Trojexpozícia       

Už rok žijeme v bezprostrednej blízkosti vojny. Zvykli sme si už? Ale čo vlastne môžeme robiť, keď aj tak dobre vieme, že pešiakom stačia slogany. Zámienka ani taktika sa bielym ani čiernym neprezrádza, len ich výzbroj je už zopár storočí najziskovejšia komodita. A keď sa zamyslíme sami nad sebou, sme taká korupčne-žuvačková krajina – požuješ a vypľuješ, najlepšie niekam doprostred chodníka, aby sa nalepila na topánku tomu, na koho by sme si najradšej vyliali svoj sebaľútostný a infláciou násobený hejt a závisť. A ak je táto situácia útokom na našu civilizáciu, čo vlastne naša civilizácia je, bola a bude?

Tak aspoň ráno, keď odovzdávaš dieťa v škôlke, pomôžeš učiteľke vysvetliť ukrajinskému otcovi, ako má v banke zaplatiť poplatok za synovu škôlku, a tešíš sa, že sú celá rodina v bezpečí spolu. Predtým ešte pred odchodom von na moment skontroluješ portrétik v zrkadle, či sa ti ešte pozerá do očí a spomenieš si na dávnu pohľadnicu z Viedne. Plnú očí, s nápisom Macht des Staunens – moc údivu. A potešíš sa, že fotografia takých momentov našťastie stále ponúka pomerne dosť.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Clouds on Screen at a Drive-in Movie

Minulosť nie je rovnaká. Mení sa každým okamihom, každou udalosťou. Mení ju prítomnosť a naše uvažovanie o nej. Pamäť, spomienky, zabúdanie, vymazávanie, premena a manipulácia spomienok v kontexte času predstavujú nánosy prachu, ktoré prekrývajú skutočnosť. Ich postupným vrstvením vyrastá hora.

Minulosť, ktorá nie je nehybná. Hora zabudnutia. Fotografia zhmotňuje spomienky a dovoľuje nám si ich privlastniť.

Diane Arbus je jednou z fotografiek, ktorej tvorba ma veľmi ovplyvnila. Mám k nej výnimočný vzťah. Jej fotografie z ulíc New Yorku, zdanlivo náhodných okoloidúcich, voyeurské portréty anonymných žien a mužov na Times Square, rodiny v Central Parku, kúpajúci sa na Coney Island a intímne portréty ľudí z queer komunít, striptérok, tanečníc, cirkusantov, či starých ľudí a teenagerov dokumentujú život na okraji spoločnosti v Amerike.

Sugestívna fotografia s názvom Clouds on Screen at a Drive-in Movie, N.J. (1961) predstavuje inú polohu Diane Arbus – s námetom kín a zastavených filmových obrazov na premietacom plátne. Fotografia zachytáva nočnú scenériu autokina v New Jersey s veľkolepým záberom oblohy z hororu Curse of the Werewolf (Terence Fisher, V. Británia, 1961).

Už pri zbežnom pohľade na moju tvorbu asi nikoho neprekvapí, prečo ma oslovuje práve toto dielo. K temnej fotografii s projekciou oblakov na plátne sa často vraciam v ateliéri a v predstavách sa mi vynorí, najmä keď maľujem monumentálne čiernobiele obrazy zo série Clouds (2019 – 2023). Zvláštna atmosféra zamrznutého záberu – výsek z filmu vo výseku reality na fotografii ilustruje plynutie času. Oblaky predstavujú silu prírodného javu, prevyšujúceho človeka. Symbolizujú neustály pohyb a premenu.

Trochu absurdný výjav, keď sa pohľady návštevníkov autokina upierajú hore, na veľké plátno, prekrývajúce oblohu, na ktorom sa premieta obraz oblohy. Fotografia je naplnená melanchóliou. Je to moja spomienka na niečo, čo sa nikdy nestalo.

Lucia Tallová, výtvarníčka

Náhodné stretnutie?

Pri svojej práci takmer denne prechádzam stránku www.webumenia.sk s tisíckami digitálnych reprodukcií umeleckých diel a len málo z nich mi utkvie v pamäti tak intenzívne akoLetní podvečer od Tibora Hontyho (1907 – 1968). Záhadná, snová, až mierne bizarná kompozícia s obrovskou vznášajúcou sa čiernou guľou, ktorú akoby si medzi sebou zľahka bedmintonovými raketami podávali žena a chlapec za slnečného dňa. Rozoznávam aj „vedľajšie postavy”, oddelené od prvých dvoch tieňom – zúčastnene sa prizerajúceho chlapca a ženu v bielom sediacu opodiaľ v tráve.

Tibor Honty je dnes známy predovšetkým fotografiami sôch (napr. dlhodobý súbor Náhodné stretnutia, 1944 – 1968), no už počas vojny vytvoril napr. sériu záberov náhrobných kameňov a krížov, ako aj niekoľko cyklov s výrazne sociálnymi motívmi. Letní podvečer vznikol v roku 1952, v období nových povojnových nádejí. V tom čase autor žil už dlhšie v Prahe, kde ho inšpiroval surrealizmus a kontakt s fotografmi ako Josef Sudek a Miroslav Hák. Z katalógu k Hontyho výstave sa dozvedám, že centrálny čierny objekt je v skutočnosti budova Libeňského plynojemu. Svojho času to bola neprehliadnuteľná dominanta na zatrávnenom vrchole s výhľadom do okolia, ktorú ako objekt využívali viacerí umelci, napr. aj spomínaní dvaja českí fotografi.

Špecifické danosti tohto prostredia, ostré vykresľujúce protisvetlo, moment očakávania odrazu raketou a uhol snímania, v ktorom navyše kontrastuje jasné slnko s čiernym kruhom, tak Honty spojil do náhodného stretnutia. Motív hry je tu okrem aktivity postáv pre mňa prítomný aj v samotnom prístupe autora – čisto fotografickými prostriedkami sa pohráva s imagináciou. Preto je pre mňa táto fotka veľkolepou (navyše v zbierke SNG má zväčšenina takmer 60x50 cm) a zároveň obsahom civilnou oslavou možností fotografie v poetizácii všedného dňa, tak veľmi potrebnej aj v týchto časoch.

Peter Pivoda, galerijný pedagóg, Slovenská národná galéria

Fotografia a ja...

Pravdupovediac, nie sme nejaké veľké kamošky, ale keď príde naša chvíľa, vieme spolu v potrebnej miere fungovať.

Doma sme mali po dedkovi fotoaparát. Niekde v zásuvke si tak po svojom nažíval v kvalitne vypracovanom koženom puzdre. Občas som ho vzala do ruky, ale po chvíli som ho radšej odložila, aby som mu, nedajbože, niečo nespôsobila. Neskôr v tínedžerskom veku sa mi do ruky dostal fotoaparát na film. Film som založila, čosi cvakla – presne to, čo som videla. Po vyvolaní z toho vznikli rozmazané, nič nehovoriace machule; po ich zhliadnutí dodnes hádame – čo? Kto? Kde? Následne sa fotografia a spôsoby jej zhotovenia posúvali. A hádam aj ja.

Dnes fotím. Fotíme všetci. Je to jednoduché. Telefón máme v ruke neustále. Vieme zachytiť tú správnu chvíľu a častokrát aj tú nesprávnu. A tie príjemné chvíle akosi neviem fotiť. Užívam si chvíľu tak, ako plynie, a snažím sa nerušiť ju... Vychutnávam si počasie, príjemnú atmosféru, ľudí okolo mňa, emócie, energie, jednoducho všetko. Ak som v spoločnosti, zväčša sú tieto moje rozjímania prerušené: „Sýýýýýr,“ alebo „fotíme sa,“ a tak zapózujeme a väčšina z nás sa vráti ku svojej pochmúrnej nálade a v hlavách sa nám ženie, čo by sme mali, musíme, nedá sa, čo sme nestihli, čo nestihneme, čo by sme mohli, ak by toto a ešte aj tamto vyšlo. A aby som nezabudla, možno sa niekde objaví, čo by sme chceli. Chceli, chceli tak naozaj, aby sme tú fotku, čo nosíme v hlave, mali a vedeli byť spokojní. Každý si v hlave nosí fotky. Fotky, keď sme boli malí a spokojní, zábery každého dôležitého momentu našich životov a nie, nie sú to tie „sýýýýrové“. Niekedy sú láskavé, pokojné, voňavé, ale sú aj skľúčené, plné obáv a strachu.

Keď som však sama alebo s mojou dcérou Eliškou a kráčame prírodou, vtedy fotíme rady... Obe. Tieto dnešné multizávislé zariadenia vedia urobiť taký detail... S radosťou fotíme machy, lišajníky, kvety, chrobáky, drevá, kamene, potôčky, lístie, jednoducho všetko, čo vyžaruje pokoj, radosť a dôveru v ďalšie bytie a žitie. Fotiť by som potrebovala vedieť aj kvôli svojej profesii. Rada to však zverujem profesionálom, ktorí vedia, ako na to, aby fotka povedala klientovi to, čo má.

Vybrala som jednu Eliškinu fotografiu. Hádajte, čo je to?

Katarína Nohálová, realitná agentka a finančná poradkyňa