Lena Jakubčáková

Odkladám knihu a opäť ju beriem do rúk. Niekoľkokrát to opakujem. Označiť ju za reportáž nemôžem, a rovnako to nemôžem ani vylúčiť. Podobné projekty fotenia väzňov sú spravidla reportážneho charakteru. Stále sa pri nich vraciame k realite odsúdeného človeka, k jeho priestupku voči pravidlám, no paradoxne v tomto prípade, osoby z knihy sa mi nežiadajú hodnotiť. S malou nadsázkou by sa dalo povedať, že na stranách sa mi sprostredkováva príbeh jedného človeka, ktorý opakovane prichádza do väzníc v priebehu troch rokov, konkrétne do Sabinova a Prešova. Toho človeka na žiadnej fotografii nevidím, ale ponúka mi svoju pozíciu, pohlaď na tieto scény, a to nie je málo.

Lena Jakubčáková realizuje návštevy mužských väzníc v rokoch 2007 až 2010. Ponúka nám portréty odsúdených, neštylizujte, dokumentuje dianie ako tichý spoločník. Ak niektorým projektom svedčí dozrievanie, tu to platí úplne. Autorka nám v spolupráci s dizajnérom Samuelom Čarnokým, ktorý Spisom 44 zvíťazil v Národnej cene za dizajn (2018), predkladá knihu ako objekt so všetkým, čo k tomu patrí. Rovnako aj zainteresovanie väzňov robí z knihy matériu z druhej odvrátenej strany. Zapojením do procesu pečiatkovania jej dodávajú pridanú hodnotu. Ako som sa neskôr dozvedel, spracované fotky boli dokonca vystavené aj vo väzniciach, kde autorka realizovala umelecké vzdelávanie odsúdených. Pri pozornom listovaní rozpoznávam tvár z predchádzajúcej strany, všímam si detaily, spôsob života, hrnčeky zaliate až po okraj. Počítam zátišia, z ôsmich redukujem na šesť kvôli dvom, ktoré sa viac podobajú na grafity. Modrá farba oblohy, modré uniformy a tetovania z prvej ruky. Spis na mojom stole je akousi čudnou výzvou k zhovievavosti k akýmkoľvek ľudským osudom. Stávať sa viac čitateľom ako analytikom. Romantická predstava o slobode a zodpovednosti. Z úvodu knihy mi rezonujú autorkine slová o zvedavom a radostnom záujme o druhého. To by som si pre seba prial - vedieť mať takýto záujem. Scitlivovanie prichádza určite aj v podobe tejto knihy. Ďakujem. A to nie je málo.

foto: Stanislav Piatrik