Jakub Jančo

Názov knihy: Údolie radosti / autor: Jakub Jančo / grafický dizajn: Eva Benková / texty: Texty použité v tejto publikácii boli čerpané zo zborníku Trať mládeže (J.F. Laštuvka, 1950. Bratislava: Smena. 238 s. PIO 13540/49-II/1) / vydavateľ: Mesto Banská Štiavnica/ rok: 2019

Prechádzajúc knihou sa v mojom vnútri striedajú vety s obrazmi. Tými videnými a tými vnútornými. Neskôr sa pridávajú koncepty toho, čo vidím, k tomu, čo poznám. Cez obrazy tratí a vlakov, k cestám a miestam.

V Údolí radosti sa rozpamätávam na myšlienku Milana Kunderu o ceste: „Nemá zmysel v sebe samej; zmysel majú len dva body, ktoré spája.“ Ako to myslel? Ak hovorím o inej forme cestovania, ak to nie je lineárne fyzické putovanie krajinou, priestorom nejakého prostredia, sú tu ešte aj iné cesty typu spisovateľ - čitateľ, umelec a následne percipient, rozprávač - poslucháč, sprievodca a ja. Myslel Kundera aj tento typ cesty? Podcenil priestor medzi dvoma bodmi? Ponechal len úvod a záver?

Kniha Údolie radosti, Jakub Jančo, 2019

Predmety nájdené na ceste sa menia na sochy a inštalácie. Sprievodca spozornie a vytvára časové schránky na miestach, kde sa dlho nestojí. A predsa pozorujem tú fotografiu už niekoľko minút. Z pohyblivého celku sa stavajú body a priestor sa množí na ďalšie cesty. Posledná fotka v knihe predstavuje symetrickú scénu trate ubiehajúcej v lese. Oceľ, ktorá pokračuje do nekonečna. Dve línie bežia vedľa seba. Medzi nimi je môj pohľad, ktorý s nimi plynie v perspektíve. Jemná zmena štruktúr v lesnom poraste dáva poznať smer záklonu vpravo. Absentujúci porast nás informuje o veľkosti vlaku, ktorý tadiaľto zvykne prechádzať. Pod nohami štrk a po stranách stromy. Les, ktorý pozná zvuk idúceho vlaku. Vzťah prírody a techniky ústi k meditácii nad scenériou. Zvuk si viem ľahko domyslieť, v kontraste s tichom prírody získavam informáciu o tomto mieste. Som vyrušovaný a zároveň upokojovaný. Pripomína mi to prechádzku zónou bratov Strugackých s charizmatickým sprievodcom Tarkovského Stalkera (Pre tých, ktorí nepoznajú film Stalker, je o mužovi, ktorý sprevádza ľudí po zakázanej zóne do miestnosti, ktorá im splní priania). Som v podobnej miestnosti, ak by som si ju predstavil ako knihu plnú fragmentov miest, kde môžem vkročiť bez toho, aby som sa stratil. Môžem ju listovať a zažívať. Prajem si, aby som nestratil radosť z priestoru medzi dvoma bodmi, dnes sa tento priestor zdá byť tak trochu zakázaný. Všetko by malo byť efektívne, žiadne cesty mimo zastávok. Avšak ako hovorí Antoine De Saint-Exupéry: „Cenu má iba cesta. Iba ona trvá.“ Možno jeho Citadela tiež predstavuje miestnosť, rovnako ako táto kniha predstavuje miestnosť pre mňa. Paradoxne rozpráva o exteriéri. Cesty neurónmi svojich predstáv majú tiež svoju zastávku, svoju odloženú fľašu, vyhodenú fľašu, rozbitú, zabudnutú a nájdenú na koľajach a mimo koľají. Neviem, ale možnosti medzi dvoma zastávkami sú rozsiahle.Interaktívne, no stále sa pridŕžajúce trate. A to je asi dobre.

V inom dni, keď prechádzam knihu, ma vnútorne sprevádza obraz majstra Turnera. Jeho lokomotíva zahalená v typickom ovzduší maliarskych tónov a jemných vibrujúcich čiar rozjasňuje spomienky. Vedľa trate pozorujem objekty, spomaľujem a opäť sa rozpomínam. Ešte chvíľu ostanem pri maľbe a prekleniem sa cez dielo Gerharda Richtera späť k Jakubovi Jančovi. Richterove experimentovanie s fotografickými motívmi v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vyústilo do impozantného tvorivého procesu mnohých sérií obrazov s takou razantnou naliehavosťou, že v médiu maľby nezostal kameň na kameni. Dnes sa tomu až nechce veriť, no taká súhra času a okolností je doslova už obrazom z minulého storočia. Spomenúť tu chcem hlavne prácu s archívom fotografií a znovuobjavenie identity pre maľbu vtedajšieho obdobia. Jančo nie je archivárom socialistického realizmu, ako ním nie je ani Richter. Autor fotiek nám ponúka sofistikovaný výber informácií. Cez obrazy si overujem výpisky textov situovaných na protiľahlých stranách. Texty pochádzajú zo zborníka Trať mládeže. Fotky sú symetricky komponované, pokoj údolia podtrháva aj tonalita tlače. Násobenie motívov umožňuje chvíľami kráčať krajinou. S odstupom sedemdesiatich rokov nás fotograf prevádza čiernobielou krajinou železničnej trate z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice. Zozbierané obrazy akoby naňho čakali už dávno pred výstavbou trate. Renovácia identity, aj tak znie jeden z argumentov, pre ktorý môžeme byť spolucestujúcimi pomyselným, no zároveň určitým priestorom.

Úspešnosť prijatia Gerharda Richtera širokou verejnosťou bola práve vďaka potrebe renovácie. Po zlyhaní dvoch režimov rovnako nezostal kameň na kameni. Minulosť bolo treba renovovať. Rovnaké spytovanie vlastných identít nám prináša takéto zrkadlo a ponúka nám obrazy z našich privátnych zborníkov. Aj to sú dôvody, prečo otvárať a nezatvárať knihy. Podobné projekty sú veľmi potrebné. Pomáhajú totiž renovovať spoločenskú, ako aj osobnú identitu.

foto: Stanislav Piatrik