Dávid Gabera

Alan Hyža (1964) je dokumentárny fotograf. Narodil sa v Levoči, vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Prvý veľký cyklus vytváral v 90. rokoch v Sovietskom zväze a nazval ho Ríša zla na konci sna (2000). Zábery zo života ľudí doma i v zahraničí, najmä v postsocialistických krajinách, neskôr pravidelne prinášal slovenskému publiku ako fotoreportér spolupracujúci s viacerými novinami a časopismi. V súčasnosti sa venuje vlastnej autorskej tvorbe, v ktorej dominuje človek zachytený prevažne na pozadí zanedbaného prostredia a na okraji spoločnosti. So sociálnou tematikou mu vyšlo niekoľko kníh z jeho dlhodobých projektov, ako napríklad 100 ľudí a ich miest (2015) či Spiš – tiene a ozveny (2020). Jeho fotografie získali viaceré ocenenia doma i v zahraničí – je viacnásobným laureátom cien Czech Press Photo, na Slovensku v roku 2009 získal ocenenie Fotograf roka. V roku 2023 vydal knihu Zem, ktorá zostáva s portrétmi niekoľko desiatok obyvateľov Banskej Štiavnice.

Celé sa to začalo, keď zbadal invalida kráčajúceho po chodníku. Alan Hyža vtedy šiel autom po Banskej Štiavnici a s mužom v červenom tričku, dlhými šedivými vlasmi a jednou meravou rukou, ktorá mu ostala ako spomienka na úraz na motorke, sa hneď dal do reči. „Zazrel som ho sčista-jasna a zaujal ma tým, že vyzeral veľmi čudesne, veľmi mi pripomínal vodníka. Musel som ho spoznať,“ hovorí.

Muža počas tohto náhodného stretnutia posadil pred krík, odfotil a v tom sa to spustilo. Podobných zvláštnych – či slovami autora – čudesných ľudí totiž od tohto momentu v meste vídal čoraz častejšie, až ich začal sám vyhľadávať a systematicky fotografovať.

Dnes ich portréty spolu so zábermi scenérie mesta tvoria v poradí dvanástu publikáciu Alana Hyžu, ktorá vyšla v roku 2023 vo vydavateľstve arteA PPB a dostala názov Zem, ktorá zostáva.

Bežní ľudia, len trochu iní

Alan Hyža sa narodil v Levoči a celý život prežil v Bratislave. Hoci s Banskou Štiavnicou ho nespája žiaden bližší vzťah, dôvod, pre ktorý sa rozhodol urobiť knihu o ľuďoch z tohto mesta, vzišiel až z rezidenčného pobytu v kultúrno-turistickom centre Hájovňa.

Fotograf sa tam ocitol na jar 2022 a priznáva, že od prvých chvíľ bol v rozpakoch, či sa mu počas pobytu vôbec podarí začať s prácou na umeleckom projekte. „Keď ma oslovil Jano Viazanička, aby som tu niečo vytvoril, spočiatku som bol nesvoj. Štiavnica je síce krásna, ale zároveň je to sprofanované mesto. Fotografie kalvárie, Trojičného námestia či východov a západov slnka na pozadí panorámy mesta sú dnes po celom internete a v bedekroch. V prvej chvíli som si preto nevedel predstaviť, čo tu ako fotograf budem robiť,“ hovorí.

Aj napriek počiatočnému zdráhaniu začal uvažovať o prvotnom koncepte. Aj preto, že medzi jeho záľuby patrí história, začal štúdiom dejín mesta, baníckej minulosti aj príbehmi spojenými s miestnymi reáliami. Navštívil tak archív, stretol sa s historikmi aj s niekoľkými aktívnymi a rozhľadenými obyvateľmi.

Postupné prenikanie spoza krásnu štiavnickú oponu do jej vnútra sa následne prejavila aj v túžbe spoznávať bežných ľudí. Práve tak Alan Hyža stretol aj onoho dlhovlasého muža, po ktorom pribúdali ďalší. „Po tom, čo sme sa s mužom rozišli, chvíľu som uvažoval a pochopil som, že to je tá správna cesta,“ hovorí Hyža. „Bol to bežný chlap, no bolo v ňom čosi neobyčajné, čo vo mne hlbšie zarezonovalo. Patrí k tej skupine ľudí, ktorú ťažko zadefinovať, no sú to často ľudia, s ktorými keď si sadnete na kávu, si zrazu uvedomíte, že je v nich niečo inakšie,“ hovorí.

Alan Hyž sa týchto ľudí rozhodol sústrediť do svojho projektu, ktorý vlani vydal knižne. Ide pritom o celé spektrum obyvateľov: ľudí bez domova alebo žijúcich v rôznych brlohoch, hrobárov, divadelníkov, umelcov, hudobníkov, ale tiež k nim patrí barmanka, motorkár, dievča na prasati, muž s dlhou bradou alebo chlap sediaci v unikátnom trojkolesovom Velorexe.

Žiadneho z týchto ľudí pritom nepomenúva vlastným menom ani neškatuľkuje podľa spoločenských úrovní. Naopak, dáva im označenia podľa toho, ako na neho pôsobia: víla, rusalka, čarodejník či lesný duch.

Na otázku, ako sa dostal k týmto pomenovaniam, fotograf spomína príhodu s miestnou dievčinou, ktorú vyfotil pod hladinou štiavnického tajchu a pomenoval „vodná víla“. „Opýtal som sa jej, či by bola ochotná postaviť sa do ľadovej vody a ona, že jasné, tak som ju odfotil. A práve o tom to je, že nemala problém v marci vliezť do vody. Bežná baba by ani v máji nevliezla do tajchu, ale ona tam vliezla, lebo tam patrí. Prišlo mi preto výstižné ukázať ju, aká v skutočnosti je,“ hovorí Alan Hyža.

Pochmúrne nazeranie na svet

Na rezidenciu do Banskej Štiavnice sa fotograf vrátil aj nasledujúci rok, pričom podobne ako rok predtým si za termín návštevy zvolil marec. Nejde pritom o náhodu, ale zámer, ktorý vychádza z jeho fotografického zamerania.

„Marec som si vybral schválne, lebo je to mesiac, keď končí zima a zároveň ešte nezačalo jaro,“ vraví Alan Hyža. Marec podľa neho predstavuje prechodné obdobie, keď nesvieti slnko, no mesto už nie je pod snehom, nie je zelená tráva a nie sú ešte lístia na stromoch či rozkvitnuté kvety. „Je to možno paradox, lebo väčšina fotografov by z týchto podmienok nebola nadšená, ale mne vyhovuje, keď sú na oblohe oblaky, je zamračené a vonku vyzerá, ako keby išla apokalypsa,“ hovorí.

Takéto podmienky mu vyhovujú aj z technického hľadiska. Namiesto obrazov s výraznými kontrastmi a prechodmi medzi tmavými a svetlými miestami totiž uprednostňuje navonok nevýrazné zábery, no zato s temnou a ponurou náladou.

V súlade s týmito myšlienkami Alan Hyža vyberal aj techniku, s ktorou v Štiavnici pracoval. Pri fotografovaní totiž používal najmä stredoformátové fotoaparáty Pentax s formátom negatívov 6 x 7 a starú päťdesiatročnú dvojokú zrkadlovku s výmennými objektívmi Mamiya s formátom 6 x 6, pričom pár záberov vyhotovil aj s Hasselbladom.

„Používal som foťáky, ktoré sú vrcholom analógovej éry, keď bol analóg vyšperkovaný na vrchol,“ vraví autor s tým, že sú to mechanické stroje, ktoré neobsahujú žiadnu elektroniku a nemajú dokonca ani antireflexné vrstvy na objektívoch, ako majú súčasné dokonalé objektívy. „To sa stretlo s tým, že som pracoval aj s 18-ročnými preležanými farebnými negatívami, ktoré som mal v mrazničke. Kombinácia starých, preležaných filmov s ,vintážnymi‘ objektívmi zo 70. a 80. rokov fotkám dodali akýsi ,starý šmrnc zvláštnosti,‘ čo len umocňuje moje nazeranie na svet,“ hovorí.

Z akcie do bezčasia

Alan Hyža do knihy zoskupil celkovo 85 fotografií, z ktorých väčšinu tvoria portréty ľudí, pričom zvyšok predstavujú zábery ikonických miest v Banskej Štiavnici a okolí.

Podľa autora tieto fotografie slúžia ako doplnok a ich cieľom je dotvorenie atmosféry a formovanie charakteru prostredia. „Zámerom bolo, aby kniha bola predovšetkým o ľuďoch, ktorí žijú v meste alebo sú s ním spojení. Uvedomil som si však, že nie úplne každý dobre pozná Štiavnicu, tak som čitateľom takýmto spôsobom umožnil nahliadnuť, ako to tam vyzerá,“ vraví Alan Hyža. „Je to ako keď varíte kapustnicu a dáte do nej trochu hríbov. Aj tie slúžia na doplnenie,“ dodáva.

Touto kulisou sa tak v knihe stáva napríklad kalvária, ktorú autor vyfotografoval z netypického uhla pohľadu, či notoricky známe Trojičné námestie. To však v jeho prípade neobsahuje davy ľudí, autá ani reštaurácie s terasami a igelitovými stanmi, teda pohľad, aký bežne poznáme z pohľadníc a fotografických kníh, ale vidieť tam súsošie a vedľa siluetu postavy v akomsi zvláštnom opare.

Fotografia vznikla v čase, keď bol požiar v Štiavnici, a Alan Hyža využil moment na fotografovanie. „Bol som tu náhodou a keď som to zbadal, výjav mi pripadal ako zjavenie – námestie, ktoré bolo vyľudnené a zahalené dymovou clonou. Bolo to čosi úplne magické. Musel som to odfotografovať, lebo som vedel, že také niečo možno už nikdy neuvidím,“ hovorí Alan Hyža.

Vlaňajší požiar múzea historických budov v centre Banskej Štiavnice priviedol do mesta množstvo reportérov, zaznamenávajúcich záchranu diel z horiacej budovy či jej hasenie. Udalosť vďaka tomu obletela všetky médiá na Slovensku, pričom jej spomenutie je v tomto kontexte dôležité aj z pozície dnešného uvažovania Alana Hyžu.

Ten totiž v minulosti fotil hlavne reportáže, pričom od 90. rokov dokumentoval zánik Sovietskeho zväzu a ako reportér pracoval pre viaceré denníky a magazíny na Slovensku. Záujem o akciu sa však u neho posledné roky takmer úplne vytratil. Prejavilo sa to aj v týchto chvíľach, keď vytvoril spomínaný záber, ktorý bol v jeho prípade zároveň jediným.

„To, že dnes už tak nefotím akcie, považujem za duševný vývoj,“ vraví fotograf. Poukazuje, že dnes sa už na veci díva inak, čo súvisí aj so zmenou jeho pracovnej filozofie. „Súvisí to s tým, ako to mám nastavené v hlave ešte pred tým, než idem fotiť. Vychádzam totiž z konceptu, v rámci ktorého vo fotografii už nepovažujem za dôležité, aká bola skutočnosť, ale to, čo cez obraz chcem povedať. Aj preto sa k veciam staviam tak, že tam, kde iní urobia sto fotiek, mne často stačí jediný záber. V tomto prípade pre mňa nebolo podstatné, že bol požiar, ale atmosféra, ktorú navodil a ktorú som sa snažil zachytiť. O tom to celé je.“ hovorí Alan Hyža.

Klenot s osobitou atmosférou

Horiaca Banská Štiavnica Alanovi Hyžovi v prípade knihy poslúžila v tom, že namiesto pozlátka dokázal navodiť a umocniť jej temnejšiu stránku a zároveň tak zahaliť fotografované predmety či postavy akýmsi bezčasím.

Zodpovedá tomu aj navonok nepodstatná vec, a teda, že v knihe pri fotkách nie sú popisy. Čitateľovi totiž pri listovaní nie je známe, na aké postavy sa díva, ani to, o aké miesta ide. „Celá kniha je o bezčasovosti, aj preto sme tam nakoniec nedali ani datovanie, nepripadalo mi podstatné rozvádzať, či som fotil v roku 2022 alebo dnes. Prišlo mi to úplne jedno,“ vysvetľuje Alan Hyža.

Pojem času, s ktorým sa v knihe fotograf pohráva, súvisí aj s otázkou divákovho vnímania fotografií, ktorú spája s témou plynutia času a nadčasovosti. „Chcel som vytvoriť niečo také, ako keď si dnes pozriem knihu z roku 1970,“ hovorí Alan Hyža. Poukazuje na to, že kým si v tom čase prezeral knihu, tak mu pripadalo, ako je všetko úplne bežné, fádne a nezaujímavé, no dnes sa na to pozerá s nadšením až s úžasom. „Keď dnes vidím škodovky, esenbákov, staré motorky a dobové oblečenie, tak sa na to pozerám s rešpektom a s vedomím, že toto je niečo, čo tu už nie je,“ vraví.

V prípade Banskej Štiavnice bolo jeho cieľom budúcemu publiku ukázať nielen mesto, ktoré je kultúrnym a historickým klenotom, ale aj mesto, ktoré je svojím životným štýlom a atmosférou nevšedným. „Očakávam, že kto sa o desať alebo dvadsať rokov pozrie na cyklus o Banskej Štiavnici, tak sa nad tým zamyslí a povie si, že to bolo jedno zvláštne mesto, v ktorom žili veľmi čudesní ľudia,“ hovorí.

Alan Hyža vydal knihu v závere vlaňajška, a hoci očakával rozpačité či negatívne reakcie, zatiaľ zaznamenal len pozitívne, čo bol aj jeden z dôvodov, prečo v meste naďalej fotografuje a pracuje na ďalšom projekte. „Je pravda, že okruh kamarátov a známych sú rozhľadení ľudia a vnímaví a citliví, ktorí chápu, o čo mi išlo. Ale som si istý, že ak by som sa zhováral s bežným človekom, tak by bol sklamaný, že v knihe neuvidí Nový zámok alebo bežné turistické atrakcie, ktoré sú v každej publikácii. Ale to nevadí, lebo to nebolo mojím cieľom. Chcel som sa programovo vyhnúť takýmto pohľadom a ukázať čosi iné, než čo bežne vidíme v meste,“ hovorí Alan Hyža.

Knihu si viete kúpiť u nás v e-shope → Zem, ktorá zostáva
– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!