Dorota Holubová

Portrétna a dokumentárna fotografka. Jej fotosérie boli niekoľkokrát ocenené v súťaži Slovak Press Photo v kategórii portrét, každodenný život a svet umenia, bola nominovaná na novinársku cenu za sériu Balifornia. Už 8 rokov pracuje pre medzinárodný festival Mesiac fotografie Bratislava, ktorý organizuje Stredoeurópsky dom fotografie, od roku 2020 je šéfredaktorkou časopisu Fotonoviny. Jej práce boli uverejnené v GUP magazine, MONO a Vice magazine. Pracuje vo vlastnom fotoateliéri Holubník v Bratislave, kde sa živí portrétnou tvorbou. Momentálne končí bakalárske štúdium na Insitutě tvůrčí fotografie v Opave.

Pôvodne si vyštudovala marketingovú komunikáciu a mediálnu komunikáciu. Ako si sa dostala k foteniu?

Fotografovanie bolo mojou záľubou od osemnástich rokov. Pamätám si, že ma to chytilo počas prvej cesty do Paríža, keď som začala cestovať. Na škole sme mali predmet fotografia, bakalársku prácu som písala na tému portrét v reklamnej fotografii. Keď som po škole začala pracovať v reklamkách, častokrát sme riešili rôzne menšie kampane, kde bolo treba niečo nafotografovať. Začala som fotiť menšie zákazky, a keď ma po čase svet reklamy omrzel, rozhodla som sa, že sa skúsim stať fotografkou na voľnej nohe. A to mi vlastne vydržalo doteraz. Medzitým som mala šťastie absolvovať fotografickú stáž v Soule, stráviť pol roka v Ázií a mesiac na rezidencii v Paríži. Čo ma určite ovplyvnilo bolo to, že som pracovala osem rokov pre medzinárodný festival Mesiac fotografie a spolupracovala som na rôznych výstavných a knižných projektoch v oblasti výtvarnej fotografie. Teraz dokončujem druhú vysokú školu a študujem umeleckú fotografiu na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave.

Hoci hovoríš, že si začínala v reklame, vo svojej voľnej tvorbe sa venuješ hlavne dokumentárnej fotografii. Čím je pre teba dokument zaujímavý?

Dokumentárna fotka dáva človeku možnosť dostať sa kamkoľvek. Fotoaparát je vstupenka na rôzne miesta, a to je pre mňa veľmi dobrodružné a zábavné. Umožňuje mi to nežiť v stereotype a zakaždým si vybrať inú tému a stretávať rôznych ľudí. Mám rada dokument, pretože ma často privedie na miesto, alebo do situácie, kde mám pocit, akoby som sa ocitla vo filme - napríklad keď som fotografovala v ruinách hudobnej sály v Černobyle, na raketovej základni v Pervomaisku na Ukrajine alebo na kohútích zápasoch v Indonézií. Mám rada, keď sa cítim, akoby zastal čas, keď je vizuálny obraz taký silný, že sa človek zrazu ocitne v realite, ktorá je úplne iná ako každodenný život, ktorý normálne všetci žijeme.

Emma a Agáta, zo série Neskrývaná láska, 2020

Máš rozpracovaných niekoľko dlhodobejších projektov, ako je napríklad Bekstejdž o zákulisí umeleckého sveta a zároveň pracuješ aj na menších sériách, ako sú napríklad Atlas žien o ženách zažívajúcich násilie, či Neskrývaná láska o LGBT komunite a ich blízkych. Zdá sa mi, že napriek tomu, že sa jedná o pomerne rôznorodé témy, majú v základe spoločné to, že sa zaoberajú komunitami, ktoré zažívajú rôzne formy diskriminácie, či sa nejakým spôsobom vymedzujú voči mainstreamovej kultúre. Čím ťa tieto témy priťahujú?

Vyberám si témy, ktoré sa ma bytostne dotýkajú. Často je to niečo, čo súvisí s mojím životom alebo s ľuďmi, ktorých poznám, niečo, čo ma štve a chcem, aby sa zmenilo. A práve preto sa na to snažím poukázať mojou tvorbou. Myslím si, že je to mojou povinnosťou – tým, že mám vo svojom živote privilégium venovať sa umeniu a vybrať si akúkoľvek tému, ktorá ma zaujíma a fotiť ju. Preto chcem využiť toto privilégium na to, že sa budem venovať témam, ktoré majú zmysel, a nie sú iba nejakým umením pre umenie. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale je to pre mňa spôsob, ako prispieť k tomu, aby bol svet lepší. Zároveň ma baví vzdelávať sa v témach ľudských práv. Myslím si, že ak chcem vytvoriť kvalitné projekty, musím najskôr do hĺbky rozumieť témam, ktoré fotím. Preto som sa napríklad dva roky vzdelávala na rodových tréningoch zameraných na ženské práva. Veľmi ma potom teší, ak moje fotografie napríklad kúpia v Amnesty International, alebo ma oslovia rôzne neziskové organizácie a môžem pre nich fotiť.

Tvoje fotografické projekty, ako to bolo napríklad aj v prípade Atlasu žien, alebo projektu Neskrývaná láska, často dopĺňaš textom. Prečo máš ako fotografka potrebu to robiť?

Pretože sa mi zdalo, že práve pri týchto témach samotná fotografia nedokáže vypovedať celé príbehy, čo text dokáže. Ale na to, aby ste si prečítali text, je potrebná dobrá fotografia, ktorá ľudí zaujme. Text je vždy až druhoradý, ale na druhej strane, hlavne pri týchto sociálnych témach, je veľmi dôležitý. Myslím si, že po tom, čo si človek prečíta text, je výsledná fotografia ešte silnejšia.

Zo série Atlas Žien, 2018 - 2019

Myslíš si, že sa v súčasnosti ešte dá robiť taký ten ,,klasický‘‘ dokument, kedy fotograf takzvane splynie s prostredím?

Práve teraz chystám šéfredaktorský úvodník do Fotonovín na túto tému. Rozmýšľam, či je v súčasnej dobe ešte možné fotiť klasický dokument. Teraz máme ,,GDPR dobu,” a každá odfotografovaná osoba chce vedieť, kde a ako sa použijú jej portréty. Zaujíma ma potom, či je to vlastne za takýchto podmienok ešte stále autorské dielo toho fotografa alebo fotografky. Pretože pokiaľ ten objekt zasahuje do fotografovania, vyberá si, ako chce byť zobrazený a ktoré fotografie sa použijú, ovplyvňuje to celý výsledok. Myslím, že to nie je v poriadku. Častokrát sa stretávam s tým, že veľa ľudí nechce byť súčasťou nejakého fotografického projektu, ale potom si pozriem jeho sociálne médiá a tam je to plné jeho seflíčiek. Keď nechcú byť nikde videní, prečo si potom dávajú tie fotky na sociálne siete?

Možno je to skôr o tom, že chcú mať kontrolu nad vlastným obrazom.

Ale ja im predsa tie portréty ukážem. Takže kontrolu podľa môjho názoru majú. Bez súhlasu fotku nikde neuverejním. Aj keď niekedy mi povedia, že nie, a pritom je to dobrá fotografia. Je to všetko o komunikácií. Človek, ktorého fotografujem, by mi mal veriť, že ho odfotím najlepšie, ako viem, a to, ktoré fotografie vyberiem, by mal nechať na mňa. Preto sa mi fotografovalo dobre napríklad v Indonézii a na Ukrajine, kde toto nikto neriešil a mohla som si úplne voľne fotiť. Ale na Slovensku je to ťažké. Aj preto si myslím, že sa tu toľko ľudí dokumentárnej fotke nevenuje. Je to podľa mňa ťažšie, ako fotiť napríklad architektúru alebo autoportréty. Dnes chcú všetci vidieť fotografie ihneď na displeji fotoaparátu, ak fotím na analóg, tak je vtipné, keď pribehnú po fotení a začudovane pozerajú na zadnú stenu fotoaparátu, kde nič nevidia. Spomínam si, že prvý deň na ITF mal na tričku môj spolužiak napísané ,,this is my art, if you do not like it I am perfectly fine with it” (preklad: toto je moje umenie, ak sa vám nepáči som s tým úplne v pohode), s týmto mottom sa úplne stotožňujem, no zároveň som si vedomá, že nechcem fotiť len tak do šuflíka, ale chcem, aby moja tvorba ľudí zaujala.

Pravdepodobne si videla dokument Mareka Kuboša Posledný autoportrét. Zdá sa mi, že hovoríš veľmi podobné veci, ako odzneli aj tam. Súhlasíš teda s jeho názorom, že sa v súčasnosti už dokument vlastne nedá robiť?

Nie, to nesúhlasím. Kto chce, ten si tému nájde a nájde si aj ľudí, ktorých môže fotiť. Pri poslednom projekte Neskrývaná láska, ktorý je o LGBT komunite a ich blízkych som najskôr prvé dva týždne váhala, či nájdem ľudí, ktorí sa nechajú fotografovať. Dokonca aj moji blízki kamaráti ma odmietli s tým, že si to nemôžu dovoliť, či už kvôli práci alebo vzťahom v rodine. Nechápala som, ako je to možné, hovorila som si, že to predsa nemôže byť zložitejšie ako fotiť transrodových ľudí, alebo ženy zažívajúce násilie. Rozhodla som sa, že sa nevzdám, nakoniec som pár ľudí presvedčila, napísala výzvu na sociálne médiá a už to šlo. Ale dôležité je vytrvať a nevzdávať to. Dokonca, keď som uverejnila prvú fotografiu s výzvou na fotenie, ozval sa mi jeden galerista a ponúkol mi výstavu. Smiala som sa, že veď to nie je možné, keď som ešte ani poriadne nezačala fotiť.

Na ktorý svoj fotografický projekt si najviac hrdá?

Taký môj sen bolo urobiť ten Atlas žien o násilí páchanom na ženách. To som plánovala už dlhšie, len som vôbec nevedela, ako sa k tým ženám dostať. Bol to pre mňa dlhý proces, aby mi začali veriť, a aby som ich mohla ísť fotiť. Momentálne som najviac hrdá na to, že moju poslednú výstavu Neskrývaná láska navštívila pani prezidentka Zuzana Čaputová. Vyžiadala si odo mňa súkromnú komentovanú prehliadku a namiesto dohodnutých dvadsiatich som s ňou strávila celých štyridsať minút. Na konci mi povedala, že je to nádherná výstava a že mi ďakuje za moju prácu. To je pre mňa obrovská česť. Veľa fotografov a fotografiek povie, že fotoknihy sú viac ako fotografické výstavy. No po tomto zážitku s prezidentkou to nemôžem tvrdiť.

Niekedy je ťažké nielen začať, ale aj skončiť. Kedy pre teba prichádza ten moment, keď si povieš, že je projekt hotový?

Keď už ma viac nebaví ho fotiť. Keď to začne byť akoby repetitívne, a od ľudí, ktorých fotografujem, počujem stále tie isté, opakujúce sa veci. Ja som v tomto trochu megaloman, idem na to vo veľkom štýle. Práve v tomto projekte som si povedala, že urobím 100 portrétov. Nakoniec je ich 27, a už aj to sa mi zdá teraz veľa. Navyše nikdy nie som stopercentne spokojná s projektom, ktorý nafotím. Zakaždým vidím nedostatky a zábery, ktoré mi počas fotenia ušli, no nedajú sa zvrátiť. Sebakritika je podľa mňa veľmi dôležitá a pomáha zlepšovať sa pri ďalšom projekte, preto si vážim aj každú kritiku od iných ľudí.

Kde je podľa teba budúcnosť dokumentárnej fotografie? Je fotka mŕtva?

Nie, fotka nie je mŕtva. Dokonca ani tá dokumentárna. Ale tým, že je to absolútne podfinancovaný žáner, tak si málokto môže dovoliť venovať sa tomu naozaj dlhodobo a poriadne. Fotiť dokument je v dnešnej dobe luxus. Častokrát to ľudia robia vo svojom voľnom čase, za vlastné peniaze, a až potom, ako je projekt hotový zháňajú peniaze na výstavu alebo tlač knihy, čo ale nemusí vyjsť. Takže popri tom treba robiť aj niečo, čím si zarobíte. Na druhej strane si myslím, že umenie by sme nemali robiť s vidinou honoráru alebo očakávať za to nejaké granty, malo by to vychádzať z potreby a túžby tvoriť.

Zo série Balifornia, 2016

Ty sa venuješ aj komerčnej tvorbe, kde sa profiluješ hlavne ako portrétna fotografka. Čo pre teba znamená dobrý portrét?

Dobrý portrét je to pre mňa už vtedy, keď sa človek cíti dobre už počas fotografovania. Musí mať dobrý pocit z toho, že ho niekto fotí, atmosféra musí byť uvoľnená a najlepšie, ak je človek sám sebou. Vtedy vznikne aj dobrý portrét.

Svoje fotky, ani tie komerčné, neretušuješ. Prečo si sa rozhodla pre tento prístup?

Pretože nechcem prispievať k mýtu krásy, ktorý funguje v komerčnom svete. Nie je to reálne, ani pravdivé, a potom majú všetci depresiu z toho, ako vyzerajú, a majú komplexy. Zažívam to v mojej profesii, lebo akonáhle niekto prekročí prah môjho ateliéru, tak vysloví vetu, že vyzerá hrozne, a že je nefotogenický a nerád sa fotí. Alebo že má kruhy pod očami a vrásky, či mu to viem odstrániť. Dôležité je pre mňa, aby odchádzal s úplne opačným pocitom, snažím sa ľuďom dodať trochu sebavedomia a aby odchádzali spokojní, verím, že sa mi to vo väčšine prípadov darí. Tým, že sa živím portrétnou fotkou, častokrát vidím, že ľudia nie sú vyrovnaní sami so sebou a s tým, ako vyzerajú. Niekedy sa cítim viac psychologička, než fotografka. Tak by to podľa mňa nemalo byť. Neviem, či je to výchovou, vzdelaním alebo médiami, ktoré nám hovoria o ideále krásy, a ako by sme mali vyzerať. Pre mňa je každý svojím spôsobom pekný. Nerobím rozdiely medzi tým, či mi do ateliéru príde modelka alebo bezdomovec. Ku každému pristupujem rovnako. Snažím sa, aby vyzeral ako v skutočnosti, preto odmietam retušovať a meniť mu tvár. Radšej dbám na dobré svietenie, výraz tváre a atmosféru pri fotení. Samozrejme, ak má niekto v deň fotenia vyrážku medzi očami, tú mu odstránim jedným klikom. Ale vrásky? Je predsa prirodzené starnúť. Nerozumiem, prečo z toho majú ľudia také komplexy.