Rozhovor Jany Rajcovej, M.A.

Mária Švarbová

Stala som sa sama sebou

Mária Švarbová (1988) je známa fotografovaním konceptuálnych sérií. Vyštudovala reštaurátorstvo na Škole umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave a archeológiu na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Fotografia je pre ňu prostriedkom umeleckého vyjadrenia. Jej fotografie zverejnili médiá ako Vogue, Forbes, CNN, The Guardian. Komerčným projektom sa venuje minimálne, spomenúť môžeme kampane pre spoločnosti Museum of Ice Cream v New Yorku, Apple, španielsky módny dom Delpozo, slovenskú odevnú značku NEHERA, či Metropilotný inštitút Bratislavy, pre ktorý nafotila sériu fotografií z kúpeľov Grössling. Jej fotografie reprezentujú galérie po celom svete. Je držiteľkou prestížnych ocenení – patrí medzi laureátov Hasselblad Masters a je tiež členkou rebríčka Forbes 30 pod 30.

Mária Švarbová, foto: Laura Štorcelová

Kto je Mária Švarbová? Čo máš rada, ako sama seba vnímaš, čo sa ti páči?

Moja cesta bola boj, ale vždy som si verila. Ani škola mi nešla tak plynulo ako ostatným spolužiakom, ale pri fotení to bolo naopak. Išlo to vždy s ľahkosťou, do fotografie som sa zaľúbila, objavila som v sebe vášeň. Nikdy som nemala pocit, že sa musím namáhať, alebo že musím ťažko pracovať, to prišlo až trošku neskôr, so všetkými povinnosťami, ktoré sa mi k práci fotografky nabalili. Mám na seba vysoké nároky, ale aj na ľudí okolo seba. Som perfekcionalistka a neustále si stanovujem nové ciele, nemám rada stagnáciu, stále na sebe pracujem. Nielen vo fotografii. Mám rada kalokagatiu a snažím sa dosiahnuť harmóniu tela a ducha. Neustále cítim potrebu sa vzdelávať vo všetkých možných sférach.

Ako by si charakterizovala pojem konceptuálna fotografia? A ako by si charakterizovala svoju tvorbu?

Konceptuálnu fotografiu vnímam ako fotografiu, ktorá nie je vytvorená momentom, čiže tu a teraz, a nie je to 100%-ná náhoda (hoci pri fotení si ponechávam priestor aj na náhodu). Konceptuálna fotografia je niečo vytvorené umelo. Ja svoju tvorbu charakterizujem ako fiktívny dokument. Nemám rada patetické scény, pózy a podobne, mám však rada bežné scény z každodenného života, ktoré sa mi prelínajú do umelo vytvoreného sveta. Manifestom fiktívneho dokumentu je pre mňa séria Swimming Pool, ktorá vznikla v roku 2014. V rovnakom štýle som pokračovala aj v prípade Futuro Retro. Prvé roky ranej tvorby som sa venovala portrétu, pracovala som so surrealizmom, ale toho som sa presýtila. Zamerala som sa na človeka v priestore, ktorý sa stal akousi mierkou celej scény. Na človeka bez emócie, bez expresie v tvári. Pracujem viac s väčšou scénou ako s detailom, vytváram skôr filmový obraz. Tvorím ho myšlienkovo ja, nevzniká náhodou zaznamenaný okoloidúcim fotografom. Nefotím myšlienky iných ľudí. Rada miešam veci a vytváram kontrasty. Spájam konceptuálne s fiktívnym za využitia dokumentárneho pohľadu.

Grossling City Bath, 2020

Grossling City Bath, 2020

Grossling City Bath, 2020

Odbor reštaurátorstvo a archeológia, ktorý si vyštudovala, ovplyvnil tvoju ranú tvorbu a fotografie, na ktorých akoby si postupne odkrývala jednotlivé vrstvy portrétovaných postáv. Ako na toto obdobie spomínaš? Vraciaš sa ešte k tomuto obdobiu a tvorbe z tohto obdobia?

Na toto obdobie som už zanevrela. Začala som fotiť v roku 2010 a prvé 3-4 roky tvorby považujem za obdobie skúšania, hrania, učenia sa, oboznamovania sa so svetom fotografie. Inšpiráciu som čerpala od iných, hlavne ruských portrétnych fotografov. Fascinovala ma stratigrafia (pozn. autora: odvetvie geológie, ktoré sa zaoberá vrstvami sedimentov) plus som rada vytvárala fotografické série. Archeológia ma inšpirovala aj pri vzniku série Swimming Pool. Pozerala som sa na projekt ako na celok. Počas štúdií sme si vytvárali mapy pamiatok a pri Swimming Pool som si tiež takúto mapu Slovenska urobila a následne cestovala na jednotlivé miesta.

Pamätáš sa ešte, kto bol prvý človek, ktorého si odfotila?

Vždy som fotila rodinu. Ale prvý človek - buď to bola moja nebohá najlepšia kamarátka alebo moja neter. Ja som sa vždy vnímala ako zaujímavá, ale nepovažovala som sa za peknú. Ich som vnímala ako krásne modelky a rada som ich fotila. Takže určite to bol niekto blízky. Ale úplne prvé, čo som vytvorila mojou prvou zrkadlovkou, ktorú som dostala od mojej sestry, bol môj vôbec prvý album, ktorý sa volal Kúsok z prírody. Bolo to moje umelecké vnímanie prírody. Na týchto fotkách som sa začala učiť pracovať s editačnými programami.

Medusa, Fragile Concrete 2021, © Mária Švarbová for Kolektiv Cité Radieuse, with the kind authorization of Le Corbusier Foundation ©FLC I ADAGP Paris 2021

Je obdivuhodné, za aký krátky čas si dokázala posunúť svoju tvorbu tam, kde si dnes. Postupne si sa od človeka ako keby vzďaľovala. Čo bolo príčinou?

Hlavným zdrojom inšpirácie je pre mňa architektúra a priestor ako taký. Predovšetkým priestor, ktorý je vytvorený človekom. Nemám rada zelenú farbu, ani trávu, to sú prvky, ktorým sa vyhýbam. V centre môjho pozorovania stále zostáva človek, len sa presunul na rovnakú úroveň, ako je priestor, a spolu vytvárajú jeden celok. Už nediktujem mojim postavám emócie, teraz sú jednotlivé postavy akýmsi médiom, ktoré diváka vťahujú do obrazu a pomáhajú mi vytvoriť napätie. Je výlučne na pozorovateľovi, ako to cíti. Socializmus v mojich fotografiách nevnímam ako režim, aj brutalistická architektúra je pre mňa akýsi Star Trek, vidím v nej budúcnosť. Moje fotografie nie sú rekonštrukciou doby minulej, ale je to pre mňa “futuro retro”, sledujem nadčasovosť dizajnu aj jednotlivých prvkov.

Fotografia, ktorú vytvára fotograf, je odrazom vnútorných pochodov autora. Čo sa zmenilo v tvojom vnútri, že si urobila posun od človečiny do priestoru s takmer nepodstatným človekom?

Našla som v sebe ľahkosť. Necítim už potrebu svoje fotografie prepĺňať obrazovými prvkami, stala som sa jednoduchšou a hlavne som vo svojej tvorbe autentická. Som autentická v tom, že síce ma inšpiruje priestor, ale vkladám doň svoju myšlienku alebo pocit, ktorý by som chcela zobraziť. Využívam na to svoje spomienky z detstva. Kým som našla svoju podstatu, učila som sa, skúšala som niečo, čo som videla. Je v tom ľahkosť bytia, jednoduchosť. Stala som sa sama sebou.

Do svojich fotografií vtesnávaš línie, architektonické prvky, človek je tam len akýmsi stážistom. Emócie neusmerňuje výraz tváre modela, ale celkové zladenie prostredia a farebnosť fotografie. Ty sama si však tak trochu monochromatická. Ako to vysvetľuješ?

Tiež si kladiem tieto otázky a snažím sa to pochopiť. Prostredie, v ktorom žijem, nie je farebné. Mám rada nadčasovosť. Lepšie sa mi v takom prostredí žije. Umenie mám rada rovnako monochromatické, ale aj farebné. Farby sú pre mňa pocitové veci a otázka umeleckého subjektívneho vkusu. Niekedy to je o symbolike. Napríklad červená je pre mňa odkazom na Spartakiádu, ktorú mám vizuálne rada. Všetci sú zjednotení. Modely v danom prostredí vyjadrujú akúsi formu poslušnosti. Postavy sú skoordinované, nie je tam chaos. Nemám rada chaos. Preto tá geometria a poriadok. Všetko má systém. Nie je tam vzbura, všetko je pod kontrolou. Keď farby odzrkadľujú nejakú tému, musia ladiť s prostredím. Snažím sa o harmonizáciu farebných tónov, aj keď niektoré farby vyslovene vibrujú. Moje farebné cítenie sa stále vyvíja, momentálne už na mojich fotkách nenájdete červené plavky, ale čierne. Registrujem u seba posun k inej koloristike, ktorá je monochromatickejšia, už nie je taká žiarivá, ale ide do iných farebných sfér. Posúvam sa, mením, vyvíjam sa ďalej.

Na tvojich fotografiách sa mi páči akási nadčasová melanchólia, ale aj ich jednoduchosť. Čo ťa inšpirovalo k multiplikovaniu postáv?

Multiplikácia je lacný a rýchly photoshopový efekt. Viem to. Ale mne išlo o inšpiráciu a odkaz na Spartakiádu. Keď postavím na scénu dvadsať rozdielnych ľudí, neladí mi to, nie je v tom harmónia, ako keď je to ten istý človek. Pretože s tým istým človekom je to uniformita. Potláčam tak autenticitu, osobnosť, charakter toho konkrétneho človeka. Pozerám sa na fotografiu ako na celok, nie na detaily. Multiplikácia vo mne vyvoláva emóciu ako poslušnosť, hru s telom, hľadanie vzorcov.

Pool, 2020

Horizon_Yellow, Pool 2020

Dining Room, 2019

Dining Room, 2019

Generation, 2019

Si obdivovateľkou socialistickej architektúry, ktorá je podľa teba futuristická. Čo si myslíš o tom, ako sa u nás k týmto pamiatkam našej nie až tak dávnej doby staviame?

Milujem modernú architektúru, takže sa vždy s ťažkým srdcom pozerám na to, čo sa deje. Okrem toho, že vytváram fiktívny dokument, jednotlivé prvky architektúry aj reálne dokumentujem. Síce je to umelecká, konceptuálna fotografia, ale niekedy slúži ako dokument. Ako napríklad v prípade letiskového salónika (pozn. autora: vládny a prezidentský salónik na Letisku M. R. Štefánika v Bratislave), ktorý som fotografovala v minulosti a fotografie boli použité Slovenským múzeom dizajnu na dokumentačné účely. Bola som posledným fotografom, ktorý v jeho priestore mohol fotiť. Múzeum toto naše dizajnové dedičstvo zachránilo a verím, že sa opäť niekedy použije. Teší ma, že to mám zdokumentované. Architektúru, ktorú tu máme, by sme si mali viac vážiť. Mali by sme viac rekonštruovať, a nie búrať. A keď rekonštruovať, tak s cieľom zachovania pôvodného vzhľadu. Istropolis, Slovenský národný archív, to sú naše skvosty. Myslím si, že by sme si ich mali vážiť preto, že je to umelecké dielo vytvorené človekom.

Si nielen obdivovateľkou architektúry a dizajnu, ale sama si zberateľkou umenia. Čo ťa posunulo smerom k zberateľstvu?

Na väčšinu autorov, na ich diela si ešte budem musieť zarobiť, a potom nájsť priestor, ktorý bude akceptovateľný pre poisťovne (smiech). Rozširujem si obzory v maliarstve, zbieram vázy, množstvo kníh. Okrem architektúry mám rada design, moderný štýl mid-century, ako je napríklad v prípade nábytku Jean Prové, Charlotte Perriand. Čo sa týka maľby, v tomto prípade u mňa jednoznačne rezonuje Cy Twombly. Mám rada okolo seba pekné veci a som rada, keď majú nielen vizálnu či zberateľskú hodnotu, ale keď sa za nimi skrýva niečo prelomové. Fascinujú ma tvary, geometria, minimalizmus. Aj preto bolo pre mňa veľkou poctou, keď som mohla spojiť svoje meno s menom niekoho tak významného a revolučného, ako bol práve Le Corbusier (pozn. autora: francúzsky architekt, maliar a sochár, zakladateľ purizmu a funkcionalizmu). Bola som oslovená galériou Kolektiv Cité Radieuse vo francúzskom Marseille, aby som vytvorila 20 fotografií, v ktorých by sa spájala architektúra Le Corbusiera s mojou víziou. Vytvorila som sériu pod názvom Fragile Concrete, ktorej inšpiráciou sa stala jeho stavba - La Cité Radieuse (1952) - historicky najdôležitejší brutalistický architektonický počin na svete. Architektúru obytného bloku, ktorý je niečo ako “stroj pre život” a ponúka rezidentom kompletnú infraštruktúru od bývania, nákupov až po voľnočasové aktivity, som prepojila s témou medziľudských vzťahov, ktorý je tiež krehký ako slnkom vybielený betón použitý na stavbe. Je to príbeh muža a ženy. Obe postavy odzrkadľujú súčasnú dobu sociálneho odstupu a izolácie. Zároveň v nich môžeme nachádzať podobizne z gréckej mytológie ako napr. Apolóna, Medúzy, Ikara a podobne, keďže tento obytný komplex bol postavený v meste, ktoré bolo pôvodne gréckou kolóniou. Je to akási pocta geniu loci. To fotografiám pridáva ďalšiu vrstvu. Samozrejme, aj v tomto prípade neustále pracujem s prostredím a človekom, ktorý je jeho súčasťou. Človek je mierkou pre vizualitu a zároveň je súčasťou priestoru, ktorý vytvoril človek. Celé je to krásne prepletené. Séria fotografií bude v lete vystavená a stane sa súčasťou verejných aj súkromných priestorov obytného bloku La Cité Radieuse.

Cariatide and Atlante, Fragile Concrete 2021, © Mária Švarbová for Kolektiv Cité Radieuse, with the kind authorization of Le Corbusier Foundation ©FLC I ADAGP Paris 2021

Lost in The Valley, 2019

Lost in The Valley, 2019

Lost in The Valley, 2019

Spomínala si, že dnes sa už nenechávaš ovplyvňovať inými fotografmi…

Fotografiu ako umelecký odbor mám rada. Páči sa mi, ale neinšpirujem sa priamo fotografickou tvorbou niekoho iného. Páči sa mi napríklad Erwin Olaf alebo Gregory Grewdson, ale inšpirujú ma skôr po biznis stránke, čiže sledujem ako tvoria, aký tím majú, alebo ako sa prezentujú. Sú mi inšpiráciou pre biznis model, PR alebo stratégiu. Nezúčastňujú sa fotografických súťaží, dehonestovalo ich tvorbu. Súťaže sú určite dôležité. Aj ja som sa kedysi zúčastňovala súťaží. V roku 2018 som vyhrala Hasselblad Awards v kategórii Art a stala som sa ambasádorom tejto značky. Ale od určitého momentu už nie je vhodné súťažiť. Treba si veriť.

Ako vzniká tvoja fotografia? Viacerí fotografi hovoria, že fotograf odchádza z miesta činu ako posledný, kým si nie je istý, že má dobrý záber. Kedy si si istá, že ho máš?

Niekedy si predstavujem výsledné veci inak, ale akceptujem to, neprežívam to zbytočne. Dôležitá je príprava a dobrá scéna, ktorú vytváram spolu s mojim tímom. Keď sa pristihnem, že jednu scénu fotím už 20-ty krát, tak viem, že sa mi to páči a že budem spokojná. Navyše, v prípade Hasselbladu sú tie dáta veľmi veľké a snažím sa aj preto fotiť menej záberov, aby som nemala zahltený počítač. Som rýchly fotograf. Fotím zvyčajne hodinu a myslím si, že to stačí, aj so započítaním časopriestoru pre náhody. Keď mám nafotené, potrebujem to ísť ďalej spracovať, snažím sa nestrácať čas. Samozrejme, ak ide o fotografický projekt pre klienta, celé fotenie trvá oveľa dlhšie. Všetko záleží od projektu.

Ako fotografia zmenila tvoj život? Čo ti dala a čo ti naopak zobrala?

Fotografii som vďačná za veľa. Fotografia to som ja, aj napriek tomu, že som sa nevnímala dlhý čas ako fotografka, ale ako umelec. Zmenila mi od základov život, predovšetkým ma zmenila osobnostne. Viac si verím, našla som svoju cestu, mám zdravé sebavedomie, verím si, viem, aká je moja hodnota. Vďaka fotografii mám samu seba rada, ale stále dokážem byť sebareflexívna.

Čo mi zobrala? Možno súkromie, ktoré si musím viac strážiť. A musím si dávať pozor aj na to, ako ma mnohí vnímajú - ako inšpiratívnu či mienkotvornú. Je to zodpovednosť a zodpovedne som pristúpila aj k príprave mojej tretej knižnej monografie. Na knižné pulty sa dostane na jeseň 2021 pod názvom Swimming Pools opäť v spolupráci s mojim švédskym vydavateľstvom New Heroes and Pioneers. S nápadom prišiel môj americký distribútor. Nejde len o redizajn prvej knižky. Bude v nej viac textu, premýšľame nad zaradením fotografií behind-the-scenes, bude mať nový dizajn, ktorý bude viac monochromatický, nový rozmer a predovšetkým bude obsahovať fotografie plavární, ktoré som vytvorila v priebehu šiestich rokov. Swimming Pool (z roku 2017) obsahovala fotografie z dvoch rokov a bola akýmsi prieskumom plavární na Slovensku. Nová monografia bude doplnená o série týkajúce sa feminizmu, ženskej jednoty a nebudú tam chýbať ani fotografie zo série vytvorené v roku 2020, ktorá reflektuje demonštrácie a hnutie Black Lives Matter. Spojila som tento nový koncept s náročnejšími témami.

V minulosti bolo populárne vytvárať akési kapsuly a nechávať v nich odkazy pre budúce generácie. Niektoré ľudstvo dokonca poslalo do vesmíru. Čo by obsahovala takáto kapsula Márie Švarbovej?

V poslednom období v sebe pozorujem, že sa vyrovnávam s nadčasovou melanchóliou, ktorú sme už spomínali. A s pominuteľnosťou. Nič nie je večné. Niečo končí, jedna generácia, éra. Staré sa mieša s novým, tak ako v mojich fotografiách. Keď nad tým premýšľam, prepadne ma nostalgia, pripomenie mi to krehkosť času. Čas letí extrémne rýchlo a treba ho kvalitne využiť a každý deň dobre žiť.

Takže moja kapsula by obsahovala posolstvo týkajúce sa práce s časom. Nevidíme ho, necítime ho, ale mali by sme si ho začať viac uvedomovať.

Enigma, Fragile Concrete 2021, © Mária Švarbová for Kolektiv Cité Radieuse, with the kind authorization of Le Corbusier Foundation ©FLC I ADAGP Paris 2021

Lost in The Valley, 2019

DEEP, 2020