadávať. Máme pocit, že všetko sa dá nájsť na webe, ale málokedy je to naozaj dobre a prehľadne spracované. Sociálne siete sú super, ale z tých fragmentov si ťažko urobíš ucelený obraz. Napadlo mi preto, že by bolo viacrozmerne užitočné urobiť niečo komplexnejšie. Keď som sa o tom rozprával s rôznymi známymi, zistil som, že nad niečím takým premýšľame viacerí. Tak som sa dostal k Michaele Paštekovej a Veronike Marek Markovičovej. Pôvodne sme chceli spraviť výstavu, kde by sme si urobili rešerš a vyskúšali, ako tie veci vzájomne fungujú. Následne mala vzniknúť kniha. Ale nakoniec to bolo presne naopak.

Výstava: DØKUMENT 2020, Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne

Prečo?

Zo začiatku takúto fotografickú výstavu nikde nechceli. V galériách majú svoje vlastné plány a predstavy, do ktorých musíš so svojím projektom zapadnúť. No knihu si spravíš sám :-). Nakoniec sme sa preto rozhodli podať si grant na knihu a vyšlo to. Samotnému vydaniu knihy predchádzalo dlhé obdobie. Viac ako rok. Robili sme rešerš autorov a tém, pripravovali živé stretnutia s fotografmi (Fotopondelok a iné aktivity v regióne), robili rozhovory. Nešlo nám iba o knihu alebo výstavu, ktoré existujú samy o sebe. Chceli sme ich zahrnúť do väčšej skupiny vzdelávacích aktivít. Preto paralelne prebieha viacero aktivít, ktoré majú spoločne podporiť a mapovať slovenskú fotografiu. Ako prvý väčší výstup vznikla kniha, kde sme sústredili veľkú časť našich doterajších zistení a výsledkov. V knihe je výborný text od teoretičky fotografie Bohunky Koklesovej, Jana Močková urobila vynikajúce rozhovory a Michaela Pašteková pripravila text o konkrétnych fotografických sériách, ktoré sa nachádzajú v publikácií a teraz už aj na webe.

Publikácia sa volá Døkument1.

Áno. Publikácia sa venuje dokumentárnej fotografii. Ale neskôr, keď som začal rozmýšľať nad webom, zdalo sa mi obmedzujúce držať sa iba jednej oblasti. Slovo dokument, ktoré máme v názve, odkazuje aj na dokumentovanie. Zároveň ešte stále plánujeme ďalšie pokračovania knihy, ktoré by sa mali venovať rôznym žánrom.

Na základe čoho ste vyberali projekty do publikácie?

Prvý diel sa mal najprv volať Døkument 0. Mal sa začať v roku 2000, keďže po tento medzník boli spracované dejiny slovenskej fotografie (Aurel Hrabušický, Václav Macek: Slovenská fotografia 1925 - 2000) a v tomto období sa začali aj aktivity a projekty občianskeho združenia OZ Slovenská dokumentárna fotografia. Patrili sem Andrej Balco, Andrej Bán, Peter Brenkus, Ľubomír Groch, Alan Hyža, Martin Kollár, Martin Marenčin a Jozef Ondzik. Postupne som začal zisťovať, aké náročné je urobiť knihu. Nedokázal som tomu venovať adekvátne množstvo energie. Tak sme sa rozhodli, že začneme niečím súčasnejším. Kniha Døkument0 zostala v pláne. Koniec koncov na poradí, v akom tie publikácie budú vydané, až tak nezáleží (smiech). Bolo pre nás jednoduchšie spracovať najprv typ dokumentu, ktorému sa sám venujem, a tým mám prirodzene oveľa lepší prehľad, čo sa v tejto oblasti deje. Potom postupne môžu vznikať ďalšie diely. Pracovať na plný úväzok ako učiteľ a zároveň sa venovať takýmto náročným projektom je dosť komplikované. Je to veľká a časovo náročná zodpovedná činnosť. Takže sme sa zatiaľ rozhodli v príprave ďalšej publikácie nepokračovať. Nakoniec pokračujeme v online podobe a Veronika Marek Markovičová ostala v tíme.

døkument magazín1, Monika a Lubo Stacho, Obchodná ulica, 1984 - 2014

Predsa len, kniha a web sú dve pomerne rozdielne veci, takže pravdepodobne nastane aj nejaký posun, čo sa týka obsahu.

Hlavný rozdiel spočíva v tom, že web, na rozdiel od tlačenej knihy, je oveľa tekutejšie médium. Kniha musí mať dramaturgiu a výstava tiež. Ak vydáš knihu, je to veľmi zväzujúce, kdežto web je stále otvorený. Môžu na ňom postupne pribúdať ďalšie okruhy, jeho štruktúra sa dá meniť a dopĺňať. Už počas práce na knihe sme zhromaždili okolo 80 portfólií. Vo výslednej publikácii nájdete 15. Mnohé z projektov, ktoré sme považovali zai zaujímavé alebo kvalitné, sa do knihy nezmestili. Nehodili sa do konceptu, alebo sme niečo museli vyhodiť kvôli rozsahu. Bolo nám ľúto, že všetky tie informácie a práce, ktoré sme zhromaždili, sa vo výslednej podobe neobjavia. V tomto má web oveľa veľkorysejšie možnosti.

Ako bude teda vyzerať webová verzia?

Náš web by mal fungovať ako archív. Finančné prostriedky budeme zháňať priebežne. Použijeme ich na prípravu odborných textov, recenzí a rozhovorov. Chceme budovať kvalitný selektívny obsah a zároveň zostať otvorení. Dohodli sme sa na obsahovej spolupráci so súťažou Slovak Press Photo a projektom Fotka je mŕtva. Mediálnym partnerom, ktorý nám umožní čerpať z ich archívu článkov, sú Fotonoviny. Naďalej budeme oslovovať rôznych autorov a teoretikov, no môžu sa prihlásiť aj sami – to by sme boli úplne najradšej.

Takže web sa už nebude zameriavať na nejakú konkrétnu oblasť fotografie alebo časové obdobie?

Nie. Sme pomerne malá krajina, a ak by sme si príliš vyšpecifikovali tému záujmu, zostalo by z toho iba pár ľudí a projektov. Mám naopak rád rôznu fotografiu. Samozrejme, každý si pestuje svoje preferencie, ale vo všeobecnosti neholdujem nejakému vyhranenému vkusu alebo smeru. S chuťou si pozriem akúkoľvek výstavu alebo knihu. Áno, hnacím motorom projektu som ja, ale spolupracuje na ňom, či už interne alebo externe, viac osôb. Každý sa venuje inej oblasti. Všetkým hovorím, aby sa venovali hlavne tomu, čo ich baví. Vtedy to podľa mňa bude fungovať najlepšie a oslovíme široké spektrum ľudí. Ideálne by nás tešilo, keby našu stránku navštevovali všetci od priaznivcov fotografie a fotoamatérov až po fotografov, kurátorov a historikov fotografie. Od teenegerov až po dôchodcov. Páči sa mi myšlienka, že by sme našou stránkou mohli podporiť celkové povedomie o slovenskej fotografii, ako aj fakt, že prostredníctvom nej sa jednotliví autori pohotovo dozvedia o tom, kto aktuálne čo vytvoril.

Myslíš si, že je slovenská fotografia niečím špecifická?

Nie. Nezdá sa mi, že by v rámci stredoeurópskej, či európskej fotografie niečím vynikala. Nemám pocit, že by mala nejakú výraznú estetiku alebo niečo, čo je typicky slovenské. Máme tu aj svetových fotografov, ale nikto by podľa ich fotografií nepovedal, že sú zo strednej Európy, či dokonca zo Slovenska. Žijem v nej ponorený, nemám nad ňou nadhľad. Preto sa vlastne ani necítim byť veľmi kompetentný odpovedať na túto otázku.

Ako vnímaš slovenské fotografické prostredie?

Ja ho vlastne ani nejako obzvlášť nevnímam. To je na tom to najhoršie. Ťažko totiž hovoriť o fotografickom prostredí, keď sa fotografia vystavuje málo, a to už vôbec nehovorím o väčších štátnych galériách. Fotografii by sa nemal dávať veľkorysejší priestor iba počas Mesiaca fotografie, keď sa všetci fotografi stretávajú počas vernisážového týždňa festivalu, ktorého program tvorí aktuálny výber zo slovenskej i svetovej fotografie. Prvým a na dlhú dobu aj posledným väčším fotografickým projektom bola výstava Užitočná fotografia (2018) v Slovenskej národnej galérii, ktorú pripravil Aurel Hrabušický spolu s Filipom Vančom. Veľa ľudí ich koncepcia zaskočila. Mne sa to veľmi páčilo. Som fakt rád, že takáto výstava vznikla. Takáto rozsiahlejšia fotografická výstava mala byť aspoň jedna za rok, či aspoň za pár rokov. Nám sa teraz vďaka projektu Døkument podarilo urobiť výstavu DØKUMENT 2020 v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne. Áno, kontinuitu reflexie fotografie a mapovania aktuálneho diania dlhoročne prinášajú Fotonoviny. Zároveň je však pravá chvíľa na to, aby vznikla nová platforma, ktorá spolupracuje s tou pôvodnou. Obzvlášť v dobe, ktorá nepraje živým stretnutiam na vernisážach a Fotopondelkoch. Preto je počas pandémie online prezentácia fotografie a udržiavanie fotografického života pomerne praktickým, ekologickým a nenákazlivým riešením.