Rozhovor Jany Gombikovej

Filip Vančo

Uzavretá scéna bez kritického diskurzu nemôže napredovať

Filip Vančo absolvoval v roku 1996 magisterské štúdium na Katedre vizuálnych umení na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde neskôr v rokoch 2004-2009 pedagogicky pôsobil. V roku 2006 založil spolu so študentmi svojho ateliéru občianske združenie Photoport. Momentálne pôsobí ako šéfkurátor rovnomennej galérie. Venuje sa aj vydavateľskej činnosti - v roku 2012 inicioval vznik knižnej edície Osobnosti slovenskej fotografie, na ktorej spolupracuje s Aurelom Hrabušickým. V roku 2018 spolu s Aurelom Hrabušickým pripravili pre SNG výstavu Užitočná fotografia, ktorá predstavila domáci vývoj v tomto médiu za uplynulých 10 rokov. V súčasnosti sa venuje kurátorskej a editorskej činnosti.

Filip Vančo, Foto: Alexandra Barth

Čo máš nové? Čomu sa momentálne venuješ?

Odkedy sa opatrenia začali uvoľňovať, mám toho strašne veľa. Vyzerá to tak, že sa do konca roka nezastavím. Kvôli lockdownu máme vo Photoporte časový sklz, takže musíme robiť výstavy aj v lete. Neskôr ideme na Art Rotterdam, kde nás vybrali do New Art Section, a ak všetko dobre pôjde, mali by sme ísť aj do Amsterdamu, Bazileji, Barcelony, Štokholmu a na jeseň máme v pláne ešte dve výstavy v Bratislave. Zároveň dokončujeme tri knižné publikácie z edície súčasného slovenského umenia. V Barcelone budeme vystavovať Janu Ilkovú v kombinácii s Alexandrou Barth. Je to vlastne kombinácia maľby a fotografie, ale nie preto, že tie médiá majú k sebe blízko – skôr je to postavené na istej obsahovej príbuznosti, keďže obe autorky riešia v podstate veľmi podobnú tému. Ďalej sa plánujeme zúčastniť knižných umeleckých veľtrhov - Unseen Bookmarket-u v Amsterdame a Art Book Fair-u v Baseli. Takže v blízkej budúcnosti nás čakajú dva knižné veľtrhy a tri art fairy súčasného umenia.

Výstava Like a Picture 2020, Barth, Jackuliaková, Ilková v galérii Photoport

Ako ťa zasiahla pandémia?

Vďaka pandémii sa veľa vecí zmenilo a myslím, že už nič nebude fungovať, ako doteraz. Za seba musím povedať, že som mal šťastie, pretože som sa počas pandémie mohol venovať rekonštrukcii domu. Zároveň som mal čas premyslieť si ďalšie veci, ktorým by som sa chcel ďalej venovať a ktoré mi dávajú zmysel. V podstate to bol celkom príjemný čas, kedy človek na chvíľu vypadol z každodennej rutiny a mohol sa trochu zastaviť, zamyslieť sa a začať premýšľať ako ďalej.

V posledných rokoch sa spolu s Aurelom Hrabušickým venuješ aj vydavateľskej činnosti. Aké knihy momentálne pripravujete?

Knižky ma veľmi bavia. Práve teraz mám rozrobené tri knihy a na ďalšie dve z edície súčasného umenia sme dostali grant z FPU. Robíme dve edície – Osobnosti slovenskej fotografie a edíciu súčasného umenia. Nedávno sme vydali Antona Šmotláka. Bola to ťažká práca vzhľadom na rozsah archívu cca 30 000 negatívov a aj vzhľadom na rôznorodosť fotografií – od divadla, cez dokument až po fotografie na zakázku, robili sme na tom takmer dva roky. A ešte máme v pláne jeden titul, ale to záleží aj od kondície Aurela Hrabušického. Ja sa teraz chcem venovať edícii súčasného umenia. V tlači je už Roman Ondák, rozpracovaná je Petra Feriancová a Roman Bicek, a už sme dostali grant na Martina Vongreja a Janu Ilkovú. Táto edícia sa rozbieha pomalšie, ale myslím si, že je dôležité robiť aj tento typ kníh – nie monografie, ale projektové knihy mladých autorov, tak, ako je to v zahraničí bežné. Máme veľmi dobré ohlasy zo zahraničia. Tu vždy človek narazí na kultúrne limity prostredia, v ktorom sa nachádzame.

PUB ART, Martin Kochan Cyril Blažo, 2017

Anton Podstraský, 2013

Edícia Osobnosti Slovenskej fotografie zarezonovala aj medzi laickou verejnosťou. Prečo si myslíš, že bola taká úspešná?

Keď sme s touto edíciou začínali, v Slovarte nám povedali, že na Slovensku sa z akejkoľvek obrazovej publikácie predá v priebehu troch-štyroch rokov tak 300-400 kusov. A vypredal sa Anton Podstraský aj Viliam Malík v náklade 1000 kusov. Dve z 5 kníh sú už vypredané, z Podstraského sa robila dokonca dotlač. Šancu na podobný úspech má aj Anton Šmotlák, a aj Galanda. U Matejku je to trochu iné, pretože to je už taká výtvarnejšia poloha fotografie. Pritom Matejka je veľmi dobrý autor. Edícia je postavená na tom, že nás zaujímajú takí akoby outsideri – teda buď neznámi, zabudnutí autori alebo takí, o ktorých sa aj vie, ale predstavíme ich iným pohľadom. Keď sme začínali, o Podstraskom sa veľa nevedelo, a to je aj prípad Antona Šmotláka. Galanda bol úplne nový objav, o ktorom nevedel vlastne takmer nikto.

Anton Šmotlák, Predvádzanie dopravných rizík, 1957

Anton Šmotlák, Výstava Družstevný byt, 1959

Anton Šmotlák, Mullerovci, 1962

Prečo si myslíš, že to takto dobre zafungovalo?

Okrem jednoznačnej kvality tvorby u týchto autorov funguje aj historický sentiment. Zaúčinkoval časový odstup niekoľkých desaťročí. Veci už vyzerajú inak ako vtedy, aj Bratislava vyzerala úplne inak, móda bola iná. Keď si na výstave Antona Podstraského pozeral fotografie niekto z mladšej generácie, ktorá už tú dobu normalizácie nezažila, strašne sa na tom zabával. Mladí nechápali, že “kofolu nemáme, pivo není” nebol vtip, ale bežná realita. Takže určite zohral svoju úlohu historický sentiment. Práve to bolo paradoxne jedno z kritérií, ktorých sme sa chceli vyvarovať pri zostavovaní publikácie o Šmotlákovi. Tie fotky sú prekrásne, 50. roky, staré autá, stará Bratislava, krásne svetlo, až ti srdce poskočí, ale pokiaľ tá fotografia nemala z nášho pohľadu nejakú inú obsahovú kvalitu, okrem toho historického sentimentu, proste v tej knihe nemohla byť.

Ako ty vnímaš fotografiu v kontexte súčasného umenia?

Myslím, že na túto otázku sme dali s Aurelom Hrabušickým odpoveď výstavou Užitočná fotografia, ktorá bola v roku 2018 v SNG. Snažili sme sa vybrať autorov a série z posledných 10 až 12 rokov, ktoré podľa nás slovenskú fotografiu niekam posunuli. Sú to veci, ktoré majú potenciál prežiť do budúcnosti, kľúčové pre slovenskú fotografiu. Samozrejme okrem dokumentu – ten nebol, z koncepčného hľadiska, súčasťou výstavy, aj keď je pravda, že medzi dokumentaristami je veľa veľmi dobrých autorov. Zazneli rôzne hlasy, že výstava prezentuje iba jeden prúd fotografie, alebo že sú to veci, ktoré sa robili dávno – od 60. do 80. rokov, ale podľa mňa je to nezmysel. My sme sa na priereze troch generácií autorov a autoriek snažili vytiahnuť veci, ktoré sa často v slovenskom fotografickom kontexte doteraz ani neuvádzali, ale z nášho hľadiska sú pre vývoj tohto média kľúčové.

Viktor Šelesták, #selestakovepeknefotky, 2015-2019, pohľad do výstavy Užitočná fotografia, SNG, kurátori Filip Vančo a Aurel Hrabušický, 2018/

Martin Vongrej, Médium medzi plochou a priestorom, 2015, pohľad do výstavy Užitočná fotografia, SNG, kurátori Filip Vančo a Aurel Hrabušický, 2018

Katarína Hrušková, Virgin Hair, 2010, pohľad do výstavy Užitočná fotografia, SNG, kurátori Filip Vančo a Aurel Hrabušický, 2018

Pamätám si, že výstava bola kritizovaná práve z dôvodu výberu diel a autorov.

To sa už dostávame k hlbšej téme – k tomu, že scéna je stále rozdelená medzi fotografickú scénu a scénu súčasného umenia, čo sa mne osobne dlhodobo nepáči. Potom na izolovanej fotografickej scéne vznikajú rôzne nešváry a neduhy, niektorí autori sa adorujú v rámci tohto úzkeho okruhu, ale akonáhle by boli konfrontovaní s nejakými autormi súčasného umenia, tak by tie práce neobstáli alebo neobstoja pri väčšom časovom odstupe. My sme si z kunsthistorického pohľadu takýto prístup nemohli dovoliť. Nechceli sme svojim výberom potvrdzovať autorov, u ktorých sa iba zdá, že majú na scéne nejaký zástoj, ale v skutočnosti to tak nie je. Je pochopiteľné, že takto kriticky postavený koncept výstavy autorov, ktorí na nej neboli zastúpení, nepotešil. Užitočná fotografia bola podľa mňa dôležitou a prelomovou výstavou v zmysle začlenenia fotografie do kontextu súčasného umenia v rozsahu, v akom sa o to doteraz ešte nikto na Slovensku nepokúsil. Po tejto výstave už ďalšie „salónne“ výstavy typu Nepokojné médium (2010) alebo Nová slovenská fotografia (2009) prestanú dávať zmysel.

Myslíš si, že v súčasnej situácii má ešte zmysel rozdeľovanie na fotografov a vizuálnych umelcov?

Je na každom autorovi, ako sa rozhodne sa nazvať. Myslím, že pre mnohých autorov ich ukotvenie v médiu fotografie logicky odkazuje na ich štúdium. Problémom fotografie je, že je vlastne strašne demokratická. Fotografiu dnes môže urobiť ktokoľvek, technicky to nie je žiadny problém. Takže potom už ide o to, čo ten autor chce povedať, akým spôsobom nad tým uvažuje. Tam je už potom úplne jedno, či je to človek, ktorý študoval fotografiu desať rokov, alebo ju neštudoval vôbec, či si to dal niekým iným nafotiť, alebo pracuje autorsky s cudzím materiálom.

Filip Vančo, zo série Interview, 2014

Filip Vančo, zo série Interview, 2014

Filip Vančo, zo série Interview, 2014

Filip Vančo, zo série Interview, 2014

Ty si ako pedagóg vždy bazíroval na zvládnutí remesla. Zmenil sa s demokratizáciou fotografie, ktorú si spomínal, nejak tvoj názor?

Remeslo bolo pre mňa v pedagogickom procese pomôckou. Na VŠVU odborné predmety de facto neexistovali, ak aj áno, boli vedené veľmi zle, a ja som sa ich snažil vo svojom ateliéri suplovať. Hoci prvotným cieľom bolo viesť študentov k voľnej tvorbe, treba myslieť aj na to, aby sa nejako uživili aj v reálnom živote. Nie zo všetkých budú totiž nakoniec umeleckí fotografi alebo vizuálni umelci. V pedagogickom procese veľmi pomôže, ak sa ti podarí študentov zaujať, a intenzívne sa niečomu venovať, aj keď to už z dnešného pohľadu môže vyzerať archaicky. Technika a zvládnutie remesla by mali byť neoddeliteľnou súčasťou tejto práce. Nehovorím, že to niekto nemôže dobre nafotiť aj mobilom, mám na mysli skôr tú profesionalitu, teda zvládnutie média v akejkoľvek rovine. To znamená, aby to bolo presvedčivé natoľko, že forma neodvádza pozornosť od pochopenia obsahu. Neznamená to, že forma stojí nad obsahom, ale že by spolu mali nejakým spôsobom súvisieť a spolupodieľať sa na konečnom vyznení diela.

Ako by podľa teba malo vyzerať kvalitné fotografické vzdelanie?

To je ťažká otázka. Myslím si, že neexistuje jednoduchý návod. Môžem iba priblížiť to, o čo som sa snažil ja – snažil som sa študentov motivovať, aby boli aktívni, aby riešili vlastné projekty, proste aby pracovali. Nakoniec, to bol aj jeden z dôvodov, prečo pred 15 rokmi vznikol Photoport, ktorý sme založili spolu so študentmi počas môjho pôsobenia na VŠVU. Mala to byť vlastne taká platforma, taký inkubátor pre mladých fotografov. Mala to byť nezávislá, slobodná platforma, akási alternatíva voči Mesiacu fotografie, respektíve tým zaužívaným štruktúram, ktoré tu vtedy vo fotografii existovali. Mali sme veľmi veľa aktivít – otvorili sme galériu, vtedy ešte na Grösslingovej, chodili sme na Art Fairy, kde sme na medzinárodnej pôde prezentovali práce vtedy ešte študentov, vydávali sme časopis Port No.21 o fotografii a vizuálnom umení, ktorý bol distribuovaný do 30 európskych fotografických škôl a dvesto knižníc po celom Slovensku. Práve tou energiou, snahou o motiváciu a aj kritickým názorom – pretože si myslím, že som vtedy bol k študentom veľmi kritický - sa v ateliéri vytvorila pracovná atmosféra a celé to začalo nejak fungovať. Moji kolegovia na Katedre fotografie lákali študentov do svojich ateliérov rôznymi výhodami, ja som to robil presne naopak. Keď si ako pedagóg náročný a kritický, vyselektuje ti to nejakú kvalitu – vyselektuje to tých, ktorí majú naozaj záujem niečo robiť a chápu kľúčovú úlohu vyargumentovanej kritiky v ich snahe napredovať. Myslím si, že toto sa mi počas tých piatich rokov podarilo dosiahnuť. Tí, čo vyšli z môjho ateliéru, nie sú nejakí náhodní solitéri, ale dovoľujem si tvrdiť, že to bola generácia ľudí, ktorí boli veľmi rozdielni a aj ich výstupy a tvorba boli veľmi rozdielne. Napríklad Šymon Kliman, Maia Laurinen, Lucia Papčová, Ján Kekeli, či Ján Šipocz sú stále na scéne a robia podľa mňa veľmi dobré veci. Na to som vlastne celkom hrdý, že v tvorbe mojich absolventov nie je cítiť nejaký ateliérový rukopis.

Časopis Port no.21, Foto: Filip Vančo

Sleduješ ešte dianie na katedre fotografie? Už počas svojho pôsobenia na VŠVU si bol veľmi kritický, a to sa za tie roky veľmi nezmenilo. Kedysi si pre už neexistujúci web Hentak.sk (2014) napísal článok Odkaz pre mimozemšťanov a naposledy pre Fotonoviny č.44/18 recenziu na diplomovky, ktorá vyvolala pomerne intenzívnu reakciu.

Odkaz pre mimozemšťanov som napísal po jednom prieskume. Strašne ma to, čo som videl vytočilo, pretože množstvo tých ľudí, ktorých práce som mal možnosť vidieť, som poznal osobne a aj som s nimi niektoré veci konzultoval. Mal som pocit, že majú na viac, nie len na nejaké čisto formálne riešenia. Napísať recenziu na diplomovky ma vyzvali Fotonoviny, a som si vedomý, že bola tiež vlastne pomerne kritická. Pokiaľ však neexistuje kritický diskurz na katedre, tak sa tí študenti nemajú ako posúvať. Potľapkávanie po pleci je isto príjemné, ale mimo priestoru školy prestáva fungovať. Skôr ho vnímam ako zavádzajúce a kontraproduktívne.

Máš pocit, že sa tam odvtedy niečo zmenilo?

Práve včera som si pozeral aktuálny digitálny prieskum, a mám pocit, že to stále ide v rovnakých koľajach, ako predtým. Myslím si, že najbližších 20 rokov na tej katedre k nejakému progresívnemu programovému posunu nepríde. Zdá sa, že tam vôbec nie je priestor na to, aby sa nejaká výraznejšia progresívna zmena udiala. Vychádzam z toho, ako je personálne katedra obsadená, ako tam fungujú rôzne mocenské skupiny a ich záujmy, vzťahy a akademické hodnosti. Obávam sa, že prioritou nie sú študenti, ale osobné ambície niektorých pedagógov. Jediné šťastie slovenskej fotografie je, že sa dá fotka študovať v Čechách – je tam minimálne 4 alebo 5 veľmi kvalitných a veľmi rozdielne zameraných škôl, ktoré vedú výrazné osobnosti českého súčasného umenia: Lukáš Jasanský, Jiří Thýn, Hynek Alt, Alexandra Vajd alebo Michal Kalhous – plus v blízkom alebo vzdialenom zahraničí. Predpokladám, že fenomén absolventov zahraničných umeleckých škôl slovenského pôvodu v blízkej budúcnosti výrazne zmení náš pohľad na slovenskú fotografiu aj súčasné umenie. Slovensko má stále prekvapujúco veľa talentovaných autorov.

Čo pokladáš v súčasnej slovenskej fotografii za zaujímavé? Akých autorov sa oplatí sledovať?

Myslím, že slovenský dokument je na veľmi dobrej úrovni a okruh autorov sa stále rozširuje. Je tu samozrejme Martin Kollár, ale toho by som už k dokumentaristom ani neradil, skôr je to podľa mňa vizuálny umelec. Potom sa určite oplatí sledovať Viktora Kopasza, Luciu Scerankovú, Petra Faba, Katarínu Hruškovú, Janu Ilkovú alebo Dominiku Jackuliakovú. Veľmi zaujímavou autorkou sa tiež javí Katarína Dubovská, ktorej tvorbu som začal sledovať až nedávno. Medzi mladými na Slovensku toho momentálne veľa nevidím, to, čo vidím, sú autori, ktorí sa vydali cestou kopírovania súčasných fotografických trendov – čo môže pôsobiť na prvý pohľad zaujímavo aj prinášať výsledky v zmysle nejakej novej sviežej vizuality – avšak z dlhodobého hľadiska je to slepá ulička.