Jakub Gulyás

Jakub Gulyás (1980) je slovenský módny fotograf pôsobiaci v Bratislave. Absolvoval Katedru reštaurovania na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2009). Následne nastúpil na doktorandské štúdium, no v jeho priebehu ho už príliš lákalo stáť za objektívom a ponoriť sa do sveta fotografie, ktorý sa napokon stal jeho hlavným zameraním. Začiatky jeho kariéry sa spájajú s lokálnymi módnymi návrhármi a návrhárkami, akými sú Jakub Straka, Petra Kubíková, Zuzana Kubíčková, Marcel Holubec, Boris Hanečka, Jan Černý, Michaela Bednárová či Lenka Sršňová. To predurčilo jeho záujem o módnu fotografiu: práve v tejto oblasti sa stal výrazným pojmom. Za viac ako dekádu svojej tvorby sa Jakubovo meno etablovalo vo významných slovenských aj českých módnych časopisoch, ako VOGUE, Harper's Bazaar, ELLE, Inspire, Designum či Feminity, ako aj v spojení s inými značkami, s ktorými spolupracoval. Jeho portfólio je však oveľa širšie: okrem módnej fotografie, ktorú posunul do rôznych podôb a prostredí, sa venuje aj audiovizuálnemu umeniu a maľbe. Je výraznou osobnosťou, ktorá radšej stojí za objektívom ako pred ním – to je prostredie, ktoré mu vyhovuje, a dáva v ňom zo seba maximum.

Na strednej škole si študoval voľnú grafickú tvorbu a neskôr na vysokej škole reštaurovanie. Čo ťa viedlo k tomu zmeniť odbor?

Môj záber počas štúdia na strednej škole bol širší. Prešiel som si rôzne grafické techniky, ako rytectvo, lept, litografia, drevorez, paralelne sme sa venovali aj písmu a grafickej úprave. Študovať na VŠVU bol vždy môj sen. Už od malička ma fascinovala knižná ilustrácia, jemnocit vecí, kde dôležitú úlohu hrá príbehovosť a fantázia, ktoré sú mi blízke. Koncom deväťdesiatych rokov, keď som sa hlásil na vysokú školu, zažíval tento odbor veľký záujem uchádzačov a uchádzačiek. Všetci sa chceli dostať na voľnú grafiku a talentové skúšky boli náročné. Skúsil som to viackrát, no neuspel som.

Posledný rok som si povedal, že začnem chodiť na predprijímačkové konzultácie na voľnú grafiku. No nepochodil som a moje portfólio bolo doslova zmietnuté zo stola. Bolo pre nich málo invenčné a bez nápadu. Maniera z umeleckej priemyslovky bola na katedre voľnej grafiky až príliš viditeľná a zjavne neobľúbená. Chýbala mi iskra a akýsi zmysel reflektovať súčasné umelecké smery. Na druhej strane videli v mojej tvorbe isté remeselné zručnosti a dobre zvládnutú anatómiu. Navrhli mi preto, aby som si skúsil podať prihlášku na odbor reštaurovanie, kde sa mi napokon aj podarilo dostať. Na začiatku to bolo mimo mojich predstáv, no nakoniec som absolvoval magisterské štúdium v odbore reštaurovania výtvarných diel vytvorených na papierovej podložke, do ktorého spadá aj reštaurovanie fotografie.

Na vysokú školu si sa dostal až na šiestykrát. Kde si zobral motiváciu?

Bol to môj sen. Bavilo ma to, čo som chcel študovať, a to bolo aj mojou hnacou silou, preto som to toľkokrát skúšal. Vždy som si hľadal nový impulz a inšpiráciu.

Kedy sa do tvojho života vkradla fotografia?

Keď sa na to pozriem spätne, mám dojem, že vždy ma veľmi zaujímala módna fotografia. Už na strednej škole som otravoval spolužiakov a fotil som ich. Prepájala sa tam totiž fotografia s grafickou tvorbou. Na vysokej škole som potom v prvom ročníku absolvoval kurz analógovej fotografie, keďže reštaurátori si musia vedieť spraviť fotodokumentáciu procesu reštaurovania diela. Nadobudol som základy a zorientoval sa vo fotografickom prostredí. Vždy som to potreboval ako doplnok k inej činnosti, ale zvlášť som sa tomu nevenoval. Pre mňa bola skôr dôležitá rukodielnosť umeleckej práce. Naopak, fotka vznikne rýchlo a dokáže ju urobiť každý.

No ak mám byť vo svojej odpovedi konkrétnejší, istý zlom nastal na stáži vo Varšave v roku 2008, keď som nastúpil na odbor reštaurovanie knižnej väzby. Bolo to náročnejšie, ako pracovať s obrazom, proces tu totiž prebiehal od historického a fyzikálno-chemického výskumu cez reštaurovanie papiera, kníhviazačstvo až po spevňovanie väzby. Čas som si krátil tým, že som vytváral fotodenník. Chodil som po meste a fotil veci, ktoré ma zaujali. A práve tam sa môj záujem o fotografiu začal prehlbovať. Neskôr na sklonku štúdia mi počas reštaurátorských workshopov v Bostone a New Yorku prešlo rukami v depozitároch neskutočné množstvo fotografií. Pravdepodobne tam začala aj istá fascinácia fotografiou a pohltila ma mágia zmrazeného okamihu, ktorý zaznamenáva.

Aktuálne si známy najmä ako módny fotograf. Spomínaš, že si mal k nej vzťah už od stredoškolských čias. Čo ťa napokon priviedlo k tomu venovať sa jej profesionálne?

Veľmi rád niečo vytváram a inscenujem. Obrazy mi v predstavách bežia rýchlo a fotografia mi to umožňuje zaznamenávať. Práve v módnej fotografii nachádzam priestor pre témy, ktoré ma zaujímajú. Zhodou okolností som bol v ročníku aj s módnymi dizajnérmi a celkom prirodzene sme začali spolupracovať.

Celé sa to následne rozbehlo v rokoch 2009 – 2010 počas doktorandského štúdia, ktoré som paradoxne kvôli rastúcemu záujmu o fotografiu ani nedokončil. Neľutujem však, že moja cesta je pomerne kľukatá. Ktovie, možno sa mi do cesty ešte kadečo pripletie. Vlastne sa ani nepovažujem za fotografa ako skôr výtvarníka, keďže som si vedomý svojich technických medzier. Stále je čo doháňať a vylepšovať. Fotoaparát považujem za akýsi nástroj urýchlenej maľby – vnímam ju výtvarne cez atmosféru, kompozíciu, svetlo, tieň a farbu.

Ašpiroval si v rámci fotografie aj k iným smerom alebo to bola rovno módna fotografia?

Rovno to bola módna fotografia a hneď som vedel, že by ma to bavilo. Vždy som sledoval módu, ale až keď sa človek ponorí do určitej oblasti, až vtedy sa mu otvára celé univerzum. Módni fotografi boli pre mňa v tom období veľmi fascinujúci. Dnes síce hľadám inšpiráciu inde, ale vtedy to boli mentori, od ktorých som vstrebával všetko, čo som videl.

A čo samotný proces vzniku módnej fotografie? Je krásna, výstupy bývajú snové, ale je to nielen práca s ľuďmi, modelkami a modelmi, ale aj tvorbou iných autorov a autoriek, čo v sebe nesie určitú zodpovednosť. Ako si sa s touto situáciou naučil pracovať?

Učili ma to najmä skúsenosti. Výhodou bolo, že som na začiatku množstvo ľudí z oblasti módy trocha poznal. Dopredu som mal predstavu, ako by mal výsledok vyzerať. V skutočnosti je práca s modelkami a modelmi príjemná. Tým, že je to ich profesia, mám voľnejšiu ruku a dostatok času na doťahovanie detailov. O čosi zložitejšia je práca s portrétovaním osobností zo spoločenského diania. Tam si až tak nemôžem dovoliť mrhať časom a opakovať donekonečna pózovanie pre jeden dokonalý záber. Taktiež sa môže stať, že sa nezhodneme s predstavami foteného človeka.

Samozrejme, keď som sa neskôr dostal k zákazkám pre seriózne časopisy, znamenalo to prácu nielen so sebavedomím, ale aj s dôverou. Je dôležité, aby bolo z človeka cítiť, že vie, čo robí. Je nevyhnutné vedieť si ustrážiť čas, vyskladať fashion story tak, aby to fungovalo na stranách časopisu. Je potrebné spolupracovať so stylistom alebo stylistkou, art directorom či art directorkou a povedať si, čo chceme módnym príbehom vyjadriť. Dôležité je tiež vedieť udržať rukopis alebo názor daného periodika. Každý časopis má totiž inú filozofiu a je potrebné sa vedieť zmestiť do daných mantinelov. Súčasná módna fotografia však už podľa môjho názoru nie je taká „glossy“ ako v deväťdesiatych rokoch. Je prirodzenejšia a aj výberom modelov a modeliek je skôr na pomedzí konceptuálnej fotografie. Často je drzá, neestetická, preberá práve tú konceptuálnosť. Územie módnej fotografie sa tak podľa mňa stále rozširuje.

Aké zadanie ťa pri tvojej práci najviac poteší?

Samozrejme, mám rád voľnosť. Taktiež mi vyhovuje, ak to nemusí byť príliš formálne či komerčné a môžem prejaviť svoj rukopis. Kľúčový však je aj človek, s ktorým fotím, alebo tím, s ktorým spolupracujem.

Čo nastane, ak podmienky nie sú ideálne?

Je dôležité si podmienky vopred odkonzultovať a ak sú podmienky príliš komplikované, možno zvážiť, či do toho ísť. Sám sa stále učím a občas aj na vlastných chybách. Niekedy sa totiž neoplatí prispôsobovať. Ak sa vás snažia do niečoho vtesnať, no vaše portfólio je úplne iné, je to na výslednej snímke veľmi cítiť. Pre mňa je dôležité byť schopný si za svojou prácou stáť. Je to, samozrejme, vidieť aj na výsledku a ja chcem mať z neho vždy dobrý pocit. Nie je nič horšie ako situácia, keď je mesiac v obehu niečo, kvôli čomu by ste najradšej chodili po kanáloch.

Okrem módnej fotky sa venuješ aj portrétnej. Ako vyzerá u teba proces fotenia portrétu a čo je pre teba v tomto procese dôležité?

Najskôr sa s danou osobou zoznámim. Snažím sa nejak intuitívne vycítiť, kam by sme sa vedeli v rámci portrétu dostať a, samozrejme, pozerám aj na celkovú fyziognómiu, možnosti svetla, ale aj to, čo by danej osobe najviac vyhovovalo. Toto všetko konzultujeme, vyberáme styling a vhodnú vizáž. Snažím sa však ľudí nenútiť do niečoho, čo je im nepríjemné. Niekedy viem, že existuje póza alebo výraz, ktorý by im sedel, tak sa pokúšam skôr ich motivovať. V tomto nie som príliš direktívny. Nerád vytváram dusnú atmosféru na pľaci. Držím si skôr neutrálnu a pokojnú náladu a hľadám najlepší spôsob pre spoluprácu.

A keď to nejde úplne podľa tvojich predstáv?

Môžem mať pripravený určitý koncept, no pri portrétovaní známej osobnosti sa niekedy stáva, že sa situácia nevyvíja úplne podľa plánu. Každý sme iný, niekto je konzervatívnejší, no spontánnejšia, otvorenejšia osobnosť ponúkne fotografovi viac priestoru pre kreatívne riešenia.

Okrem fotografie sa venuješ aj videu. Ako si sa dostal k natáčaniu?

Od mladosti som bol fanúšikom hudobných videoklipov a ešte ma zasiahol vrchol MTV. V zlatej ére, keď prevládali nákladné príbehové klipy, som všetko nasával. Dostal som sa aj k menám tvorcov a režisérov, ktoré som si následne vyhľadával. Povedal som si, že to predsa nebude až také ťažké. Navyše v období, keď som začínal, už bola dostupná aj digitálna technika. Taktiež som nejaký čas strávil v digitalizačnom centre Slovenského filmového ústavu, kde som pracoval na pozícii farebných korektúr filmového materiálu, a to mi dalo tiež výborný základ.

V roku 2013 som mal potom možnosť spraviť pre Fashion Live! projekcie na prehliadky s témou daného návrhára. Začali sme teda pri samotnom fotení experimentovať a povedali sme si, že skúsime niečo vytvoriť. Pri točení som si, samozrejme, dával pozor na materiál, pohyb, gradáciu, ale aj postprodukciu. Veľmi ma to bavilo. V tomto období som sa však najmä zoznamoval s limitmi pohyblivého obrazu. Skúšal som, ako funguje strih medzi jednotlivými zábermi, ako sa dá pracovať s atmosférou, svetlom či farebnosťou. Príbehovosť prišla až neskôr. Časom si ma teda začali objednávať rôzni návrhári a značky na podobné zákazky. Neskôr prišli taktiež speváci alebo speváčky, pre ktorých som mal možnosť nakrúcať videoklipy.

Fotografia ťa živí, je tvojou profesiou. Čomu sa venuješ vo voľnej tvorbe, ak vôbec vtedy fotíš? Aké témy tam prevládajú?

Väčšina mojich výstav vychádzala z materiálu, ktorý som nafotil popri práci. Vznikne tam totiž veľmi veľa zaujímavých záberov, ktoré sú pre daný magazín nepublikovateľné. Teraz síce nemám dostatok času na voľnú tvorbu, ale verím, že príde moment, keď pôjdem na nejakú rezidenciu a budem tvoriť. Zatiaľ mám ale problém nájsť si nejakú tému, lebo sa to u mňa stále mení. V polovici procesu sa mi stane, že to už nie je niečo, čím by som sa chcel zaoberať. Stále ma však fascinujú tváre, tým by som sa vedel venovať neustále.

Istú kalibráciu mi však popri fotení umožňuje maľba. Napríklad moja prvá výstava neboli fotografie, ale práve kolekcia Das Modell (názov odkazuje na skladbu skupiny Kraftwerk, tento projekt som vystavoval v židovskej synagóge v Stupave v roku 2011, kurátorka: Martina Vyskupová), kde som z odpadových fotografií vytváral realistickú maľbu. Boli na nich modelky v nie úplne estetických, či skôr znepokojivých pózach alebo výrazoch. Svoje maľby som postavil na tom, že aj estetické parametre môžu byť rôzne a individuálne. Balansoval som medzi estetikou a svetom modelingu. V rámci inštalácie som použil projekcie, kde boli rozanimované stop time pasáže použitých fotografií. Navyše som sa spojil s jedným mojím kamarátom, ktorý tvorí hudbu. On mi nahral rôzne fotografické zvuky, spojil ich do rytmického motívu a skomponovaná hudba dotvárala atmosféru výstavy.

Pretavila sa tvoja reštaurátorská či výtvarná skúsenosť do tvojej fotografickej práce?

Áno, ale myslím si, že s tým ešte stále experimentujem. Myslím, že skôr ovplyvňuje moje uvažovanie v kompozíciách, farbách či atmosférach. Na druhej strane v poslednej dobe som mal niekoľko prác, kde som aplikoval svoju maľbu na vytlačenú digitálnu fotografiu alebo som ju rôznym spôsobom deštruoval. Je veľa možností, ako prepájať toto médium, no ešte som sa do toho úplne neponoril.

Ktorá z fotografických sérií alebo tvojich prác je ti najbližšia?

Ťažko povedať, ale možno moje voľnejšie projekty, napríklad Finistère (2019, kurátor: Andrej Jaroš), ktorý som vystavoval v bratislavskej Flatgallery, a Façades (2021, kurátorka: Martina Vyskupová) v Galérii SPP.

Mal si vôbec možnosť sa profesionálne venovať reštaurovaniu?

Praxoval som na vysokej škole cez leto v kostole na lešení. Možno keď budem starší, vrátim sa k tejto profesii. Je to krásna práca, alebo skôr poslanie a na to človek potrebuje určitú dávku trpezlivosti. Určite sa ale dá v rámci fotografie vyhrať aj s reštaurátorským jazykom.

A čo ty ako fotografický objekt?

Samozrejme, že nemám rád, keď ma niekto fotí (smiech). Neviem sa veľmi uvoľniť. Ak by som si však mal vybrať, tak asi by stačila dagerotypia v nejakom americkom štúdiu. To by sa mi páčilo.