Silvia L. Čúzyová

Individuálny fotografický prienik do sveta navôkol v podaní Tibora Borského tvorí pozoruhodnú čiernobielu mozaiku špeciálnych kultúrno-spoločenských udalostí a prchavých situácií každodenného života z nášho prostredia druhej polovice 20. storočia. Tibor Borský (1939), bratislavský rodák, dlhým životom požehnaný pamätník Bratislavy, Slovenska i sveta niekoľkých dekád 20. a 21. storočia, je známy fotožurnalista a dokumentarista populárnej hudobnej aj kultúrnej scény.

Výhodou dlhovekosti je, že človek na vlastnej koži zažije dianie, ktoré my mladší poznáme už len z knižiek. Za senzačnými fotografiami sú potom, samozrejme, skryté aj osobné a zaujímavé príbehy, ktoré je potrebné zachovať ako kontext. Borského dokumentárne snímky a portréty osobností sú určené na udržanie kolektívnej pamäti, ale aj pre oživenie individuálnych spomienok pamätníkov. Sú to presvedčivé záznamy „vtedy a tam“, keď bol ich autor s fotoaparátom v pravej chvíli na pravom mieste. Fotografia predsa svojím spôsobom zastavuje čas.

Borský študoval v rokoch 1954 – 1959 na SUPŠ v Bratislave. Fotil od mladosti, lebo aj jeho otec fotil a od neho mal aj svoju Leicu z roku 1932, na ktorú podľa vlastných slov nafotil osemdesiat percent fotografií. „Na škole umeleckého priemyslu som všetky technické veci už vedel, ale, bohužiaľ, nikto tam neučil výtvarnú stránku fotografovania, takže tam bolo pre mňa najviac, že sme veľa kreslili.“ V rokoch 1963 – 1967 absolvoval pražskú FAMU na Katedre filmového a televízneho obrazu, odbor umeleckej fotografie (u prof. J. Šmoka a prof. J. Ehma). „Hlásil som sa na FAMU a už bola možnosť, že tam môžem ísť študovať fotografiu, boli sme prvá generácia – experimentálny ročník, ale niektoré predmety sme mali ešte spoločné s kameramanmi. Šmok bol vedúci, to bol geniálny človek. V Prahe ma učil aj profesor Skopec, to bol najznámejší teoretik fotografie a on sa poznal so všetkými starými fotografmi, takže párkrát sme boli na návšteve aj u Josefa Sudka. Teda, ten tam mal strašný neporiadok, po zemi ležalo snáď milión fotografií. Keby som bol vtedy vedel, akú budú mať raz hodnotu, mohol som dnes ležať na Floride... Ale ja som bol dokumentarista, obdivoval som Bressona, a nie umelecké fotografie, aké robil Sudek. Robil som ale u neho v prvom ročníku také cvičenie, nafotil som ho, plus ten jeho ateliér a všelijaké detaily, takže mám svoje vlastné fotografie zo Sudkovho pôvodného ateliéru. Celé to malo takú pointu, keďže to bolo filmové cvičenie, že sled statických fotografií končil pohľadom na legendárne zarosené Sudkovo okno, kde som naaranžoval nejakú kvetinku, a očnými kvapkami som pustil po skle kvapku vody ̶ celý film končil týmto jediným pohybom.“

Počas Borského štúdií vznikol aj pozoruhodný fotografický cyklus ̶ unikátna reportáž z londýnskej módnej uličky Carnaby Street. „To som mal nafotené za štyri dni v roku 1967. Mal som kamaráta, čo so mnou študoval na FAMU, ktorý bol z doktorskej rodiny, takže aj v tom totálnom boľševizme vedel perfektne po anglicky. V Prahe na Karlovom moste sme stretli skupinu anglických študentiek, ktoré potrebovali ukázať smer. Kamarát ich oslovil, poradil im, a jedna z nich bola taká dojatá, že niekto vie v týchto končinách anglicky, že si vypýtala jeho adresu, aby si dopisovali. Bola z toho love story, ktorá zašla tak ďaleko, že ho za nejaký čas chcela predstaviť rodičom, a kamarát vzal na výlet do Londýna aj mňa. Dostali sme povolenie na týždeň a kým on sa venoval svojej známosti, tak ja som chodil po Londýne. Poradili mi, že sa treba ísť pozrieť na Carnaby Street, lebo práve tam vznikala nová móda minisukní. Nikde inde to vtedy ešte nebolo, a tam naozaj všetky dievčatá boli v krátkych sukniach. Carnaby Street bola obyčajná ulica, anglické priemyselné budovy a nízke činžiaky, ale v každom vchode a v každej pivnici bol obchod, v ktorom na mieru šili minisukne. Mali aj krásne košele, ale ja som si dal urobiť len kravatu, to bolo najlacnejšie. Druhá zaujímavá vec bola, že vtedy do Londýna prichádzali originálni americkí hippies z Los Angeles, takže druhá polovica mojich fotiek je o hippies.“ Mladý Tibor Borský fotil len úchytkom a nenápadne širokouhlým objektívom, ktorý robí na snímke detail aj priestor, čo je podľa neho v dokumente dôležité. Za štyri dni na londýnskej Carnaby Street sa mu podarilo odfotiť aj Jimmiho Hendrixa a nakoniec z toho bola úspešná školská práca.

S kolekciou fotografií o drevených východoslovenských kostoloch z rokov 1965 – 1967, nazvanou Karpatia, Borský na škole absolvoval: „Odišiel som na východ Slovenska, mal som napísaný zoznam, kde čo je (Príkra, Miroľa, Mikulášová, Matysová, Ladomírová, Krivé, Jedlinka atď.). Vtedy takmer nikto nevedel, že sú tam nejaké drevené kostoly. Išiel som napríklad do Príkrej, to je posledná dedina, a za ňou už nie je nič, koniec sveta. Na ulici pár domov, všetko zdegenerované, ako boli dediny za komunizmu, bez elektriny. Tam hľadám kostol a keďže ho nikde nevidím, zaklopal som do prvej chyže. Otvorila otrhaná starenka, ktorej sa spýtam, kde je tu cerkev, že sa chcem pozrieť. Kam ukázala, tam som šiel a prišiel som ku krásnemu kostolíku, kde široko-ďaleko nikoho a kostol nemal ani žiadne dvere, bolo otvorené. Vstúpim dnu a tam množstvo ikon svätých a všetci sa na mňa dívali. Malo to fantastickú atmosféru, sadol som si tam, sám rozjímal a naozaj som cítil prítomnosť Ducha. Naraz taká fantastická božská krása, akoby človek vstúpil do raja. Bol som tam ešte trikrát, ale ten zážitok som už nikdy nemal, jednak pretože som to tam už poznal, a tiež potom už mali aj dvere, a aj zamknuté. Po revolúcii domáci bez povolenia najvyššieho šéfa gréckokatolíckej cirkvi už fotiť interiéry kostolov nepúšťali, lebo sa im strácali ikony.“

Ako vyplýva z autorovho rozprávania, mnoho snímok sprevádzali šťastné náhody, ktoré boli úspešne zhodnotené fotografovou pohotovosťou a šikovnosťou. Borský sa priatelil s ideológom československej novej vlny, režisérom, producentom a scenáristom Pavlom Juráčkom. Vďaka nemu sa po skončení štúdia stal „dvorným fotografom československej novej vlny“, keď v roku 1967 urobil legendárnu spoločnú fotografiu všetkých režisérov a režisérok tohto hnutia. Je to pravdepodobne „najznámejšia československá fotografia vôbec“, s určitosťou je tou najpublikovanejšou. „Raz som išiel z internátu domov, a v momente, keď som otvoril vchodovú bránu, počul som v rozhlase vrátničku, že ,Borský telefón‘. Volal mi Juráček: ,okamžite zober svoju Leicu a príď ku mne, všetci sa tu zídeme, celá nová vlna.‘ Tak som tam utekal a nafotil som, ale celé to vzniklo ako náhoda a obrovské šťastie. Keby som sa o 5 minút omeškal a nepočul, že mám telefón, tak tam nejdem a fotka by nevznikla. Keď som prišiel k Juráčkovi na byt, boli tam všetci títo režiséri, ale bola tam aj strašná tma a hrozilo, že nič nenafotím. Mal som svoju starú Leicu s ruským objektívom, tak som si nastavil neskutočne dlhý čas. Potom, keď odchádzali, som ich ešte nahovoril, aby sme vonku pred vchodom urobili ďalšie fotenie. Tam bolo našťastie lepšie svetlo. Vyšiel mi aj ten interiér, ale je to tak na hrane. My sme v 60. rokoch fotili na filmy, ktoré boli vzhľadom na dnešný digitál veľmi nekvalitné.“

Tibor Borský sa priatelil aj s českým fotografom Josefom Koudelkom a urobil portrét, na ktorom sa mu ho podarilo nenápadne nainscenovať do improvizovaného interiéru. „Taký exot sa narodí raz za sto rokov, on bol taký fanatik do fotografie, že ho nič iné nezaujímalo, naozaj. Dokonca som bol s ním, keď mu Anna Fárová telefonovala, že môže odísť do Francúzska. Teraz už ale nie sme v kontakte, len si na Nový rok pošleme pohľadnicu.“

Aj Borského priateľstvo s Jurajom Jakubiskom, ktorého fotil už na škole umeleckého priemyslu v roku 1955, neskôr na FAMU, alebo spolu s vtedy populárnou herečkou Olgou Schoberovou, prinieslo množstvo atraktívnych portrétov a dokumentárnych fotiek. Borský spolupracoval aj na Jakubiskových filmoch Kristove roky (1967) aDovidenia v pekle, priatelia (1970), a tiež na filme Miloša Formana Hoří, má panenko (1967). Pracoval aj s ďalšími režisérmi (Elo Havetta, Pavel Juráček, Jaromil Jireš) a urobil mnoho autentických a uvoľnených dobových portrétov. V auguste roku 1968 bol jedným z bratislavských fotografov, ktorý fotil v uliciach mesta sovietsku okupačnú armádu. Táto udalosť ho podľa vlastných slov mimoriadne poznačila, a nielen jeho, v podstate celú jeho generáciu.

Borského fotografie sú veľmi známe aj z obalov populárnych platní pre hudobné vydavateľstvá Supraphon a Opus. Fotil obálku Mariána Vargu na mimoriadne dôležitú prvú platňu slovenského hudobného vydavateľstva Opus (prvú cenzurovanú verziu, aj druhú, z ktorej musela zmiznúť aspoň Vargova cigareta). Legendárna fotografia zväčšená do monumentálnych rozmerov bola vizuálnou dominantou skvelej fotografickej výstavy Hommage Á Marian Varga v galérii Danubiana, z prelomu rokov 2022 – 2023. Vargu fotil pri Michalskej bráne, vo vizuálne aj akusticky zaujímavom prostredí, kde sa niesol fantastický zvuk jeho Hammondu. (Škoda, že fotografia nedokáže zachytiť aj zvuk!)

Borský fotil aj na obaly gramoplatní pre albumy Konvergencie (1971), Zelenú poštu (1972) a Divergencie (1981). Priebežne fotografoval pre viaceré dôležité obrázkové časopisy v Československu; vystavoval na kolektívnych aj autorských výstavách doma i v zahraničí. Od roku 1972 je členom Združenia slovenských profesionálnych fotografov. Vydal niekoľko publikácií svojich čiernobielych fotografií: Tibor Borský – London 1967 (vyšla v roku 2021); Obrázky Bratislavy (s úvodným textom Júliusa Satinského, vyšla 1998); Karpatia (nafotená 1965 – 1967, vydaná v roku 2016). V roku 2019 sa zaslúžene stal Osobnosťou slovenskej fotografie.

Zdroje: Tibor Borský ̶ Karpatia. Bratislava, Petrus 2016. Citácie čerpané z autorizovaného rozhovoru s Tiborom Borským – júl 2022, Bratislava.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!