Rozhovor Jany Rajcovej, M.A.

Evelyn Benčičová

Sme to, čo vidíme okolo seba

Natália Evelyn Benčičová (1992) študovala výtvarné umenie a nové médiá na University of Applied Arts vo Viedni. Spolupracovala s viacerými známymi kultúrnymi inštitúciami ako Frieze, Royal Opera House, Berghain, Kunsthalle Basel, National Portrait Gallery, či MQ Viedeň. Jej tvorbu môžeme nájsť v mnohých zahraničných časopisoch ako ELLE a Vogue. Vystavovala v galériách a múzeách po celom svete. Získala niekoľko ocenení za fotografiu a umeleckú réžiu, z ktorých najprestížnejšie je ocenenie Hasselblad Master a Berlin Masters 2020. V súčasnosti prevažne pôsobí v Berlíne.

Evelyn Benčičová, Foto: Laura Angelone, 2017

Prečo si sa rozhodla pre štúdium v zahraničí? V čom je takého štúdium lepšie a aké má výhody? Aký vplyv malo na tvoje vyjadrovanie?

V momente výberu štúdia som pravdupovediac nevedela veľa o tom, ako si správne zvoliť školu. Samotné rozhodnutie študovať umenie prišlo celkom náhle a nečakane. Spomínam si, že som si, ako veľa mojich priateľov, priala študovať v Londýne, ale uvedomovala som si, že si to z finančných dôvodov nemôžem dovoliť. Rovnako ako štúdium v ďalších európskych mestách, ktoré boli pre mňa v tom čase atraktívne. Skúsila som teda pre mňa reálne možnosti - Bratislavu, Prahu a Viedeň. Prvý pokus mi nevyšiel ani na jednej univerzite, čomu úplne rozumiem. Nebola som pripravená. Druhýkrát som bola prijatá na viaceré školy a vybrala som si Viedeň. Neviem posúdiť, či je tamojšie štúdium lepšie ako iné, keďže mám len túto skúsenosť. Bolo však pomerne voľné, a to mi vyhovovalo. Popri štúdiu som pracovala, pretože to pre mňa bolo nutné. Keby som mohla študovať znova, venovala by som sa viac škole. Univerzita mi dala rozhľad. Som študijný typ a mám rada prednášky. Vždy som sa snažila odniesť si z nich maximum - pýtať sa, učiť sa a dostávať spätné reakcie.

Čomu sa venuješ teraz, po skončení štúdia?

Od začiatku pandémie žijem v Berlíne, dovtedy som tu bývala len prechodne. Vo februári 2021 som dokončila diaľkovo posledný rok štúdia. Keďže teraz nemôžem byť natoľko mobilná, vytvorila som si tu v Berlíne svoju základňu. Čomu sa venujem? Veľa sa toho zmenilo. Zmeny v mojej tvorbe sa začali už pred pandémiou, tá ich však ešte urýchlila a zhmotnila. Stále pracujem s fotografiou, no už v menšej miere, pretože ten druh fotografie, ktorému sa venujem, sa momentálne robiť nedá. Používam podobný spôsob práce ako vo fotografii, ale používam iné médiá. Častejšie sa venujem kolaboráciám, v ktorých pracujem napríklad s virtuálnou realitou (VR). Na VR ma zaujíma celkový pocit v 3D priestore, nielen oddelený, plošný záber, ktorý poznám zo skúsenosti s fotografiou. Snažím sa vytvoriť niečo, z čoho má divák priamy zážitok. Nielen vizuálny, ale aj naratívny. Taký, ktorý pracuje s viacerými zmyslami, a je komplexnejší ako dvojdimenzionálna interpretácia sveta.

Work in Progress, 2020

Work in Progress, 2020

Čo bolo impulzom k tomu, že si začala experimentovať s VR?

Vzišlo to z môjho dlhodobého vnútorného pocitu, že ma fotografia limituje. Spôsob mojej tvorby, rovnako ako u mnohých ďalších umelcov a kreatívcov pracujúcich s fotografiou, je niečo iné, než sa pod týmto pojmom zvyčajne rozumie. Fotografovanie predstavuje akt zachytenia niečoho. Už dlhšie som si bola vedomá, že je pre mňa dôležitejšie vytváranie určitého sveta, alebo scény, než samotný akt zachytávania objektu/subjektu. Často som mala pocit, že scéna predo mnou pôsobí omnoho silnejšie, ako jej následné fotografické uchopenie. Začalo to približne pred dvoma rokmi akousi krízou identity. Vtedy som si povedala, že skúsim niečo iné. Keď som začala pracovať na audio-vizuálnych predstaveniach a VR, uvedomila som si, že je to niečo, čo som robila už dávno. Teraz mám však viac možností a naratívnych prostriedkov, ktorými sa to dá zachytiť. Zároveň si to vyžaduje viac práce a premýšľania. Nesústredím sa len na jeden záber, musím rozmýšľať o tom, čo je naokolo, ako sa v tom prostredí dá pohybovať, ako sa príbeh vyvíja v priestore a v čase. Práve tým ma VR priťahuje.

(Un)forbidden Pleasure, 2020

(Un)forbidden Pleasure, 2020

Už ti nestačí dvojdimenzionálny svet? Potrebovala si si skomplikovať život?

Keď sa človek fotografii venuje viac rokov, je dobré skúsiť si to aj z inej strany. Naučiť sa niečo nové. Rada si komplikujem život. Snažím sa vždy skúšať nové postupy, či už vo fotografii alebo mimo nej. Dnes u mňa prevažuje digitálna práca, no zaujíma ma aj tá fyzická časť. Práca s VR ma určitým spôsobom vrátila k fotografii. Prestala som pociťovať vnútornú traumu, že fotka je to, čo ma definuje. Dnes už dokážem použiť aj iné prostriedky. V posledných týždňoch a mesiacoch tvorím aj fotografické zábery a cením si pri tom náhodný moment, ktorý je síce inscenovaný, stále ho však v porovnaní s 3D cítim ako čiastočne spontánny a voľný. V digitálnom svete je možnosť vytvoriť takmer všetko, i keď je to veľmi vyčerpávajúce a časovo náročné, nakoľko treba začať z ničoho. O to viac si uvedomujem výhody fotografie. Je v nej väčšia sila náhody, nemusíme všetko vytvoriť od počiatku, ale môžeme sa otvoriť tomu, ako budú veci spolu fungovať a splynúť s dianím. Preto pre mňa bolo dôležité a prospešné skúsiť niečo iné.

Hovoríš, že nie si fotografka, ale vizuálny tvorca. S týmto tvrdením si prišla pred viac ako rokom. Je stále platné?

Keď sa nad tým teraz zamyslím, hoci som niečo podobné v minulosti povedala, už si tým tvrdením nie som taká istá. Premýšľam nad slovom vizuálny. Je to môj večný problém. Ako samu seba definovať? Ak by som mohla, nechcela by som sa definovať vôbec. Ja som jednoducho ja. Ani označením fotograf či umelec si nie som istá, pretože v poslednej dobe robím niečo, čo nie je práve vizuálne. Preto všetky tieto definície odmietam, zatiaľ sa necítim ani na jednu z nich. Nie sme definovaní len tým, čo robíme. Veľa ľudí robí niečo, čo úplne devalvuje to, ako by mali byť definovaní. Jednotlivé zákazky a spolupráce ku mne prichádzajú na základe mojej realizovanej práce. Nedostávam ponuky robiť e-shop, pretože moja práca nie je týmto smerom zameraná, rovnako ako nedostávam ponuky robiť veľkú výstavu v galérii, pretože nie som ešte v štádiu, aby som takúto ponuku dokázala dostatočne využiť. Myslím si, že veci, ktoré prichádzajú do môjho života, odzrkadľujú to, ako druhí vedia posúdiť, čo dokážem zvládnuť.

Pracuješ s emóciami. V každej rovine. Či už v rámci práce s fotografiou alebo teraz s VR. A vlastne, všetko je o emóciách. Pretavuješ tvoj vlastný pocit do niečoho, čo odovzdávaš ďalej? Ako to celé vzniká?

Rôzne projekty si vyžadujú rôzne postupy. To, čo vravíš, je určite pravda. Predovšetkým v projektoch, ktoré sú iniciované mnou. Tie tvoria väčšinu. Ale aj v prípade, keď dostanem ponuku na spoluprácu, je pre mňa dôležité, aby ma daná téma zaujímala. Musí sa ma to osobne dotýkať, a zároveň musím cítiť, že ide o niečo viac ako len o osobný záujem. Prvotný impulz vzniká počas rozmýšľania nad témou. Spája sa s mojím uvažovaním, s mojím životom. Prípadne projekt naštartuje teoretický prieskum, čítam si o danej téme, snažím sa informovať sa, dozvedieť sa čo najviac. Zároveň však musím mať pocit, že sa k nej chcem vyjadriť.

Skúsme konkrétne…

V minulosti to bolo dianie okolo mňa, napríklad keď som bývala v Bratislave a zatvárala sa Cvernovka. Dotýkalo sa ma to, hovorilo sa o tom, bolo to veľmi spontánne. Mala som pocit, že to musím spracovať. V prípade projektu Asymptote (2016) boli dôvody zmiešané - mix prieskumu a diania okolo mňa. Do projektu Ripe (2016) vstúpil môj vlastný strach zo starnutia. Spôsob, akým sú staršie ženy zobrazované v našej stredoeurópskej kultúre a ako to ovplyvňuje moje videnie. Chcela som vytvoriť adresný projekt, pracujúci s mojim strachom a obavami. Inšpiráciou mi boli ľudia, ktorých som skautovala, a samotný dialóg s nimi. Ďalším príkladom je nedávny projekt v magazíne LÁV (Nová Éra, 2020), s ktorým sme pripravili editoriál s ľuďmi bez domova. Nápad vzišiel z mojej konverzácie na hlavnej železničnej stanici s jedným pánom bez domova. V projekte sú viac pripravené časti, ale aj prvky, čo vznikli na základe konverzácie s ľuďmi, s ktorými som pracovala.

Asymptote, 2016

Asymptote, 2016

Asymptote, 2016

Asymptote, 2016

Ripe, 2016

Ripe, 2016

Je tvojím cieľom otvárať nové témy? Začínať konverzáciu?

Neobjavujem nové témy alebo teórie. Venujem sa známym témam, pri ktorých však nemám pocit, že by boli vnímané tak, ako im podľa mňa prislúcha. Sú to veci, čo sa evidentne dejú a fotografia alebo umenie má silu na ne poukázať. Zoberme si napríklad moju spoluprácu s IMBA (Institute of Biomolecular Technology vo Viedni, 2018). Pre knižnú publikáciu pripravovanú Inštitútom bolo potrebné vizuálne spracovať výskumný projekt funkčných experimentálnych modelov. Pochopiť náročné vedecké texty mi uľahčila konverzácia s odborníkmi. Simplifikovali mi ich do takej miery, aby som im porozumela a mohla ich pretaviť do vizuálu. Obraz je jazyk, ktorému každý rozumie. Keď vidíte zaujímavý vizuál alebo film, máte chuť dozvedieť sa viac. V tom je jeho sila. Dialo sa to aj v histórii, keď obrazy slúžili ako referencie pre negramotných ľudí. Slúžili ako forma komunikácie. V súčasnosti sme zaplavení obrazovou tvorbou, preto je zložité vedieť zaujať, ale aj rozhodnúť o tom, ktorý obraz dostane priestor na to, aby sa pri ňom človek pozastavil. Vizuálna sila je práve v pozastavení sa. Preto chcem dosiahnuť to, aby sa ľudia na chvíľu zahľadeli a zamysleli.

IMBA, 2018

IMBA, 2018

Ako vnímaš vzťah umenie - verejnosť u nás a v zahraničí? V čom si myslíš, že je problém? Vo vnímaní alebo prezentácii umenia? Myslíš si, že sa to dá zmeniť?

Nie je len na mne veci meniť, ani sa necítim byť dostatočne informovaná na to, aby som vedela presne definovať ideálny stav. Keď som vyrastala, nemala som k umeniu prístup. Nie preto, že by mi nebol povolený, ale v prostredí, v ktorom som sa nachádzala, to nebolo vnímané ako možné trávenie voľného času. Akoby sme do toho priestoru, ktorý bol možno videný ako záležitosť vyššej spoločnosti, nepatrili. Na univerzite som sa kvôli tomu cítila ako outsider. Odvtedy sa však veľa zmenilo - v mojom prístupe aj názore. V Berlíne chodím aj vďaka ľuďom z môjho okolia do galérií často. Myslím si, že na Slovensku nie je štandardom navštevovať galérie alebo múzeá, a zároveň v rámci existujúcej štruktúry nie je dostatok príležitostí pre niečo súčasné. Musí byť v záujme inštitúcií a umelcov robiť atraktívne diela (nemyslím tým vizuálne atraktívne diela), niečo, čo ľudí pozýva, vzbudzuje zvedavosť a ponúka možnosť nahliadnuť a pristúpiť bližšie. Je tiež potrebné, aby sa umelecká komunita neuzatvárala, je nutné byť otvorený jeden voči druhému. A umenie musí byť otvorené voči ľuďom, lebo iba tak budú ľudia otvorení voči umeniu.

Hovorili sme o tvojom umeleckom vyjadrovaní. Kde môžeme hľadať základ tvojej estetiky? Mám na mysli farebnosť, citlivosť tvojej vizuálnej tvorby. Je u teba vidieť posun, a zároveň aj jednoznačnú líniu, ktorá sa nemení. Mohla by si popísať svoj vývoj? O čom tvoja tvorba bola a aká je dnes?

Vždy je zložité posudzovať samého seba, lebo každý sa vidí inak. Skôr vychádzam z rozhovorov s inými ľuďmi, z ich komentárov. Nezvyknem vo svojej tvorbe hľadať jednotnú líniu, hoci tam určite je. Moja tvorba súvisí s tým, kde sa nachádzam, kto je okolo mňa, s témami, ktoré ma zaujímajú, s tým, čo čítam, aké dianie sledujem. Určite na moju tvorbu vplýva aj fakt, že som zo Slovenska - súvisí to s lokáciou, s ľuďmi, celkovou estetikou. Všetci sme to, čo vidíme okolo seba, ako ďaleko sa pozeráme a kam vieme dovidieť. Veľa autorov, ktorí sú z našich zemepisných šírok, spájajú spoločné znaky. Nedávno mi niekto povedal, že moja tvorba začala byť viac mestská a technická. Často počúvam, že mám jasne rozpoznateľnú estetiku, ale tá sa u mňa mení súbežne s tým, ako sa mením ja. Nesnažím sa mať striktný rukopis, aj keď ho možno mám. Nedržím sa ho vedome. Naopak, vidím sa ako niekto, kto sa stále vyvíja a bude sa vyvíjať vždy. Objavovanie a skúšanie nových vecí ma posúva ďalej.

Čo je pre teba typické?

Mám málo veľkých projektov. Často pracujem na jednej téme, a ak potom príde druhá, ktorá ma zaujme, tak začnem pracovať na nej. Niekedy sa opakujú. Vidieť to na viacerých projektoch (Ripe, Rite, Artificial Tears, Alice, Asymptote) - sú to témy ako ženskosť z rôznych pohľadov, mentálne zdravie, architektúra, vzťah jednotlivca a spoločnosti. Neustále sa k nim vraciam, no vždy, keď sa k nim vrátim, vznikne z toho niečo iné. Napríklad v prípade projektu Artificial Tears (2018/2020). Dva roky po nafotení som dostala ponuku ho vystaviť. Cítila som potrebu posunúť ho ďalej. Takto vznikla moja prvá VR. Získaním nových poznatkov a zručností som si zrazu uvedomila, že v projekte nachádzam veci, ktoré už pre mňa nie sú OK. Zároveň som si uvedomila, že isté veci/skutočnosti mi tam chýbajú. Tento návrat odštartoval môj posun, čím získal dva roky starý projekt ďalšiu vrstvu.

Zdá sa mi, že zo začiatku si bola snovejšia ako dnes. Možno tomu pomáhajú aj technológie, ktoré do projektov zapájaš. Si dnes realistickejšia?

Asi je to vekom. Na začiatku bolo mojím cieľom vytvoriť víziu krásy, niečo snové. Dnes už krásu definujem inak. Vytvoriť čisto ilúziu už pre mňa nie je zaujímavé. Áno, fotografia aj VR sú v určitom zmysle ilúzia, ale využívam ich na to, aby som mohla hovoriť o niečom relevantnom. Keď začínate tvoriť, vzrušuje vás už len to, že môžete niečo vyprodukovať. Postupne sa to kryštalizuje, formuje. Myslím si, že podobným procesom si prechádza veľa ľudí.

Je niektoré dielo pre teba ťažiskové?

Mám rada všetky svoje projekty. Niektoré sú prepracovanejšie, iné menej. Každopádne všetky témy, ktorým som sa venovala, sú pre mňa dôležité. Existuje nekonečne veľa tém, ktoré sa dajú uchopiť. Ťažko sa vyberá len jedna.

Každý umelec má svoj zlomový moment. U teba bola prelomovou séria Close, za ktorú si v roku 2016 získala ocenenie Hasselblad Master. V rámci tejto série vznikol portrét mladej ženy s bezsrstou mačkou. Táto fotka je úplne iná. Vyniká. Ako vznikla?

Moment, kedy táto fotografia vznikla, si dobre pamätám. V tom čase som veľa inscenovala. Vedela som, čo chcem dosiahnuť, ako to bude vyzerať. Táto séria je o blízkosti. Mala som o výsledku jasnú predstavu, no vôbec som nepočítala s tým, že sa v procese vzniku vyskytne niečo, čo nebudem môcť vôbec kontrolovať - zviera. Fotenie bolo náročné. Aj napriek všemožnej snahe zinscenovať všetko do posledného detailu tam tá blízkosť nebola. Mačka moju snahu bojkotovala, vzpierala sa, všetko pôsobilo umelo. A zrazu nastal jeden moment, sekunda, možno minúta, kedy sa mačka úplne upokojila a spočinula na modelke. A ja som v tom obraze videla a cítila blízkosť. Zvyknem fotiť veľa záberov, robím veľkú selekciu. V tento moment som však vedela, že to tam mám. Stalo sa mi to prvýkrát. Zachytila som niečo skutočné. Nehovorím, že je to moja najlepšia fotka. No v tom momente som vedela, že sa mi podarilo zachytiť niečo výnimočné. Tento prístup som odvtedy aplikovala veľmi často. Snažím sa vytvoriť podmienky, scénu a následne sa sústredím na to, aby atmosféra, uvoľnenosť, ale aj komunikácia umožnila, aby sa mohlo stať to, čo sa stať má :). V jednom momente prestanem kontrolovať scénu a dám udalostiam voľný priebeh. Nechám súznieť všetky veci, ktoré sa predo mnou nachádzajú. Odvtedy si hovorím: “In order to stage something you have to let it happen.” Keď pracuješ s ľuďmi, je obrovskou výhodou, že môžeš ponechať veci tak, aby sa udiali a byť len jedným z účastníkov.

Často pracuješ so zvieratami?

Dokonca som použila aj tú istú mačku. V sérii Anorganic (2016). Zvieratá som použila vo viacerých projektoch, ale nie je to pre mňa typické. Viac ma zaujímajú ľudia ako zvieratá. V spomínanej sérii Anorganic pre mňa bolo zaujímavé sledovať podobnosť zvierat a ľudí, ich ľudské charakteristiky. Zdalo sa mi to vtipné a zaujímavé. Je to o charakteristike, o osobnosti. Ľudia sa zvyknú kontrolovať, viac sa snažia o výraz. Keď inscenujem človeka a zviera, odrazu tam cítim spojenie, no možno aj kontrast. Preto sa k tejto kombinácii občas vraciam.

(An)organic, 2016

Na svojej stránke máš uvedené, že vytváraš scenáre, ktoré rozmazávajú hranice medzi realitou, pamäťou a predstavou. Zaujalo ma slovné spojenie “fikcia založená na pravde.” Mohla by si to podrobnejšie vysvetliť?

Rozoberiem to na prípade projektu Asymptote (ktorý je kolaboráciou s Adamom Csoka Kellerom a Arielle Esther). Pôvodná inšpirácia pochádzala z architektúry obdobia bývalého Československa. To odštartovalo snahu dostať sa hlbšie, pod povrch estetiky, ku skúmaniu doby, ktorú sme my sami nezažili, nemali sme s ňou vlastnú skúsenosť. Kontaktovali sme ľudí z rôznych vrstiev spoločnosti, ktorí v tej dobe žili, realizovali sme s nimi rozhovory a dozvedali sa skutočnosti z ich minulosti - či už to boli konkrétne príbehy, alebo celkové pocity, ktoré v nich bývalý režim zanechal. Tento proces nám pomohol nadobudnúť širší pohľad na danú tému. Napriek tomu, že výsledné dielo nesie v sebe tieto poznatky, použili sme ich ako inšpiráciu, a nie ako jasnú predlohu. Asymptote viditeľne nie je dokumentárny projekt, aj keď priestory, a niekedy aj myšlienkové podklady sídlia v skutočnosti. Výsledok je napriek tomu sčasti surreálny a ponecháva otvorený priestor pre interpretáciu. Je už na divákovi, ako si súvislosti poskladá.

Nechceš byť kritická?

Určite je možné v mojich projektoch nájsť niečo kritické. Napríklad v Artificial tears má kritický komentár voči technológiám viesť k produktívnemu zamysleniu, nie k finálnemu odsúdeniu. Chcela som, aby sa divák pozrel na kritické časti diskusie, rozpoznal ich, a zamyslel sa nad tým, čo s tým vieme alebo chceme (ideálne oboje) urobiť. Kritizujem napríklad technológie v niektorých prístupoch, rozhodne ale neodmietam technologický progres ako taký. Práve naopak! Kritické uvažovanie spoločnosti tento proces usmerňuje, reguluje i poháňa. Nechcem skĺznuť do posudzovania niečoho, čo je omnoho komplexnejšie ako škatuľky “dobré” a “zlé”. Existuje obrovská škála názorov, skúseností a postojov. To, čo niekomu vyhovuje, môže byť pre druhého neprijateľné. Jednoducho je potrebné rozvíjať diskusiu a snažiť sa o téme dozvedieť čo najviac z každej strany.

Fotíš pre módne časopisy, fashion kampane, fotoeditoriály. Táto časť tvojej tvorby je zaujímavá tým, že nepôsobí komerčne, skôr naopak. Móda je o vnímaní krásy, ideál krásy je však subjektívny. Ako vnímaš krásu ty?

V momente, keď som pracovala na projekte Ripe, som mala pocit, že v našich zemepisných šírkach je dôležité venovať sa téme zobrazenia starnutia. Dnes má táto téma viac priestoru, ale netvrdím, že by sme o nej mali prestať hovoriť. Ja som sa jej venovala pred 5-6 rokmi, keď som mala pocit, že sa táto téma u nás nerieši. Spomínam to ako príklad môjho prístupu k editoriálu. Stránky magazínu mi umožňujú komunikovať myšlienku verejne, čo ma vždy vedie k premýšľaniu, aká téma by mohla byť v danej krajine a danej dobe relevantná. Môj nedávny projekt s magazínom LÁV bol o ľuďoch bez domova, ale aj o povrchnom vnímaní, ktorému často podliehame. Editoriál sme zámerne zostavili tak, že na obálke bola krásna žena, a vo vnútri ľudia, pri pohľade na ktorých nebolo možné povedať, či sú to herci, alebo podnikatelia. Boli neznámi. Až na konci magazínu bol objasňujúci článok, že sú to ľudia bez domova a venovali sme sa ich konkrétnym príbehom. Na projekte ma zaujímalo to, ako sa zmení náš pohľad na tieto postavy, keď sa o nich dozvieme viac. Ako sú posudzovaní na základe toho, ako sú oblečení, v akom kontexte sú zobrazení. Na ulici sa od nich odvraciame, nedávame im priestor vysvetliť, prečo sú v danej situácii. Forma editoriálu ma vyzvala k inému prístupu. Dať do pozornosti niečo, čo podľa mňa dostatok pozornosti nemá. Pracujem s témou krásy, nielen tej fyzickej, a akceptácie. Zaujímajú ma témy vnímania tela, či postihnutia. Tú som napríklad rozpracovala v projekte Rite (kolaborácia s Adam Csoka Keller, 2019), keď som fotografovala tanečníkov s Downovým syndrómom, ktorí majú svoje umelecké predstavenie v Royal Opera House v Londýne. Na jednom poschodí mal skúšku “normálny” baletný zbor - perfektné telá, kontrolované pohyby, všetko bolo dokonalé. O poschodie nižšie malo skúšku zoskupenie Culture Device (umelci s Downovým syndrómom), ktoré bolo plné života a emócií. Bolo to krásne, a možno dokonca zaujímavejšie. Nielen pre inakosť, ale kvôli expresivite. Ich baletné predstavenie The Rite of Spring nepodliehalo absolútnej kontrole. Predstavenie The Rite of Spring (2019) bolo referenciou na dielo, ktoré bolo počas premiéry v roku 1913 také nové, že ho diváci nedokázali uchopiť. Predstavenie redefinovalo myšlienku hudby a tanca, no mnohí ho nedokázali akceptovať ako umenie. Na toto sa snažila poukázať moja spolupráca, otvoriť otázku vnímania umelcov s postihnutím. Vnímanie postihnutia sa pomaly začína meniť a ja chcem byť súčasťou tejto zmeny.

Rite, 2019

Rite, 2019

Rite, 2019

Spomenuli sme sériu Ripe. Pozostáva z portrétov zrelých žien, ich vráskavé tváre sú idylické, ale pritom očarujúce. Čo spôsobilo, že si sa ty ako mladá žena zaoberala pozorovaním procesu starnutia? A ešte jeden detail - prečo si neostrila na oko, ale vo väčšine prípadov na ústa?

Zaujímavý postreh. Vidím to až teraz, keď sa na tie fotky pozerám, no nebolo to mojím zámerom. Počas fotenia som sa so ženami veľa rozprávala. To, čo bolo povedané, bolo pre mňa rovnako dôležité ako samotné fotografovanie a možno ma to aj takto vizuálne ovplyvnilo. Sú to veci, ktoré človek robí podvedome. Spätne vidím, že séria ukazuje nielen to, čo som si myslela, ale niečo omnoho hlbšie. Rovnako ako séria Alice (2017), ktorá je o mentálnom zdraví. Táto séria je doladená až do dokonalosti. Je esteticky krásna. Vždy tam však nájdem detail, ktorý túto dokonalosť ruší. Všetko je perfektné, čisté, ale ten jeden detail hovorí o tom, čo som osobne zažila. Navonok mentálny boj na človeku nevidieť. Je tam však akási jazva, takmer prehliadnuteľná kľúčová dierka, ktorá ťa privedie do vnútra človeka. Tá definuje estetiku tejto série. Niekedy do projektu svoje vnútorné pochody vložím, aj keď nechcem. Nie je to mojím cieľom, ale stáva sa to, a asi to tak aj má byť.

Na ktorú z realizovaných sérií alebo kampaní si najviac hrdá?

Nerada si vyberám. So všetkým, čo som vytvorila počas posledných rokov, sa stotožňujem. Spolupráca s LABOUR (Nine-Sum Sorcery, 2019) v rámci Berlin Atonal bola pre mňa určite zlomovým bodom - sú to tri videá skombinované s live hudobným vystúpením. Vtedy som sa posunula od fotografie k zážitku, mala som možnosť ten zážitok vytvoriť (v spolupráci s Enes Guc a Zeynep Schilling) a aktívne na ňom participovať. V mojom vysnívanom priestore - v Kraftwerk v Berlíne, mali stovky ľudí možnosť zažiť našu víziu, a na druhej strane sme my mali možnosť veľmi spontánnej, ale aj rýchlo pominuteľnej spätnej reakcie davu. Tento moment bol pre mňa veľmi silný, posunul ma do úplne nového priestoru uvedomenia si toho, čo je možné.

Nine Sum Sorcery, 2019

Nine Sum Sorcery, 2019

Nine Sum Sorcery, 2019

Nine Sum Sorcery, 2019

Sledovať reakciu na tvoju tvorbu musí byť poučné a zaujímavé.

Podľa mňa je náročné dostať úprimnú reakciu na tvorbu. Zážitok z VR inštalácie bol úplne iný ako zážitok z fotografickej výstavy. Tým, že som pri VR na mieste celý čas, cítim reakcie takmer od každého. Na fotografickú výstavu ľudia prídu, pozrú sa, no málokedy sa rozvinie konverzácia. Pri VR práci sledujem zážitky návštevníkov, ich emócie, reakcie. Je to ideálna výmena názorov a energií. Čo sa týka sociálnych médií, tie sú plné reakcií, ktoré by som nie vždy považovala za poučné a smerodatné. Dá sa povedať, že sú prevažne pozitívne, ale mám pocit, že konštruktívna kritika, ktorá si vyžaduje záujem a čas, je v tomto priestore zriedkavá. Samozrejme si vážim, ak mi niekto napíše, že sa mu moja tvorba páči, určite to poteší a podporí, ale nedá sa na tom, rovnako ako na absencii toho, založiť kreatívny posun. Momentálne sa po ukončení univerzity, ktorá mi spätnú reakciu poskytovala, dostávam k spomínanej konštruktívnej kritike menej, ako by som chcela. Je pre mňa teda dôležité byť v kontakte s ľuďmi, ktorí majú čas a energiu dávať mi spätnú väzbu a taktiež som ju ochotná dávať, keď mám pocit že to má zmysel a hodnotu a keď je druhá strana otvorená počúvať.

Vnímam to tak, že sa stávame samostatnejšími jednotkami, že sociálna interakcia sa vymazáva a lajky sú zjednodušeným prejavom našich emócií. Viac sa to zjednodušiť nedá. Reagujeme, ale nemáme na výber malý like, väčší lajk, chýba dôvod, prečo ten lajk dávame. Ako to vidíš ty?

Mám vo svojom okolí ľudí, s ktorými vediem kritické konverzácie, ale tých nikdy nie je dosť. Nie je ľahké vytvoriť si takéto prostredie. Prajem si, aby existovalo viac platforiem, akými sú napríklad portfolio reviews. Vždy som sa ich zúčastňovala. Aj na univerzite, keď sa veľa mojich spolužiakov bálo prezentovať, ja som bola tá, ktorá svoju prácu ukazovala. Nebála som sa, keď som nemala projekt dokončený, chcela som počuť názor, dozvedieť sa, čo mu chýba. Netreba sa báť reakcie, a občas je fajn upustiť od perfekcionizmu prezentácie finálneho výstupu. Zdieľanie v procese dáva možnosť reflektovať na ďalšie kroky a prípadné zmeny. Mne osobne to tak vyhovuje, ale samozrejme nemusí to takto vyhovovať každému.

Zvažuješ ďalšie štúdium?

Určite áno, ale zatiaľ nie som rozhodnutá, ktorým smerom sa vydať. Ak by som sa rozhodla opäť študovať umenie, tak by som na rozdiel od môjho doterajšieho štúdia študovala u profesora/profesorky, ktorého/ ktorej prácu naozaj obdivujem. Kvôli myšlienkovej výmene s daným človekom. Je úžasné mať prístup k niekomu, koho texty čítaš, alebo koho vplyv vyhľadávaš. Stane sa tak, keď budem rozhodnutá a pripravená sa do štúdia ponoriť na niekoľko ďalších rokov. V súčasnosti mám však pocit, že študujem neustále. Dnes máme veľa možností samoštúdia, máme prístup k množstvu informácií, prednášok. Neustále si hľadám niečo nové.

S kým by si si najradšej vymieňala názory?

Tých ľudí je veľa. Napríklad by ma tu v Berlíne zaujímalo študovať u Hito Steyerl, rada čítam jej texty. Alebo s Trevorom Paglenom. Momentálne ma zaujímajú témy spojené s technológiou, sledovaním dát, umelou inteligenciou. Tak ako architektúra, či estetika, rovnako aj technológie nám veľa ukazujú o spoločenskom vývoji. Rozhodne by ma zaujímalo tieto témy hlbšie preskúmať, v správny čas :).

Ako v tvojom prípade dochádza ku kolaboráciám? Niekto osloví teba alebo ty oslovuješ druhú stranu?

Postupujem rôzne. Niekedy niekto osloví mňa, veľakrát je to vzájomné. Mnoho editoriálnych prác vzniká z mojej iniciatívy. V prípade VOGUE väčšinou prichádzam s konkrétnou témou ja, aj keď musí zapadať do nálady alebo celkovej témy konkrétneho vydania. Pokiaľ niekto príde s témou, ktorú chcem spracovať, som tomu samozrejme otvorená. Keď si však myslím, že pre danú tému nie som vhodný tvorca, zakázku jednoducho prenechám niekomu inému, kto ju zvládne lepšie, alebo si ju viac užije. Nebolo to od začiatku takto, ani to tak nebude možno vždy, ale teším sa, že mám možnosť pracovať a venovať sa témam, ktoré ma oslovujú.

Vogue CS (Obsessions), 2018

Vogue CS (Obsessions), 2018

Čo ťa čaká v budúcnosti? Máš svoj sen?

Som neskutočne vďačná za to, že môžem tráviť život tým, čo ma napĺňa a zaujíma. Som vďačná, že môžem komunikovať a zdieľať to, čo cítim. To samotné je pre mňa sen. Neviem, kam ma budúcnosť zaveje, nemám konkrétne predstavy. Ak by som aj predstavu mala, mohla by sa zmeniť hoc aj v priebehu týždňa. Nechávam sa unášať prúdom, ktorý si sama regulujem. Na začiatku pandémie som mala obavy, či sa budem môcť aj naďalej realizovať, alebo sa budem musieť zamýšľať nad tým, ako robiť veci inak. Zatiaľ sa to dá, a pokiaľ mi to bude umožnené aj naďalej, bude mi to stačiť. Je to ako neukončená cesta. Treba na nej/na sebe neustále pracovať. A to chcem.