Rozhovor Veroniky Marek Markovičovej

Milota Havránková

Vždy som milovala to, čím som žila a na čom som pracovala

Prvá ženská absolventka katedry fotografie na FAMU (1971). Prvá profesorka v odbore fotografie na Slovensku (2006). Spoluzakladateľka Katedry fotografie a nových médií VŠVU v Bratislave (1993). Iniciátorka slovenskej novej vlny. Perfekcionistka. Milota - milá a ľudská. Intímne osobná aj univerzálna. Počas takmer päťdesiatich rokov svojej pedagogickej činnosti pomohla objaviť svoju tvorivú cestu mnohým slovenským a českým fotografom a zároveň vždy nekompromisne kráčala tou svojou.

Z cyklu Plný čas, autoportrét. 80. roky

Pre magazín MAGDA #1 (2016) v rozhovore s Fedorom Blaščákom a Ľubicou Hustou ste povedali, že „Všetko je cesta, ktorú si nastavujeme a je len na nás, ako ju zvládneme“. Aké boli kľúčové parametre Vašej cesty, ktoré ste si určili?

Moja cesta nebola veľmi jednoduchá. Bola som dosť uzavretá do seba a veľmi neistá, ale otvorená voči ľuďom. Chcela som všetko vidieť inak. Milovala som svoju rodinu. Vedela by som o nej dlho rozprávať. Prebudila vo mne tvorivé myslenie, inšpiráciu a vnímanie seba ako jedinca plného odvahy prežívať to, čo bolo pre mňa podstatné a inšpiratívne. Odvážne, hoci nesmelo, som to objavovala vo vlastnom prežívaní. Načúvala som všetkému, čo ma provokovalo. Chcela som vidieť to, čo je často ukryté len v našom vnútri. Až neskôr som zmysluplne „nasávala“ situácie v šedivom období socializmu, ako aj v dobe uvoľnenia. Obdivovala som silu pevného priateľstva. Vytvárala som si cestu a názor bez toho, aby som si chcela niečo dokazovať, a pritom sa všetko otváralo akoby bez môjho pričinenia. Považovala som to za zázrak, ktorého som sa už nikdy nevzdala.

Bez koho tvorby si v tomto procese otvárania sa zázraku neviete predstaviť tú Vašu?

Moju tvorbu zásadne ovplyvnilo najmä obdobie mojej mladosti, keď som dozrievala. Autorov, ktorí ma inšpirovali, ani všetkých nedokážem vymenovať. V každom období by sa našiel niekto iný. Fascinovala ma hlavne dobrá fotografia, ktorá mi nedala spať. Bolo to aj vtedy, keď som prvýkrát objavila konštruktivistov ruskej avantgardy, ako aj protagonistov legendárneho Bauhausu. Bolo to neuveriteľné, s akou silou práve fotografia vstupovala do môjho vnímania skutočnosti. Ovplyvnil aj fascinoval ma surreálny prístup fotografov, obzvlášť Man Raya. Prežívala som ho takmer ako svoj osobný problém. Aj obdobie českej moderny ma očarilo v mojich predstavách ako blesk z neba. Začala som zmysluplne rozmýšľať s nadhľadom, ktorý mnou „pulzoval“ ako samostatný prostriedok výtvarnej výpovede. A to je vlastne moja fotografia.

Z cyklu Premeny. Rodina, 60. roky

Z cyklu Premeny. Priatelia, 60. roky

Vyzerala by Vaša tvorba inak, ak by ste neštudovali na FAMU, čiže filmovej škole?

O tom vôbec nepochybujem. Boli to roky, ktoré ma zásadne ovplyvnili na celý život. Fotografiu som začala vnímať úplne iným spôsobom. V tej dobe totiž vo filme nastúpila tzv. nová vlna, v rámci ktorej tvorili mnohé kľúčové osobnosti českého a slovenského filmu. Priniesla viacero polôh vnímania obrazu v rámci príbehu. Začala som si uvedomovať vplyv prostredia na vytváranie vlastných predstáv o pohybe obrazu vo fotografii. Začala som chápať jej východiská obrazotvornosti naprieč celým umením prostredníctvom dokumentovania a inscenovania, ktoré mi boli blízke. Otvárali mi vlastný prístup k premýšľaniu. Ocitla som sa v prostredí, kde sa tvoril kurátorský názor na fotografiu, ktorý odštartoval aj prvé vysokoškolské posolstvo vo fotografii.

Bolo to dobou – normalizačným nepokojom – že ste sa v tvorbe venovali obraznosti a predstavám, alebo by ste sa im venovali nehľadiac na dobu?

Áno, bolo to hlavne dobou – hektickou až surreálnou, a pritom na škole bola uvoľnená atmosféra, plná eufórie a predstáv. No prispelo k tomu aj to, že som mala búrlivé detstvo. Ako dieťa som si vraj dokázala získať pozornosť nevšedným a spontánnym správaním. Neskôr som sa však veľmi uzavrela. Takmer som nerozprávala. Na FAMU zo mňa všetko vyťahovali pedagógovia. Hovorili za mňa fotografie, ktoré som vtedy robila. Dokonca som nadobudla zvláštne postavenie u svojho prof. Šmoka. Nazval ma čudom. Neskôr, keď som sa sama stala pedagógom, „posúvala“ som mu svojich študentov, ktorí vytvárali atmosféru školy a vošli do povedomia ako Slovenská nová vlna v Prahe.

Vaša tvorba mi pripomína tandem. Sedí na ňom Vaša osobná mytológia a technologický vývoj fotografie. Nenastaviteľné a zosúladené idú spoločne vpred a veľmi si to užívajú. Je to tak?

Vždy som milovala to, čím som žila a na čom som pracovala. Fascinoval ma hlavne proces fotografie a jej alchýmia. Neskutočne som sa s ňou pohrávala, priam zabávala a výsledok nikdy nebol pre mňa až taký dôležitý. Cítila som sa dobre, keď som bola obklopená spontánnou atmosférou. Nebála som sa vstúpiť bez predsudkov kamkoľvek, kde ma potrebovali. Robila som asi všetko, kde bol potrebný fotograf. Od monumentálnej fotografie, dizajnu, módy, divadla, až po knižnú fotografiu. Vznikli vtedy viaceré menšie výstavy (Milota Havránková, Mestská galéria Nové Zámky, 1977; Milota Havránková, Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava, 1978; Monumentálna fotografia, Fotomedium Art Gallery, Wroclav, 1980), ktoré ma naučili ponoriť sa ešte hlbšie do seba a dať svojej tvorbe a práci obsah. Bola som často obklopená mladými ľuďmi. Všetci mi pomáhali a vôbec som si neuvedomovala, že by to mohlo byť aj inak. Čas však všetko vždy prehodnotil. Dnes sa viac sústreďujem na to, čo chcem svojimi fotografiami povedať.

Stará mama, 60. roky.

Nie je paradoxné byť fotografkou? Nebije sa v tom ženskosť s technikou, ktorá je doménou mužského sveta a ich spôsobu premýšľania?

Nikdy som v tom nevidela rozdiel, aj keď sa to až neúnosne riešilo. Dnes je viac fotografiek ako fotografov. Keď som začínala ako osamelá ženská fotografka, ktorá riešila svoju pozíciu a všetky svoje úskalia presadiť sa, bola som obklopená samými mužmi. Neriešila som to a neviem, ako som si postupne získala dokonca až ich obdiv, hoci tomu doba vôbec nepriala.

Akým spôsobom postupujete, keď pracujete na novej sérii fotografií?

Myslím, že dnes oveľa viac rozmýšľam, ako fotografujem. Až potom tvorím naostro. Urobím množstvo skíc a prehodnocujem východiská svojej tvorby, aby v danom čase boli aktuálne a mali výpovednú hodnotu.

Vyjadruje sa Vám najlepšie cez portrét? Kedy siahate po portréte a kedy po autoportréte? Nie je portrét koniec koncov tiež autoportrétom toho, kto ho fotí?

To je zaujímavá otázka. Zároveň je aj odpoveďou. Autoportrét je celé moje dielo, ak sa to tak dá nazvať. Ak ho niekto čo len trochu sledoval alebo sleduje, je pre moju tvorbu až príznačný. Celé moje dielo chápem ako autoportrét, ako vlastný pohľad naprieč umením, v ktorom fotografia hľadala a otvárala svoju vlastnú zmysluplnú cestu k ľuďom a k životu.

Recyklácia autoportrétu, z cyklu Torzo, 2019

Od portrétu prejdeme k ďalšiemu žánru. Všimla som si, že na Vašich fotografiách sa takmer vôbec neobjavuje krajina – nemáte k nej vzťah alebo je pre Vás vizuálne nezaujímavá?

Neobjavovala sa preto, lebo je to téma, ktorá vo mne už veľmi dlho dozrieva. Príroda je niečo, čo som vedela obdivovať, milovať, nasávať, prežívať, ale nie fotografovať. Nechávala som si tento vizuálny obraz až do doby, keď sa k nemu budem vedieť plnohodnotne vyjadriť. Teším sa a dnes chcem naplno zhodnotiť „modrú strechu“ môjho dreveného domčeka na samote uprostred krajiny, kde som prežívala so svojimi deťmi, rodinou, priateľmi, ale aj so študentmi tie najkrajšie chvíle a spontánnu atmosféru. Napĺňali moju dušu odvahou veriť vlastnej pravde.

O prírode sa často vyjadrujeme, že je krásna. Je pre Vás krása dôležitá?

Krása je pre mňa niečo, čo nedokážem opísať. Okúzľuje ma a inšpiruje. Pociťujem ju takmer ako fyzickú bolesť. Každý však vnímame krásu inak.

Z cyklu Zastrešenie, 70. roky

Teraz trošku zmeníme tému. A čo súčasná fotografia, sledujete ju?

Aj áno, aj nie. Sme zahltení fotografiou. Veľa mladých ľudí chce robiť fotografické umenie. Je toho zrazu priveľa, až mi to znemožňuje sa s tým stotožniť. Vyberám si, čo ma oslovuje. Tento okruh sa zužuje a aj sama čoraz menej fotografujem. Chcem hodnotiť, ale nie vždy sa to dá. Fotografia je závislá od prekonávania času a priestoru. Je odtlačkom akejsi latentnej revolúcie vo fotografickom umení, ktoré jednoznačne patrí ľuďom, a to sme my všetci. Len sa ju musíme naučiť správne vnímať.

Myslíte si, že fotografia je schopná podieľať sa na pozitívnych zmenách v spoločnosti? Že nám pomáha žiť? Alebo že nás dokonca učí žiť?

To všetko závisí od každého z nás. Fotografia je taká prístupná a všade nás obklopuje, až prenasleduje, že si treba vedieť vyberať. To je dnes to najväčšie umenie.

Často spomínate etický rámec. Môže byť fotografia neetická? Kedy?

Keď všetci pochopíme, čo je etický kódex, ktorý by mal byť prítomný v každom normálnom živote. Na školách sa však veľmi nevyučuje. Pritom etikou by sa mala riadiť každá rodina, aj každá spoločnosť. Pokiaľ sa tým riadi, pochopí, čo je etická a neetická fotografia. Podľa mňa neetická fotografia je zneužívaná určitou stratégiou moci.

Prezraďte nám niečo o svojich aktuálnych plánoch. Chystáte sa spolu so svojou dcérou Milotou Markovou, synom Igorom Markom a jeho manželkou Petrou Marko založiť Nadáciu Miloty Havránkovej. Aké bude jej zameranie?

Je to náš spoločný projekt – nápad o pridanej hodnote v zmysluplnej výtvarnej fotografii. Pevne verím, že to bude mať zmysel. Možno to bude o zastavení sa a zamyslení nad tým, prečo fotografujeme. Chceme podporiť to, čo je v nej zmysluplne ukryté. Máme to premyslené. Všetko prinesie a preverí čas. Viac sa dozviete čoskoro.

Čomu sa okrem zakladania nadácie momentálne venujete? Môžeme sa tešiť na nejakú výstavu?

S Libušou Jarcovjákovou a Zuzanou Pustaiovou pripravujeme výstavu, ktorú sme spoločne s jej kurátorkou Annou Varteckou nazvali Latentné revolúcie. Uvidíte ju na tohtoročnom 31. Mesiaci fotografie. Veľmi sa na to teším, no uvidíme, ako to dopadne, keďže si dnes nemôžeme nič s istotou plánovať.

Záverečná otázka nebude síce veľmi originálna, no nedá mi to nepoložiť Vám ju. Už rok žijeme obklopení pandémiou. Mení Vás alebo Váš pohľad na (vlastnú) tvorbu táto situácia?

To by som musela byť hluchá a slepá, aby to nezmenilo môj pohľad aj nadhľad. Snažím sa neklesať na duchu a tešiť sa na každý deň, aj keď to nie je jednoduché. Žijeme uprostred pandémie a musíme sa prispôsobovať novej situácii, ktorá nás učí vidieť veci a život v novej perspektíve. Nenecháva ma to chladnou. Pandémia ma prinútila vracať sa, prehodnocovať, hlbšie sa ponoriť a objavovať energiu, ktorá nie je večná. Mení to hlavne mňa. Dívam sa na všetko s väčším rešpektom. Hlavne na to, čo prežívam. Ešte viac si vážim každý deň, ktorý môže priniesť mnoho zmien v našom chápaní plnohodnotného života.

Autoportrét, 2015