Robert Vano

Robert Vano je významný slovenský fotograf s americkým občianstvom. Narodil sa v Nových Zámkoch maďarským rodičom. Po maturite v roku 1967 namiesto toho, aby nastúpil na vojnu, emigroval zo socialistického Československa. Cez bývalú Juhosláviu a Taliansko sa dostal do Spojených štátov amerických, kde si ho adoptovala maďarská rodina. Prešiel viacerými zamestnaniami od pracovníka v sklárňach až po kaderníka v známom salóne Vidal Sassoon. Zažil slávne časy štúdia 54, kde stretol mnohé známe osobnosti z oblasti umenia. Pracoval ako asistent módnych fotografov, ako sú napríklad Horst P. Horst, Marco Glaviano alebo Giovanni Castell. Od roku 1984 pôsobí ako fotograf na voľnej nohe, venuje sa predovšetkým módnej a reklamnej fotografii. Pôsobil v New Yorku, Paríži, Miláne a v Prahe, kde fotografoval pre módne časopisy Cosmopolitan, Harper's Bazaar, či Vogue. Rodnú krajinu opustil, keď mal 18 rokov a vrátil sa ako 45-ročný. Od roku 1995 žije v Prahe, kde v rokoch 1996 - 2003 pracoval ako umelecký riaditeľ českého vydania Elle, neskôr do roku 2009 ako kreatívny riaditeľ v agentúre Czechoslovak Models. Preslávili ho čiernobiele portréty. Pred jeho objektívom stál Václav Havel, Adriana Sklenaříková, Lucie Bílá, a ďalší. Dnes by najradšej fotografoval prezidentku Slovenskej republiky Zuzanu Čaputovú. Vo svojom voľnom čase sa venuje prevažne foteniu mužských aktov. Ako jeden z mála fotografov pracuje s ojedinelou technológiou tlače fotografií - platinotypiou. V roku 2010 mu bola udelená Európska cena Trebbia za umeleckú činnosť. Svoje diela vystavoval na mnohých výstavách u nás aj v zahraničí. Na svojom konte má už 8 autorských monografií. Svoje skúsenosti pravidelne odovzdáva ďalším generáciám fotografov v rámci fotografických workshopov na Slovensku, ako aj v Čechách.

Robert Vano, Foto: Vojtěch Vinduška

V detstve Vám tvrdili, že profesia fotografa nie je pre mužov. Kedy ste zistili, že Vám nehovorili pravdu?

Asi v 13 rokoch som dostal bakelitový fotoaparát značky Pionier. Páčilo sa mi, že môžem niečo tvoriť. V škole bolo všetko skupinové a ja som bol individualista. Vyrastal som v malom meste, kde sa k jedinému fotografovi na okolí chodili všetci pri sviatočných príležitostiach fotiť. Aj ja som sa chcel stať fotografom. To, že to nie je zamestnanie pre chlapov, mi povedal otec. Keď je človek mladý, tak všeličomu uverí. Obaja rodičia vyrastali v období druhej svetovej vojny, neštudovali. Otec pracoval ako elektrikár a maminka ako predavačka v lahôdkach. Mysleli si, že budem pokračovať v rodinnej tradícii, a tiež zo mňa bude elektrikár. Za socializmu bol výber stredných škôl rodovo obmedzený. Chlapec nemohol byť kaderník, ale mohol byť holič. Dievča, keď vyhralo súťaž krásy, mohlo sa stať letuškou. Nemohlo však byť pilotom. Keďže ani otec, ani pán učiteľ nevedeli, kam so mnou, pokračoval som po základnej škole na gymnáziu. Mysleli si, že kým vyrastiem, dostanem rozum. Učenie ma nebavilo. Keby nebol pán učiteľ múdry, tak v tej škole sedím dodnes. Za 20 vajec a 5 litrov vína mi dovolil ukončiť štúdium so štvorkami. Potom som mal narukovať na vojnu. Nevedel som si predstaviť, ako stojím dva roky so psom niekde v poli na pohraničí. S kamarátom a kamarátkou sme sa rozhodli ujsť do zahraničia. Oni skončili vo Švédsku. Mne sa podarilo dostať sa cez bývalú Juhosláviu a Taliansko do USA. Postupne som sa naučil jazyk, prešiel viacerými zamestnaniami, vyučil sa za kaderníka. Chodil som módnym fotografom česať modelky. Vo vtedajšom New Yorku boli vtedy len dve ženy fotografky, všetci ostatní boli muži. Vtedy mi došlo, že ma oklamali. Neskôr som si však uvedomil, že mali pravdu. Nielen na Slovensku, ani v Česku nie je miesto pre módneho fotografa. Fotí sa v Paríži. Keď chcete byť potápačom, nestačí sa potápať na miestnom kúpalisku, musíte ísť k moru. Kedysi mi pán Horst P. Horst povedal, že nemám nikoho poslúchať, hlavne nie svojich rodičov alebo učiteľov, pretože nechcem skončiť ako oni. Ak by som ich vtedy poslúchol a neodišiel do zahraničia, dodnes by som pravdepodobne elektrifikoval trate pri Košiciach.

Avion (Praha, Česká republika, 1992)

Vo Vašej prvej monografii Love you from Prague (1991) v poďakovaní na záver spomínate tri veľké osobnosti fotografie. Môžete mi povedať viac o týchto troch ľuďoch? Ako vás ovplyvnili? Aké Vám dali rady?

Marco Glaviano si ma vybral za člena svojho tímu. Vďaka nemu som precestoval takmer celý svet. Pán Horst P. Horst, ktorý bol prvým portrétnym fotografom Hollywoodu, mi dal už spomínanú radu nikoho neposlúchať. Sám emigroval z Berlína do Paríža, keď mal 20 rokov. Za 4 roky som sa u neho veľa naučil. Keď som sa ho pýtal, či je moja fotografia dobrá, odpovedal, že ak sa pýtam, tak nie je. Bol som nahnevaný, no mal pravdu. Nechcel som veci fotiť znovu a znovu, chcel som, aby mi povedal, že je to dobré, a ja som mohol ísť na diskotéku. Na otázku, kedy budem vedieť, že je to už dobré, mi povedal, že až sa prestanem pýtať. Dnes sa už nepýtam. Takže snáď už budem dobrý fotograf (smiech). Na rozdiel od pána Horsta bola Diane Arbus iná, zdala sa mi divná. Andy Warhol prenajímal ateliér, v ktorom sa každý víkend organizovali workshopy. Chodili na ne rôzni umelci, ako napríklad Salvador Dalí, Marc Chagall, André Kertész, Brassaï, Avedon. Každý z nich prezentovanú tvorbu pripomienkoval. Diane Arbus hovorila, že každý máme iné odtlačky prstov a iné myslenie. Podľa nej sme všetci v tom našom vesmíre perfektní do momentu, kým sa nedostaneme do iného vesmíru, v ktorom má pravdu niekto iný. Vo svojej tvorbe máme zostať verní sami sebe. Tieto workshopy ma posúvali ďalej. Mal som rád rozmazané fotky. Arbus mi radila, že si môžem na objektív namazať vazelínu a používať rýchlejší čas. Nepovedala mi, že fotky majú byť ostré. Už Leonardo da Vinci tvrdil, že ostré je len to, na čo sa pozeráme. Mladí ľudia si nechávajú vedomosti pre seba, nedelia sa o ne. Pomôžu Vám starší, ktorým záleží na tom, aby našli niekoho, kto ponesie ich štafetu ďalej.

Kedy prišla do módy ostrá fotografia?

Tá prišla s digitálom. Dovtedy bolo celkom umenie zaostriť. Leonardova Mona Lisa je prvým fotografickým obrazom človeka, reálnou podobizňou. Kniha o Leonardovi od Waltera Isaacsona mi otvorila oči. Všetky renesančné portréty sú o portrétovanej osobe, za ktorou je v pozadí napríklad Koloseum. Maliari zobrazovali, čo videli. S fotografiou prišli objektívy, na ktorých sa nastavuje clona. Clona je vzdialenosť medzi fotografom a fotografovaným objektom. To fotografické sklo brúsil Kodak 20 rokov, kým sa dokázali priblížiť k tomu, aby sme mohli zaznamenať to, čo vidí ľudské oko. Niekto dokázal odhadnúť vzdialenosť, ja som so sebou vždy nosil meter. Chcel som, aby fotografia vyšla presne tak, ako som ju videl. Aj keď je väčšina rozmazaná, to, na čo som sa pozeral, je ostré. Od Leonarda sa nič nezmenilo. Tvrdil, že oči sú oknom do duše a celý svet s tým súhlasil. Takže oko má byť ostré. Keď niečo namaľujete alebo odfotíte, malo by byť jasné, na čo ste sa pozerali. Ale keď je všetko ostré, tak nevieme, na čo sa autor zameral. Divákovi takýmto spôsobom dávate možnosť vidieť to, čo vidíte Vy.

Julie (Lanzarote, Kanárske ostrovy, 1985)

Julie (Lanzarote, Kanárske ostrovy, 1985)

Dobrá fotka je súhrnom rôznych faktorov. Kompozícia, svetlo, postava, prostredie,... z dobrej fotky by sme mali cítiť samotného autora. Myslíte si, že Váš život, všetky vzostupy, pády a skúsenosti sú vo Vašich fotografiách citeľné?

Neviem, či to tam je. V dokumente Českej televízie 13. komnata psychologička tvrdila, že to, čo hovorím, v mojej fotografii nie je. Že je to viac o snoch a že je to secesné. Možno sa prejavujem, len keď fotím chlapcov, hoci fotím aj módu, dievčatá. Nedávno sa skončila moja krásna výstava v Prahe - Women - na ktorú som si vyberal fotky sám. Doteraz to robili organizátori. Pomiešali chlapcov, dievčatá, hrušky, záhradu, asi aby sa niečo predalo. Dievčatá a chlapcov nikto nekúpi, ale záhradu a zátišie áno. Na výstave som mal 100 fotografií žien, ktoré som fotil od roku 1968 doteraz. Chcel som ňou vzdať úctu ženám, ktoré ma sprevádzajú celý život, bez nich by som nemohol fotiť chlapcov. Dali mi radosť z každého nového dňa, teším sa do práce, na to, že stretnem niekoho nového, že sa niečo nové naučím. Keď hovorím o mojej fotografii, viem povedať, kedy a kde vznikla. Zastávam však názor, že vystavenú fotku v galérii by už nikto nemal komentovať. Ako napríklad v prípade fotografie amerického fotografa Herba Rittsa, ktorý portrétoval baletného majstra Michaela Barišnikova. Vždy bola zobrazovaná jeho krása, jeho telo, nikto mu dovtedy neodfotil chodidlá. Chlpaté mužské nohy v baletnej pozícii, zmrzačené prsty tanečníka. Pod fotkou bola len popiska - Michael Barišnikov, American ballet. Bolo to silné, tie dve nohy prerozprávali celý príbeh o tom, aká je to ťažká práca, a nielen sláva. Myslím si, že aj moje fotografie hovoria samy za seba.

Sny (Praha Česká republika, 2002)

Homage to Ritts (Praha, Česká republika, 1995)

Keď si prezerám fotografie vo Vašej prvej knihe alebo v poslednej knihe - Memories (2016) - mám dojem, že Vaša tvorba je kontinuálna, udržujete vlastnú formu. Aj keď na výstave pomiešate fotografie, ktoré sú 20 rokov staré s tými vytvorenými v poslednom období, nie je na nich vidieť časovú os. Ako to robíte a prečo?

Keď som začal fotiť, fotil som všetko. Až kým mi pán Horst nepovedal, že nemám tému. Myslel som si, že mojou témou je to, čo fotím. Keď Vás oslovia z časopisu alebo v prípade reklamnej kampane vopred dostanete zadanie. Predlohu, ako to máte urobiť. V takom prípade sú fotky vždy rozdielne. Pri pohľade na fotografie Helmuta Newtona alebo Avedona hneď viem, kto je autorom. Keď si dnes listujem v módnom časopise, musím si prečítať, kto to nafotil. V prípade Saudka tiež viete, že je to on. Pretože stále robí to isté. Nemôže sa zmeniť, nebol by rozoznateľný. Preto sa nemením ani ja.

Bohemia 27 (Adržpach, Česká republika, 1992)

Bohemia 19 (Adržpach, Česká republika, 1992)

Bohemia 2 (Adržpach, Česká republika, 1992)

Podľa Vás je dôležité, aby každý umelec bol ľahko čitateľný. Je pre Vás v tejto súvislosti dôležitý výber techniky, ktorú používate?

Pri fotení využívam predovšetkým denné svetlo. Neblýskam. Pán Horst mi vysvetlil, že v prírode také svetlo nie je, len keď sa bohovia hnevajú. Svetlo musí byť mäkké, odrazové a musí byť zo severnej strany, pretože tam nikdy nie je tieň. Leonardo popísal 12 typov svetla. To platí v čase rovnodennosti, keď máme k dispozícii denné svetlo celých 12 hodín, pričom každú hodinu svetlo padá na objekt pod iným uhlom. To moje musí byť na siedmej alebo piatej hodine. Fotím na rovnaké ISO, rovnaký čas, v rovnakú hodinu. Stále používam svoju starú harmonikovú Konicu z roku 1963. Urobím jeden alebo dva zábery, nefotím celý deň. Samozrejme, že hovorím o vlastných projektoch. Keď Vám klient určí, ako to chce on, musíte to tak urobiť.

Líšite sa od súčasných progresívnych fotografov, ktorí sa snažia za pomoci rôznych technických vymožeností dať umeleckej fotografii novú podobu. Vaša tvorba je nadčasová. Váš štýl je nemenný. Zobrazujete mužov či ženy jednoduchým spôsobom, neštylizujete ich do zbytočných póz. Je pre vás dôležité zostať jednoduchým?

Myslím si, že byť jednoduchým je ťažké. Sú veci, ktoré sú dané. Niekedy sa však pristihnem pri myšlienke skúsiť to inak. Pán Horst mi zvykol hovoriť, aby som nič nové neskúšal. Pamätám si, ako mi povedal: ,,500 rokov od Leonarda nikto nič nové nevymyslel, tak to nebudeš Ty, z New Castle Slovakia, meniť! Rob to, ako sa to má!" Tak to tak robím. Dá sa to prirovnať k vareniu. Sviečková nemá byť z kuraťa a halušky tiež majú byť haluškami. Ľudia však stále skúšajú. Pán Horst tvrdil, že len 1 percento z nás sa narodí s talentom od Pána Boha a tí ostatní sa mu môžu priblížiť, ale musia cvičiť celý život. Patrím do tej druhej skupiny. Fotograf musí veľa fotiť. Pri dvoch kinofilmoch denne je to 24 záberov. Za rok je to 8760 fotiek a z toho sa 10 musí podariť, aj keď iba náhodou. Keď fotíte 50 rokov, tak už máte 500 dobrých fotiek (smiech).

Robert (Praha, Česká republika, 1992)

Spomínali ste, že Vaše fotky zobrazujú Vaše videnie. Tam, kam sa pozeráte, to je ostré. Kam ste sa pozerali, keď je fotka rozmazaná celá?

Nikam (smiech). Mal som kamaráta, ktorý bol nevidiaci. A chcel som vidieť to, čo videl on. Poznám človeka, ktorý je slepý a fotí električky. Robí to na základe sluchu. Stojí na križovatke pred Národným divadlom a spúšť stlačí, keď sa električka rozbehne. Urobí niekoľko záberov, ale ten finálny už vyberá niekto iný. Chcel som tomu rozumieť, chcel som pochopiť, čo cíti keď fotí, ale nevidí, čo vytvára. Ak sa aj jeho fotografia vytlačí, nemôže ju vnímať zrakom. Možno keby bola 3D, mohol by ju ohmatať. Snáď stačí, že Vás niekto pochváli. Cítil som potrebu vyskúšať to. Neurobil som veľa takých fotiek, je im však venovaná celá jedna sekcia v mojej prvej knihe.

Zima (Praha, Česká republika, 1997)

Julie (Lanzarote, Kanárske ostrovy, 1985)

V Memories by malo byť Vašich 200 top fotografií. Medzičasom už možno pribudli nejaké nové. Okrem toho máte doma tisíce ďalších fotiek, ktoré ale podľa Vás nie sú dokonalé. Zaujímalo by ma, podľa čoho ich vyberáte.

Nielen v mojom prípade, ale aj v prípade iných autorov sa mi fotky buď páčia alebo nie. Mám rád všetky, ktoré sú v Memories. Či sú dobré, to neviem. Do knihy, ani na výstavu sa všetky nezmestia. Viem však, čo sa páči iným. Sú to štyri alebo päť fotografií. S mojím asistentom sme založili e-shop, môžem sledovať, čo sú ľudia ochotní si kúpiť. Sú to tulipány, potom Júlia, ktorá stojí na skale s obnaženým prsníkom, ďalej na posteli ležiaci Milan, pražské mosty a Zlatá ulička. Nie je ich veľa, ale je o ne neustály záujem. Najviac predávam zátišia, nikto nechce potrét. Americký časopis American Photography robí každé dva roky prieskum trendov vo fotografii. Na prvých dvoch miestach je nemenne už niekoľko rokov zátišie a krajina. V roku 2009, počas vernisáže v pražskom Mánese, kde som vystavoval len fotografie chlapcov, ku mne pristúpila pani z Ostravy a pýtala sa ma, či nemám v portfóliu aj zátišie. Vraj si fotku chlapcov nemôže dať na stenu v obývačke, veď čo by povedali jej deti. Inšpirovala ma. Na druhý deň som odfotil tulipány, ktoré som dostal na vernisáži. Galeristka najskôr namietala, ale napokon sme ich na výstave umiestnili. Predali sme 80 kusov platinových tulipánov, nič iné. Zároveň som si vždy myslel, že fotografiu pražských mostov si kúpia len emigranti. Dnes vďaka tomu, že viem, čo majú ľudia radi, môžem robiť to, čo mám rád ja. Andy Warhol povedal, že ľuďom treba dať to, čo chcú. Je to jednoduché.

S Milanom v posteli (Praha, Česká republika, 1999)

Čiže predajné štatistiky Vášho e-shopu hovoria, že ľudia nechcú kupovať fotografie iných žien, ale uprednostňujú niečo neutrálnejšie?

Tá doba, keď si niekto kúpil podobizeň Fidela Castra, je už preč. V minulosti sa kupovali aj komerčné portréty. Napríklad namiesto fotky hradu si niekto kúpil napríklad Janu Breichovú alebo krásnu mladú Vášáryovú. Dnes zavolajú a objednajú si vytvorenie vlastného portrétu, cudzieho človeka nechcú. Aj akty sú z predajného hľadiska zaujímavé len vtedy, ak na nich nie je vidieť tvár. Zvyčajne ide o portréty fotené zozadu alebo akt bez hlavy, len torzo. Mám fotku, na ktorej štyria nahí chlapci utekajú do vody. Držia sa za ruky a každému sa to páči. Ale nikto nechce ich portrét, keď sú otočení spredu.

Nie je to neosobné?

Asi.

Fotíte ženy, módu, krásnych mladých mužov, krajinky či zátišia. Čo sa Vám z tohto najlepšie fotí a prečo?

Vždy sa teším, keď idem fotografovať módu. Možno preto, že keď sme boli mladší, vždy nám hovorili, čo máme robiť. Teraz, v staršom veku, si Vás vyberú podľa toho, čo fotíte. Mám radosť, keď mi dajú voľnú ruku, a tiež mám radosť, keď fotím chlapcov len pre seba. Zájdem do agentúry, vyberiem si zo setu kariet a som šťastný, keď konkrétny model so spoluprácou súhlasí. Nie každý povie áno. Nechcem však, aby to povedali mne. Aj preto chodím do agentúry. Keby ma odmietli na ulici, tak už asi nefotím. Nemám rád odmietnutie. Takto je to pre mňa krátke trápenie. Poviem, čo hľadám, a oni mi to nájdu.

Je niečo, čo by ste nikdy nefotili?

Určite. Odmietol som fotiť kombajny. Sám nemám auto a prišlo mi to neúprimné. Tiež som odmietol nafotiť barokovú architektúru v Čechách. Aj napriek tomu, že na to bol vyhradený celý rok a ponúkali mi takú sumu, akú som nikdy nemal. Ale nepoznám rozdiel medzi barokom a renesanciou. Radili mi, aby som si najal architekta, a o financie sa s ním podelil. Bol by to však pre mňa stres. Nepotrebujem toľko peňazí. Žijem sám, nemám rodinu, len malý byt. Dôležité je pre mňa zdravie. Keď chcete byť úspešný v Amerike, musíte na všetko hovoriť "yes". Robil som to aj ja, no keď niektoré veci nevyšli tak, ako som chcel, trápil som sa pre to. Portrétoval som jednu speváčku, bolo potrebné ju odfotiť aj s autom, ktoré mala od sponzora. Manažér automobilky odo mňa chcel, aby som odfotil aj samotné auto. Vyhovel som mu. Cestou domov pri pohľade na billboardy som si uvedomil, že tak, ako som to urobil ja, sa autá nefotia. Dlho som sa snažil pánovi manažérovi dovolať, až kým na môj neoblomný telefonát zareagoval. Povedal mi, že fotografiu dávajú do archívu, že sa im veľmi páči. Vedel som, že je to prúser. K tomu, čo fotím, musím niečo cítiť. Rád varím, mám rád jedlo, rád ho aj fotím. Vyučujem v pražskom FotoInštitúte, v jeho ponuke je množstvo tém. Chodia napríklad fotiť na Island polárnu žiaru. Mňa to nezaujíma, nehovoriac o tom, že s mojou technikou, ktorou fotím módu, polárnu žiaru nezvečním. Ani architektúru. Keď niečo neviem fotiť, tak to poviem.

Čo Vás inšpiruje k foteniu pohľadov na starú Prahu, parížske záhrady či palmy v Cannes? Prečo na vašich fotografiách chýba New York?

Nedávno sa mi ozvali z jedného časopisu o cestovaní. Mysleli si, že keď som toľko cestoval, tak mám nafotené všetko. Pravda je taká, že nemám odfotené ani moje rodné Nové Zámky, ani Sochu slobody v New Yorku. Možno som si myslel, že je na to čas, že teraz sa tým netreba zaoberať. Veď Claudia Schiffer na mňa nebude čakať, treba ju odfotiť, kým je ešte mladá, ale Socha slobody tam bude vždy. Ani dnes nefotím miesta, ktoré navštívim. Zostávajú v mojich spomienkach.

Kirsten (Miláno, Taliansko, 1984)

Takže fotografie Prahy vznikli náhodou?

Prahu som prvýkrát navštívil, až keď som sa vrátil z emigrácie. Bola pre mňa vtedy krásna, čierna ako začarovaný Disneyland. Z detstva som si pamätal, že sme mali doma dve knihy od Karola Plicku - Praha a Slovensko. Chcel som urobiť také fotky ako on. Vytipoval som si miesta, ale obloha bola bez mrakov. Na fotografiách krajiniek mraky vždy sú. Až jedného dňa, asi o rok neskôr som stál na balkóne a videl, ako sa nad Prahou zbieha čierňava. Dobre, že som mal vopred obhliadnuté lokácie, vybehol som, urobil sedem záberov a bolo po búrke. Odvtedy som Prahu nefotil.

Pražské mosty (Praha, Česká republika, 2005)

Som rada, že ste spomenuli Karola Plicku, pretože som sa chcela opýtať, či ste sa inšpirovali práve ním. Zaujímalo by ma, aký je Váš vzťah k ďalším odvetviam fotografie napríklad k street fotografii alebo dokumentárnej fotografii?

Myslím si, že keby sme nemali dokumentárnu fotografiu, nevedeli by sme, čo sa deje. Street fotografia sa mi veľmi páči, pretože sú to iné, nenaaranžované fotografie. Umožňuje nám vidieť, ako vyzerali mestá v minulosti, sledovať zmenu v každom desaťročí. Mám ich rád, ale neviem to robiť. Hanbil by som sa len tak niekoho odfotiť na ulici. Nikdy mi nenapadlo skúšať to. Možno aj preto, že ma baví pracovať s ľuďmi. To, čo robím, je výsledkom práce celého tímu, modeliek, dizajnérov, vizážistov, scénografov, bez nich by moje fotky neboli také, aké sú.

Ako postupujete pri fotení portrétu? Ako sa pripravujete na samotné fotenie?

Je pre mňa dôležité, aby ma fotenie bavilo. Bolo už veľa fotografov, ktorí fotili niečo, z čoho radosť nemali, v dôsledku čoho prestali. Polovicu týždňa mám zvyčajne vyhradenú pre seba a svoje projekty a počas zvyšných dní mi nevadí, čo mi hovoria druhí. Nejdem do agentúry bez toho, aby som nemal konkrétnu predstavu o modelovi či modelke. Ako by mali vyzerať, ako by mala vyzerať finálna fotografia. Mám všetko naplánované, pretože viem, čo chcem a chcem to urobiť čo najrýchlejšie. Pri príprave titulky mojej knihy Memories ma zaujala Angelina Jolie vo filme Gia. Také veľké pery som si nepamätal od čias Micka Jaggera. Napadlo mi, že by také pery boli skvelé na titulke. Mohol som to urobiť vo Photoshope, ale vedel som, že by to nebola pravda. Bolo pre mňa dôležité nájsť to, čo mám v hlave, aby som nemusel retušovať. Hľadal som vo všetkých agentúrach. Napokon mi pomohol umelecký riaditeľ časopisu Vogue, ktorý mi modela podľa mojich predstáv našiel v Dánsku. Som rád, že sa podarilo zrealizovať to, čo som si predstavil. Inšpirujem sa všade. Niečo vidím v televíznych správach alebo ma zaujme filmová scéna, no väčšinou sa mi sníva o varení, nie o fotografii.

Sny (New York, USA, 1985)

Keď niekoho fotíte, máte potrebu sa s ním rozprávať alebo nie?

Potrebujem emóciu. Väčšinou s modelmi komunikovať nemusím, pretože sú schopní urobiť veci, ktoré nevymyslíte. Vopred však agentúre presne špecifikujem svoje požiadavky a keď sa modelka/model na fotenie dostaví, vedia, čo sa od nich očakáva. Keď fotím bežných ľudí, často ku mne prídu s vopred nacvičenými pózami alebo sa smejú len preto, že sú nervózni. Nehovorím im, aby sa usmievali. Je potrebné vedieť vycítiť, či niekomu treba niečo hovoriť, alebo nie. Ľudia sú rôzni.

Vy sa rád fotíte?

Nie. Vždy hovorím, že vyzerám najlepšie v spomienkach.

Ako ste sa cítili pri natáčaní dokumentu, ktorý o Vás vytvoril Adolf Zika (Robert Vano - Príbeh človeka, 2018)?

Bolo to spontánne. Ja som hovoril a on natáčal. Prisľúbil som mu, že urobím všetko, čo budem môcť. Jediné, čo mi prekážalo, bola scéna v lese. Adolf býva niekde na okraji mesta a mal nápad, že by som mohol objímať stromy. Nikdy som v lese nebol, ani nebudem. Keď som v jednom zábere tie stromy objímal, behali po ňom mravce. Bolo to strašné. Ale ostatné stálo za to.

Často spomínate na príhodu s ,,Médeou”. Ide v ňom o typ ženy, ktorý ste ako asistent fotografa mali poznať. Koľko typov žien módnej fotografie bolo vtedy a koľko ich rozoznávate dnes? Zmenilo sa niečo? A čo muži?

Všetko je retro. Keď nevedia, čo nové navrhnúť, tak začnú od secesie. Potom prídu na rad roky 20-te, 30-te,... dnes je inšpiráciou obdobie rokov 90-tych. Každé obdobie reprezentovala iná osobnosť. Nebola to len Médea, ale napríklad aj Rita Hayworth v Gilde, Marlene Dietrich v Modrom anjelovi, Marilyn na autobusovej zastávke. Dnes Vám napríklad povedia: ,,Urob to na spôsob Billie Eilish.” A ja viem, že výsledný pocit z fotografie má byť depresívny a modelka má mať napríklad zelené vlasy. Vždy musíte sledovať trendy, vedieť, čo sa vo svete deje. V prípade mužov to bolo rovnaké. Začínalo sa s Chaplinom, rôznymi hercami 20-tych až 30-tych rokov, neskôr prišiel Mastroianni, Alain Delon, dlhú dobu prevládal Brad Pitt. Teraz sú vzorom športovci. V časoch, keď som začínal, a nevedel som, akú vizuálnu predstavu odo mňa požadujú, musel som odísť domov. Dnes si všetko dohľadám na internete.

Používate techniku platinovej tlače, ktorou sa vraciate k začiatkom fotografie. Platina sa pri výrobe fotografií používala v rokoch 1885 až 1915. Pre nedostatok kovu na trhu po prvej svetovej vojne z dielní fotografov úplne vymizla. Dodnes je táto technika veľmi zriedkavá. Prečo práve platinotypia a ako ste sa k nej dostali?

V čase, keď som v roku 1995 prišiel do Paríža kvôli plánovanej výstave, moje fotografie zväčšoval a tlačil jeden technik z ČTK. Nevedel som, ako sa to robí. Bol to kameň úrazu. Pani galeristka mi vysvetlila, že časy Andyho Warhola, kedy jeden vymyslel, druhý urobil, tretí zarámoval a ďalší zariadil všetko ostatné, sú už dávno preč. Hľadali autora, ktorý zvládne všetko sám. Odišiel som nesmierne smutný. Pustil som sa do štúdia, hľadal som informácie na internete, technológiu tlače, ktorá by zabezpečila čo najdlhšiu životnosť fotografie. Vyzeralo to jednoducho, no len samotný proces dohľadania dodávateľa platiny bol komplikovaný. Našiel som ho napokon v USA. Ďalší problém bol nájsť správny papier, štetec na nanesenie platinového roztoku, UV svetlá... trvalo mi 5 rokov, kým som doladil celý proces. Platinotypia mi zaručuje, že moja fotka bude vyzerať rovnako aj o 150 rokov. Fotografia babičky, ktorú ste našli na pôjde, prežila vojnu, komunizmus, krach na burze, požiare aj záplavy a vyzerá stále rovnako. Ale fotka, ktorú sme vytlačili pred piatimi rokmi, už vybledla. Ak nie je tlač kvalitná, fotografiu nepredáte.

Máte na konte 8 fotografických publikácií. Vráťme sa ešte raz k tej prvej, ktorá sa stala symbolom slobody v postkomunistickom svete. Dovtedy boli akty u nás tabu. Pri zrode knihy stála Anna Fárová. Ako vznikla?

Po revolúcii som býval v Paríži, domov som sa vrátil po Havlovej amnestii. Bol som v agentúre Czechoslovak Models vybrať niekoľko setov kariet dievčat na fotenie. V tej istej budove sídlila redakcia časopisu Post, ktorý robili chlapci z FAMU. Tam vtedy vyučovala aj pani Anna Fárová, ktorá sa špecializovala na dejiny a kritiku umeleckej fotografie. V agentúre som ukázal niekoľko svojich fotografií. Bola pri tom dcéra pani Fárovej, Gabriela, ktorá na moje akty upozornila mamu. Pani Fárová po ich zhliadnutí povedala, že urobíme knižku, pretože tu nič také 50 rokov nebolo. Lenže fotky som mal stále v New Yorku. Nezostávalo mi iné len nasadnúť do lietadla a o dva dni som ich doniesol do Prahy. Som rád, že sa to podarilo.

Lalia (Praha, Česká republika, 1997)

Pomerne často organizujete fotografické workshopy, odovzdávate svoje vedomosti a skúsenosti ďalším fotografom. S rovnakým úmyslom vznikla aj Robert Vano Gallery (2012), ktorej cieľom bolo vyvíjať aktivity na podporu mladých fotografov. Galéria už však nefunguje.

Celé to vyšumelo. Počas mojej výstavy v Mánese ma oslovil mladý pán. Chcel robiť workshopy, potom vymyslel galériu. Mala byť pri Michalskej bráne. Krátko pred jej dokončením jeden zo spolumajiteľov nedal povolenie na jej otvorenie. Urobila sa teda len online galéria, niekoľko rokov sme organizovali workshopy v kaštieli v Tomášove. Až do obdobia, kedy sa mladý pán oženil a založil si rodinu. Už na galériu nemal čas. A tak sa to skončilo. Škoda.

Čo z toho, čo ste si naplánovali v živote, sa Vám podarilo dosiahnuť a naopak? Čo sa Vám nepodarilo?

Skoro všetko mi vyšlo, pretože som nič neplánoval. Chcel som byť len fotografom, byť schopný uživiť sa tým, čo robím. To som dotiahol do zdarného konca. Nepodarilo sa mi napríklad to, že som chcel byť ako malý chlapec kňazom, hercom či predavačom zmrzliny, nešlo o nič životne dôležitého. Je pre mňa zázrak, že som mohol a stále môžem robiť to, čo mám rád. Že som to celé prežil. V súčasnosti je pre mňa dôležité zdravie, chcem tu byť ešte dlho.