Trojexpozícia       

Už tretí rok žijeme s prasknutou škrupinkou nášho rokmi zaužívaného (vlastne) blahobytu. Od predjaria sa nielen u nás objavila vcelku smrtnosnosná kombinácia - k mutujúcej psychadélii pandémie sa pridala vojna a inflácia. Znie to ako priemerne nevydarený scenár veľkorozpočtového filmu, v ktorom je vždy jasné, kto je ten zlý a kto ten dobrý a akú pateticky motivačnú múdrosť bude treba, aby hlavný hrdina na záver povedal. Celý spotený, ale ako víťaz. Kiežby to tak bolo a o pol roka by si na ten film nikto nespomenul. Žiaľ to tak nie je a my sa potácame niekde medzi rozpačitou solidaritou, zníženým komfortom a narušeným pocitom bezpečia. Zároveň sa v rámci psychohygieny snažíme samých seba presvedčiť, že všetko je a bude v pohode. Naša myseľ sa aj naďalej pokúša zachytiť o svoje rokmi vybudované oporné body. O ktoré? Sú obrazové?

Tentokrát sa s nami o svoje postrehy podelili fotografka, historik a prozaik.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Záhrada

Vidím to ako ako dnes: seba asi osemročnú. Stojím v bujne zelenej záhrade prababky. Upravenú záhradu vidím cez štvorcovú matnicu Flexaretu. Kým ju takto sledujem, prestáva existovať čas. Záhrada vyzerá inak, čo je v skutočnosti naľavo, vidím napravo. Má akési iné kontúry, môžem ju zaostriť i rozostriť... Vyzerá tak skutočne, v malej lupe sledujem detaily malých listov na stromoch, pierka žltých kanárikov vo voliére. A predsa je to úplne iné, ako keď sa na ňu pozerám len svojimi očami. Zrazu mi docvaklo, že to, ako posuniem rámik štvorca, všetko mení. Môžem záhradu ukázať, ako chcem ja. Môžem napríklad urobiť zo živého plota krušpánovú hradbu, ktorá sa zdá neprekonateľná.

Hoci som mala zakázané stlačiť spúšť a minúť jedno zo vzácnych políčok na filme, ukázala sa mi cestička k istému spôsobu skúmania sveta. Možnosť podať ďalej štruktúry skutočností, ktoré ma zaujali. Po čase objavovania časopriestorových vzťahov, čo občas hraničili s kompozičnými hrami, prišiel pri prezeraní zväčšených fotografií ďalší prelomový moment. Fotografia mi instatne prinavracia pocit, ktorý som mala, keď som ju cvakla. Zisťujem, že existuje skupina ľudí, ktorá ho dokáže z týchto obrazov presne vycítiť bez toho, že by som musela pridávať akékoľvek slová. V týchto fotografiách nie je prvoradá informácia o čase alebo konkrétnej lokácii. Prebíja to obraz o tom, ako sa nám javí svet, ako mu rozumieme, ako ho cítime - to všetko spolu a zároveň premiešané. Toto je pre mňa Fotografia. Neviem, kde sú jej hranice, či sa dá vyčerpať. Dávno to už nie je rámik, dávno to už nie je presný odtlačok reality na materiál, dávno to už nie je len jeden zmrazený okamih...to nie je jej podstata. Tú snáď nedokáže pochovať ani nekonečná hŕba nekontrolovateľne vznikajúcich fotiek.

Záberov záhrad som videla habadej, no ktovie, aké pochody mal v hlave Josef Sudek, keď zachytil tento záber?

Jarmila Uhlíková, fotografka

Ložisák

Ako boli rôzne doby, rôzne sociálne svety, tak boli aj rôzne detstvá. Meštianske, vidiecke, kopaničiarske, predmestské, mestské, sídliskové, roľnícke, industriálne, postindustriálne, mierové, po ňom vojnové a zas mierové. Večne hladné aj nasýtené, obuté aj bosé. Plné adjektív.

Každé malo čosi do seba, svoj akčný rádius, hrdinov a zbabelcov. Menili sa hry, hračky aj materiály, túžby a vysnené povolania, cesty k adrenalínu, tajomstvá a nebezpečenstvá. V každom kolovali iné značky prvých cigariet.

Ja som dieťa socialistickej diktatúry, industriálnej modernity, husákovského populačného boomu a rozostavaných sídlisk. Prostredie a materiály detstva tým boli dané – kov preliezok a prašiakov, asfalt ihrísk a betón pieskovísk, preglejky, polystyrény, stavebné dosky, mladé, vysadené a trochu polámané stromy. Decká snoriace po staveniskách a hrajúce chytku na naskladaných betónových skružiach pri rozostavanej ceste. Lopty plieskajúce o betónové múry aj po zotmení, nahnevaní dôchodcovia nadávajúci z balkónov, na každom poschodí paneláku nejaká matka volajúca na večeru.

Kolorit detstva v hlbokom socializme vytvárala myriada rituálov, hier, vecí a zvukov. Medzi nimi sa takmer zabudlo na jeden výnimočný artefakt. V Čechách a na Slovensku sa volal „ložisák“ a išlo o celkom absurdný vehikel. Skladal sa zo širšej dosky alebo preglejky, vzadu bola napevno pripevnená zadná os a vpredu pohyblivá predná os, ovládateľná nohami sediaceho jazdca. Miesto kolies mal guľôčkové ložiská. Ložisák sa nedal sa kúpiť v obchode. Každý jeden bol výnimočným handmade kúskom a odrážal zručnosti svojho tvorcu. Každý vydával na betónových a asfaltových povrchoch iný zvuk. Pri skupinových jazdách dole parkami a ulicami ničili orchestre desiatok ložísk bubienky a nervy. Veľké ložiská s dunivým, temným hučaním sa valili vedľa malých, s nepríjemnejším a vyššie posadeným lomozom. Obalili priestor tým správnym zvukom, bez ktorého by to nebol ten pravý zážitok a frajerina.

Ložisáky nebolo počuť všade, záležalo najmä na dostupnosti ložísk. Boli mestá s fabrikami, kde sa priamo vyrábali. V iných mestách sa vyrábali stroje pre priemyselnú výrobu a ložiská boli strategický polotovar. Mestá, ktoré takúto výrobu nemali, mali zas menšie opravárenské dielne. Ložiská tajne vynášali zamestnanci cez vrátnice v taškách, zabalené v novinách a špinavom pracovnom oblečení. Alebo sa rovno kradli detskými gangami zo skladov, potom sa vymieňali a končili na drevených osiach pouličných kár.

Keď zadám do internetového vyhľadávača československé slovo „ložisák“, objaví sa len jedna relevantná fotografia. Je od Dagmar Hochovej. Nijako to neprekvapuje – nielen to, že je len jedna, ale ani to, že autorkou je práve Hochová. „Ložisák“ je jedna z jej mnohých úchvatných fotografií detí vytvorených v ich autentickom prostredí ulíc, dvorov, ihrísk a periférií. V druhej polovici minulého storočia nafotila síce množstvo pozoruhodných vecí, no najmä snímky detského sveta majú mimoriadnu výpovednú silu. Zachytila v nich všedné okamihy nevšedným spôsobom a s neopakovateľnou atmosférou. Popri umeleckej hodnote sú jej fotografie vzácnym zdokumentovaním detstva v období socializmu.

Hochovej fotografia Ložisák je asi z 50. alebo 60. rokov. Skutočnosť, že sme vo veľkom vyrábali ložisáky ešte v polovici 80. rokov, svedčí o sile tohto fenoménu. U nás už síce zanikol a je takmer zabudnutý, ale nezmizol úplne. Ako ukazuje internet, dnes vyrábajú svoje modely ložisákov decká z Indie a Bangladéša.

Juraj Benko, historik SAV

...a ono to cvaklo!

Túto fotku mám rád, pretože je príšerná. Mám rád jej príšernosť.

Je to záber, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec nemal vzniknúť. Dokonca nie je známy ani jeho autor. Buď ide o kolektívne dielo, alebo si môj dedko urobil selfie. A je to možno prvá selfie v histórii, keďže pochádza z júna roku 1982. V tento deň mala moja o desať rokov staršia sestra promóciu. Neviem si presne spomenúť, aký fotoaparát sme mali na túto výnimočnú udalosť k dispozícii. Moja detská Corina to už nebola – a Zenit som dostal až o rok neskôr, k 15. narodeninám. Možno foťák poskytol niekto z rodiny. Dochovali sa aj zábery zo slávnosti, z hostiny, aj z oslavy, ktorá pokračovala u nás doma.

Keď tu zrazu, 36-obrázkový kinofilm bol vycvakaný! Bolo treba založiť nový film, čo bola náročná operácia. Začiatok filmu sa musel previnúť a potom skusmo odfotiť prvý obrázok. Myslím si, že sme boli práve nahnutí nad fotoaparátom – teda prinajmenšom dedko – a vtedy „to cvaklo“. Sláva! Film bol založený dobre a ja som fotografiu našiel po rokoch v starej škatuli.

Uvedomil som si, že naše domáce archívy sú plné fotografií, na ktorých sú fotografovaní ľudia malí ako blšky, obzor alebo iná kontúra im odsekáva hlavičky, zábery sú rozmazané, niekedy aj naklonené. Niekomu spoza hlavy vyrastajú kvety a niekedy je kompozícia natoľko bizarná, že vzniká otázka, prečo vlastne fotografia vznikla.

Tu je dôvod aspoň zrejmý. Dedkova „selfie“ sa napokon stala obálkou môjho literárneho debutu, prvej poviedkovej zbierky s názvom Kritický deň. Keďže však s jedlom rastie chuť, povyberal som najväčšie „pecky“ z rodinných archívov a usporiadal výstavu, ktorá sprevádzala krst knihy v priestoroch divadla Stoka. Písal sa koniec roku 1998. A dodnes rád spomínam na toto obdobie umeleckej trúfalosti, nielen mojej, ale všeobecnej. Pocítil som sladkú chuť možnosti si z niekoho vystreliť. A zároveň záber bez kontextu a bez štipky zmyslu veľmi úzko korešponduje s naladením mojej prvej knihy, aj tých ďalších.

Márius Kopcsay, prozaik