Rozhovor / Jana Gombiková

Soňa Maletz

Páči sa mi byť iba pozorovateľkou

Soňa Maletz (1992) je režisérka a dokumentárna fotografka. Pražskú FAMU ukončila stredometrážnym filmom Varga (2017) o hudobníkovi Mariánov Vargovi. Počas štúdia absolvovala stáž vo Veľkej Británii na Fotografickom inštitúte na univerzite vo Falmouthe. Jej dokumentárne projekty získali niekoľko ocenení na súťaži Slovak Press Photo. Fotografická séria Nedeľa bola v roku 2017 ocenená v kategórii Mladý talent, za sériu Common people získala v roku 2019 1. miesto v kategórii Portrét. Momentálne sa venuje nakrúcaniu dokumentárneho cyklu Fotka je mŕtva pre RTVS a tvorbe videoklipov.

Soňa Maletz, Foto: Vlado Nosáľ

Práve si dokončila prvé diely dokumentárneho cyklu pre RTVS Fotka je mŕtva, ktorý pôvodne začal ako krátke videá na YouTube. Ako vznikol tento projekt?

Na prvom videu som pracovala ešte pred začiatkom pandémie, na jeseň roku 2019. Fotka je mŕtva vznikla ako ventil popri bežnom zamestnaní. Chcela som vytvoriť jednoduché videá o na fotografoch, zaujímalo ma, čomu sa vo svojej tvorbe venujú alebo akých fotografov majú radi. Mala som natočené tri či štyri videá, keď prišla korona. Bolo to také nepríjemné obdobie, sedeli sme doma a všetko sa presúvalo do online priestoru. Vtedy som si povedala, že je čas ísť s reláciou von. Po istom čase mi strihač Marek Šulík navrhol, aby som projekt prihlásila do centrálneho registra námetov RTVS, kde ho nakoniec schválili. Momentálne máme natočených 5 dielov v novom šate.

Akým vývojom prešiel tento projekt odvtedy, ako si ho začala robiť?

Pôvodný koncept bola tzv. „hovoriaca hlava“ na jednofarebnom pozadí so vstrihávanými fotkami daného tvorcu či tvorkyne. Odvtedy sme prešli niekoľkými zmenami. Momentálne je relácia koncipovaná ako návšteva u fotografa alebo fotografky doma. Za krátky čas sa snažíme predstaviť tvorbu konkrétneho autora. Malo by to byť svižné, pútavé a v ideálnom prípade nie povrchné.

Na projekte Fotka je mŕtva je zaujímavé, že namiesto toho, aby si najprv žiadala o nejaký grant, alebo si sa pokúsila predať námet, rozhodla si sa zo začiatku robiť ho zadarmo a na kolene.

Čakanie na vyjadrenie, či môžem alebo nemôžem ísť nakrúcať, je pre mňa ťažšie ako vziať kameru a zaklopať niekomu na dvere. Radšej točím za nulový rozpočet, ako by som nemala točiť vôbec. Ak by som na začiatku nenakrúcala amatérske videá, pravdepodobne by projekt Fotka je mŕtva v terajšej podobe neexistoval. Tie prvotné videá boli skvelá príprava na to, ako sa projekt nakoniec pretransformoval. Natáčalo by sa mi ťažšie, ak by som za sebou nemala skúsenosť s tými na kolene robenými rozhovormi. Nie každé dokumentárne video či film človek zvládne natočiť sám. Mať štáb je skvelé, no zároveň je to luxus. Je pekné, keď sa človek nevzdá, ostáva aktívny a častokrát zistí, že na to, čo chce povedať, si vystačí aj so základnými prostriedkami.

Považuješ sa viac za filmárku alebo fotografku? Podľa čoho si pri spracovaní témy vyberáš médium?

Veľmi to závisí od podmienok. Robiť fotografiu je jednoduchšie - napríklad stačí len nasadnúť na vlak alebo zazvoniť susede a nafotiť ju. Limit fotografa je iba fotograf sám. Teda nie je to 100 % pravda, vaše sociálne a ekonomické zázemie hrá veľkú rolu, ale rozumiete mi. Naopak, ísť len tak nakrúcať nie je vôbec jednoduché. Pre výchovu novej generácie filmárov a filmárok je z môjho pohľadu zásadné, aby dostali možnosť točiť, a to v čo najväčšej možnej miere. Je naivné myslieť si, že ak niekto dostane peniaze na svoj prvý film, bude zaručene skvelý a je vyhraté. Tak to skrátka nefunguje. Človek sa musí “vytočiť”.

Bez názvu, 2014

Michaela, 2015

Kto alebo čo najviac ovplyvnilo tvoje uvažovanie o fotografii? Na čom si vyrástla ako fotografka?

V sedemnástich som prvýkrát videla, ako kamarát založil do fotoaparátu film. Veľmi to na mňa zapôsobilo. Postupne som začala fotiť. Najprv kamarátov, babičku. V Prahe na FAMU, kde som neskôr študovala, bola veľmi silne prítomná humanistická fotografia. Markéta Luskáčová, Viktor Kollář. Ich tvorbu si veľmi vážim. Na Erasme v Anglicku som sa preorientovala z čierno-bielej na farebnú fotografiu. Uvedomila som si, že fotky zo 60. rokov minulého storočia sú síce prekrásne, no vnímame ich tak aj vďaka nostalgii a času, ktorý od danej dekády uplynul. O fotografii som začala premýšľať otvorenejšie, objavila som blesk, a to ma drží dodnes.

Bez názvu, 2020

Bez názvu, 2016

Čím je pre teba práve blesk taký zaujímavý?

Ak by som ťa odfotila teraz, ako ťa vidím, vznikla by skrátka pekná fotka. Ale ak ťa odfotografujem s bleskom, tá fotka vystúpi z bežnej reality, už to nebude záznam toho, čo vidíme, ale posunie sa to kamsi ďalej.

Jana, 2022

Snapshotová estetika, na ktorú vo svojej tvorbe často odkazuješ, vychádza tiež zo 60. rokov, je však aktuálna aj teraz. Snapshot v loveckom slangu znamená strieľať od boku. Uvažuješ pri fotografovaní s bleskom aj nad tým, že tým zároveň dávaš vedieť, že fotografuješ?

Keď človek fotí s bleskom, neschová sa. Nemôžem sa tváriť, že som nič neodfotila, keď som tomu človeku práve bleskla do tváre. Mám pred fotografovanými ľudi rešpekt, viac premýšľam, či sa danú fotku oplatí urobiť a ako áno, tak ako. Predtým som fotografovala street fotku, kde som ľudí často fotila nepriznane. S bleskom fotograf stráca anonymitu.

A Chance Meeting, 2019

A Chance Meeting, 2019

Ukazuješ svojim respondentom fotky aj v priebehu fotografovania?

Nerada ukazujem respondentom surové fotky, obzvlášť tie odfotené bleskom. V súčasnosti je vnímanie krásy nastavené príliš unifikovane. Krásny je človek, ktorý nemá vrásky, a podobne. V momente, keď z tohto kánonu vybočíš, ľudia reagujú tým, že sa sami sebe nepáčia. Už nehovoríme o tom, o čom daná fotka vypovedá, ale riešime, či tam človek vyzerá pekne, alebo nie. Z toho bývam unavená.

Nedeľa, 2017

Nedeľa, 2017

Konzultuješ s niekým svoje fotografie?

Áno. Napríklad s výberom fotografií pre sériu Nedeľa mi pomáhala česká fotografka a režisérka Gabriela Kontra. Myslím si, že je dobré mať niekoho, kto ti pomôže s finálnym výberom fotiek. Ak istú tému fotíš dlho, stratíš nadhľad. Konzultant nemusí byť nutne fotograf. Uvítala by som tiež na Slovensku viac ľudí, ktorí sa venujú teórii fotky, jej histórii a kurátorskej práci.

Ako vnímaš momentálnu pozíciu dokumentárnej fotografie v kontexte súčasného umenia?

Dopriala by som dokumentárnej fotografii väčšiu podporu vo forme štipendií, grantov a inštitúcií, ktoré by podporovali vznik dlhodobých fotografických projektov. Kedysi fungoval projekt Obrazová správa o stave krajiny, ktorú v rokoch 2001-2003 vydával Inštitút pre verejné otázky. Zakaždým jeden autor obdržal grant a rok fotografoval tému, ktorú sa týkala Slovenska. Na konci vznikla fotografická kniha. Veď to je geniálne! Niečo obdobné tu teraz naozaj chýba. Spoločnosť okolo nás sa turbulentne mení, a kto iný by mal tieto zmeny zaznamenávať pre ďalšie generácie, ak nie fotografi?

Common People, 2019

Common People, 2019

Zdá sa mi, že z dokumentárnej fotografie sa stáva pomerne marginálna záležitosť. Čo sa týka umeleckých škôl, kde možno fotografiu študovať, zdá sa, že fotografia sa čoraz viac posúva smerom k výtvarnému umeniu, a len zriedka tam človek narazí na nejaký dokument, ktorý by bol čitateľný aj pre masovejšieho diváka.

Momentálne sledujem silný trend – autor si želá byť múdrejší ako divák. Ale čo s tým. Nič s tým. Počkať, kým tento trend prehrmí a medzičasom veľa fotiť.

To je ale problém súčasného umenia vo všeobecnosti.

Ak niekoho zaujíma presah fotografie napríklad do umelej inteligencie a chce robiť inštalácie, nech to robí. Je úplne v poriadku mať svoje zameranie, svoj okruh a v ňom sa orientovať do hĺbky. Mňa zaujímajú záznamy každodennosti. Všetko naokolo sa rýchlo mení, mizne a tie premeny by z môjho pohľadu bolo dobré zaznamenať. Dobrým príkladom sú fotky Juraja Bartoša z Petržalky 90. rokov. Sú to obrazy obyčajného života, ženy v teplákoch sedia pred panelákom a rozprávajú sa, zatiaľ čo sa ich deti korčuľujú na hrboľatom betóne. To svedectvo, ktoré tieto obrázky spätne prinášajú, je až neuveriteľné. Alebo ešte iný príklad – tu vedľa máme viechu plnú štamgastov, ktorí v nej popíjajú od rána do večera. Ľudia sa na ňu sťažujú, že vraj sú hluční a neprispôsobiví, ale mne sa to páči. Je to taká pripomienka starého sveta. Tiež by bolo dobré ich nafotiť. O chvíľu takéto miesta v Bratislave byť nemusia. Vymrú.

Suburbia Dreamin, 2019

Young Adult, 2017

Viackrát si sa vyjadrila, že máš veľmi rada staré veci. Väčšinu svojich projektov fotíš na analóg. Je toto jeden z dôvodov?

Mám veľmi silný vzťah k filmovej surovine, hlavne k 35mm filmu. Páči sa mi zrno a to, ako tóny prechádzajú z jednej farby do druhej. Som rada, ak môžem realitu posunúť do poetickej alebo výtvarnej roviny.

Bez názvu, 2020

Debora, 2020

Nie je fotografovanie na analóg aj istá forma gesta?

Áno, asi to tak bude. Na konci každého dielu Fotka je mŕtva odfotografujem portrét fotografa, ku ktorému ideme na návštevu. Na každého respondenta mám jeden film, odfotím ho 36-krát. Mať obmedzenia vie byť paradoxne v prospech veci, rolka filmu má práve 36 snímok, ani viac, ani menej.

Kvet Nguyen, 2022

Vyhovuje ti, keď si pri tvorbe niečím limitovaná?

Mne sa to veľmi osvedčilo. Niekedy je problém, že si ľudia na začiatku vyberú príliš obšírnu tému a potom sa v nej stratia. Aj na FAMU nás učili, že téma filmu by sa mala dať povedať v jednej vete. Rovnako to funguje aj pri fotografii. Je skvelé, ak vie téma zaujať aj verejnosť a vyvolá diskusiu. To sa tu zatiaľ veľmi nedeje. Pritom fotografia je tu naozaj pre všetkých, nejedná sa nutne o elitárske umenie.

Pripadá mi, že práve v témach, ktoré si pre svoje fotografické súbory vyberáš, sa veľmi odráža tvoj dokumentaristický background. Zároveň tvoje fotografie idú akoby proti súčasným trendom – sú veľmi priame v tom, ako s divákom komunikujú.

Páčia sa mi fotografie, v ktorých fotografa veľmi necítiť. Obraz by mal fungovať sám o sebe. Až v ďalšom pláne by si mal divák povedať: „Aha, tam predsa musel byť niekto, kto danú udalosť odfotil.“ Fotograf sa môže ocitnúť vo vskutku absurdných a neuveriteľných situáciách, zachytí ich sebe vlastným jazykom a správu pošle ďalej divákovi. Páči sa mi byť iba pozorovateľkou!

Flanérova košeľa, portrét do knihy Jany Beňovej, 2020

Na čom pracuješ a čo plánuješ v budúcnosti?

Momentálne pracujem na projekte Fotka je mŕtva. Verím, že sa nám podarí nakrútiť čo najviac dielov. Na Slovensku máme veľa autorov a autoriek, ktorí/é si zaslúžia dostať priestor. Je pekné, keď naši fotografi získajú pocit, že o ich tvorbu sa niekto zaujíma. A čo sa týka fotky? Neviem. Mám nafotených niekoľko tisíc záberov mojej rodiny a to sa ťažko ignoruje, nemala by som to nechať len tak plávať. Raz by som chcela určite vydať knižku, ale to je ešte ďaleko.

Bez názvu, 2020

Bez názvu, 2020