Dávid Gabera

Na jednej z fotografií sedí na trámoch domu muž v zaprášených monterkách. V prstoch pravej ruky drží cigaretu, z ktorej si práve potiahol a pozerá pritom zamyslene do diaľky. Pred chvíľou rozoberal krov a vyberal škridlu zo strechy domu, onedlho zbúra aj vysoký tehlový komín za ním. V tejto chvíli sa však snaží naň nemyslieť.

Je začiatok osemdesiatych rokov. Chlap na snímke sa nachádza v dedine Ruské, ktorá pomaly spolu s ďalšími obcami na severovýchode Slovenska zaniká pre plánovanú výstavbu novej vodnej nádrže Starina.

Namiesto toho, aby sa obzeral za tým, čo bolo, aby si kládol otázky, prečo sa to tak stalo, muž teraz len sedí a dumá, čo bude ďalej. A niekoľko tisíc ďalších ľudí s ním.

Veľký projekt výstavby priehrady zachytávalo v osemdesiatych rokoch viacero umelcov, no len jedného z nich sa týkal osobne. Fotograf Jozef Lauruský, rodák z Ruského, aj vďaka tomu dokázal v zanikajúcej dedine vytvoriť silný dokumentárny projekt.

Štyri cesty k fotografii

O rozsiahlom projekte fotodokumentácie Stariny kedysi písal historik fotografie Ľudovít Hlaváč, kurátori Aurel Hrabušický a Petra Hanáková ho zasa v roku 2007 uviedli na výstave Stratený čas v Slovenskej národnej galérii, pričom osobitný priestor vyčlenili snímkam Jozefa Lauruského.

Aj preto by sa dalo zjednodušene povedať, že sa Lauruský dostal medzi elitu slovenských fotografov. Jeho cesta k nej však vôbec nebola taká jednoznačná.

Svoj prvý intenzívnejší kontakt s fotografiou mal Jozef Lauruský v jedenástich. Ako spomína, samotná fotografia ho vtedy vôbec nezaujímala. „Nemal som vlastný fotoaparát, ale mal ho môj kamarát, s ktorým som chodieval fotiť do dediny. Utekali sme potom do komory, vyvolali sme film, vybehli na schodisko a pozreli sa, čo nám vyšlo. Bolo nám jedno, či to bolo tmavé alebo svetlé. Keď to nevyšlo, skúšali sme to znova. Experimentovanie a proces – práve to bolo na tom celom fantastické,“ hovorí Jozef Lauruský.

Po prvých experimentoch s fotografiou sa dočkal a od otca dostal svojho prvého Pioniera. S ním aj odišiel vyučiť sa za automechanika na stavebné učilište do Humenného. V suteréne školy sa nachádzala dobre vybavená fotokomora, ktorú sa podarilo zriadiť stavbárovi a významnému amatérskemu fotografovi pôvodom z Brna Robertovi Spielmannovi.

„Nemal som čo robiť po škole na internáte, tak som triedneho oslovil, či by nebolo možné využívať komoru. Dal mi kľúč, vypýtal som sa od vychovávateľky a s kamarátom sme si tam po večeroch zväčšovali. O pánovi Spielmannovi som vtedy vôbec netušil. Ani raz sme sa tam nestretli, pretože on chodil vyvolávať cez deň. Vôbec sme vtedy o sebe nevedeli,“ vraví Jozef Lauruský.

Lauruský prejavil vážnejší záujem o fotografiu až po škole. Najprv to bolo na vojne, kde fotografoval rôzne udalosti, ako vojenské prísahy či návštevy rodín, a potom po návrate do civilu v roku 1974.

V tom čase sa Lauruský usadil v Humennom a začal pracovať v autodielni v Chemkostave v neďalekom Strážskom. Tam od nástupu fotil sprievodné akcie pre závod – MDŽ, Deň stavbárov, športový deň či stranícke a ROH schôdze – a časom sa z neho stal „dvorný“ fotograf závodu. Počas smien fotil havárie za účelom dokumentácie pre poisťovňu, vytváral pracovné portréty robotníkov alebo ich dokumentoval pri práci.

Škola fotografie

Zlomovým bol pre Jozefa Lauruského rok 1980. Vtedy konečne osobne spoznal Roberta Spielmanna. Ten Lauruského zasvätil do starých nemeckých fotografických kníh technického zamerania z medzivojnového obdobia, diskutovali spoločne o fotografii, vyvolávali a chodili aj na „fotosafari“.

„Sadli sme do môjho Fiatu 600 a išli sme k najbližšej dedine Porúbka, ktorá je asi tak 10 kilometrov vzdialená od Humenného. Fotili sme tam krajinky, ktoré sme potom posielali na okresné a krajské súťaže. To bolo naše fotosafari,“ spomína Jozef Lauruský, ktorý sa s guruom humenskej fotografie stal najlepším priateľom až do Spielmannovej smrti v roku 2006.

V roku 1980 sa aj pod vplyvom Spielmanna Lauruský prihlásil na tzv. diaľkovú školu fotografie, čo bolo štúdium fotografie pre amatérskych fotografov. „Išiel som tam, lebo som sa chcel naučiť technológiu fotografovania. Prvé hodiny ma až tak nelákali, pretože sa preberala kompozícia obrazu a práca so svetlom. Dovtedy som netušil, že existuje nejaká kompozícia, bol som len zvedavý, ako správne urobiť dobrú technickú fotografiu. Na ďalších hodinách ma to začalo viac zaujímať, rozhodol som sa preto aj zostať,“ hovorí Lauruský.

Koncept diaľkového školenia fotografie, zameraný na teóriu a techniku fotografie, pôvodne pripravil metodik a fotograf Ladislav Noel na Osvetovom ústave v Bratislave ešte v roku 1959. V Humennom sa prvý študijný trojročný cyklus uskutočnil v roku 1978, a to vďaka iniciatíve kunsthistoričky a pracovníčky Okresného osvetového strediska v Humennom Márie Miškovej.

„Prišla som s tým, lebo som cítila potrebu vytvoriť tvorivú základňu fotografov, na ktorých by mohli nadviazať pokračovatelia. Fungovalo to ako nadstavba v rámci osvetových stredísk, pričom v tom čase hlbokej totality, keď ešte na Slovensku ani nebol odbor fotografie na vysokej škole, to malo veľký prínos,“ vraví Mária Mišková.

Nestorom školy sa stal Spielmann a na hodinách sa vystriedali viacerí prednášajúci, zväčša poprední fotografi z východu, ako Kornel Lovay a Igor Šimko z Košíc či Ivo Rýchlik z Bardejova. Na niektorých kurzoch sa zúčastnili aj poprední teoretici fotografie – Ladislav Noel, Vladimír Vorobjov, Ľudovít Hlaváč alebo Jan Šmok.

Dokumentácia Stariny

Pre Lauruského mala diaľková škola fotografie zmysel aj v tom, že sa počas nej začal intenzívnejšie zaujímať o dokumentáciu krajiny. Neboli to už len „fotosafari“, na ktoré aj naďalej chodieval so Spielmannom, ale išlo o krajinu výrazne zasiahnutú človekom.

Súčasťou kurzov bolo totiž okrem teórie a techniky aj fotografovanie v teréne. V roku 1981 Mária Mišková prišla s nápadom uskutočniť fotografický projekt dokumentácie výstavby vodnej nádrže Starina v Bukovských vrchoch na severovýchode Slovenska, ktorá sa v tom roku začala.

„Dialo sa to neďaleko nás a pripadalo mi to ako dôležitá téma. Vnímala som to aj ako dobrú príležitosť fotograficky uchopiť tému cez rôznych ľudí, ktorí sa venovali fotografii, ktorí študovali na našich kurzoch, mali už základné myslenie a mohli si to tým pádom vyskúšať aj v praxi,“ vraví Mária Mišková.

Názov nádrže bol odvodený od umiestnenia novej priehrady, ktorá mala stáť na území, kde sa nachádzala obec Starina. S výstavbou sa totiž spájal aj zásadný negatívny aspekt: búranie siedmich obcí – okrem Stariny aj obce Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Veľká Poľana a Zvala.

Fotografi tak mali v projekte, ktorý dostal názov Presídľovanie a výstavba vodnej nádrže v Starine, za úlohu zdokumentovať celý priebeh vysídľovania ľudí z týchto obcí. Podľa Miškovej bolo cieľom obrazovo vyrozprávať príbeh, ale s tým, že fotografi dostali voľnú ruku. „Nechceli sme, aby to bolo popisné, ale aby v tom bola osobná a kreatívna výpoveď,“ vysvetľuje Mária Mišková.

Aj preto boli súčasťou projektu rôzne sústredenia amatérskych filmárov, výtvarníkov, teoretikov, lektorov a fotografov. Z nich sa projektu zúčastnili napríklad Robert Spielmann, Ján Svatuška, Filip Harčarik, Štefan Antoňak či začínajúci Tomáš Leňo s Jozefom Ondzikom.

Fotografické výjazdy absolvoval aj Jozef Lauruský, ktorého účasť bola osobitá – ako rodáka z Ruského sa ho výstavba ako jediného týkala osobne.

Tri fázy zániku

„To, že som začal fotiť v Ruskom, má na svedomí práve Mária Mišková. Niežeby som tam predtým nefotil. Vždy, keď som tam raz za dva-tri týždne chodieval za rodičmi, niečo som vyfotil. Bolo to však také príležitostné,“ vraví Jozef Lauruský.

Takáto náhodná, sporadická výpoveď obsahujúca prevažne rodinné momentky zo sedemdesiatych rokov, sa pod vplyvom projektu zmenila v osemdesiatych rokoch na systematickú dokumentárnu správu. Tá prebiehala v niekoľkých, postupne sa meniacich fázach.

V tej prvej, na úplnom začiatku dekády, ktorá trvala len krátko, Lauruský zachytáva miestnych obyvateľov počas bežných dní. Rozjasnené tváre, úsmevy, bezstarostnosť však čoskoro začínajú striedať zádumčiví, ustarostení chlapi z dediny, neskôr z okolia, oblečení v monterkách, ako v rukách prekladajú tehly, nosia fúriky, spotení oddychujú.

Na jednej je napríklad zachytený aj sused Lauruských, ako si z vlastného domu berie drevené trámy, murivá, tehly, aby tento materiál mohol neskôr použiť pri stavbe nového domu. „Bolo to bežné, že ľudia búrali domy. Buď ich použili na stavbu nového domu, alebo ich predávali za lacno, aby aspoň nejaké peniaze z toho mali,“ vraví Jozef Lauruský.

Mizol jeden dom, druhý, tretí, siedmy, deviaty. Zmizli aj potraviny, po ktorých ostala len spúšť trosiek a potravinová váha, zmizol kostol, po ktorom ostal kríž, a zmizla krčma, po ktorej zostal osamotený robotník s nezúčastneným pohľadom, s fľašou v ruke.

Tváre robotníkov, ktorí rukami rozoberajú, čo sa dá a berú, čo sa dá, postupne striedajú tváre bagristov, vodičov tatroviek a buldozérov. Tu sa dostávame do tretej – finálnej fázy. Stroje za sebou zanechávajú nánosy hliny. Črtá sa dno budúcej nádrže, vidieť prvé základy priehrady, prvé ostrovčeky vody – skaza je dokonaná.

Minulosť, ktorá sa vytratila

Vodná nádrž sa napĺňala údajne len veľmi pomaly, prítok bol vraj len niekoľko centimetrov za deň, a preto trvalo približne dva roky, kým sa nádrž podarilo napustiť.

Vystihuje to však aj melanchóliu celej situácie – tvrdý a ťažký zásah, ktorý preťal pomerne jednoduchú prítomnosť na neexistujúcu minulosť a nejasnú budúcnosť. A tá sa len veľmi pomaly začala vyjasňovať.

Jozefovi Lauruskému, ktorý v projekte postupne zaznamenáva rôzne odtiene celého priebehu vysídľovania a výstavby, sa tak s odstupom, ale zároveň do hĺbky podarilo preniknúť do ľudskej tragédie, ktorú projekt Stariny sprevádzal.

„Keď som tam chodieval a videl som, ako sa búra dedina, bolo mi na odpadnutie. Ja som to však až tak neprežíval, keďže som už dlhé roky žil v Humennom. Snažil som sa preto len zachytiť, čo som videl. Ale ľudia, ktorí tu žili, to vnímali úplne inak. Keď z dediny odišla moja mama, nechcela sa tam vrátiť ani o dedine počuť,“ hovorí Jozef Lauruský.

Počas výstavby Stariny bolo zbúraných vyše sedemsto príbytkov, o domovy prišlo takmer tri a pol tisíc obyvateľov. Ich cesty viedli do okolitých miest a mestečiek, kde dostali pozemky alebo náhradné príbytky. Napríklad brat Jozefa Lauruského odišiel do Prešova, mama do Humenného, kde žila v pridelenom jednoizbovom byte.

„Ľudia, ktorí prešli do miest, bývali v bytovkách. Všetky sa im zdali rovnaké, nevedeli sa tam zorientovať. Bola to pre nich tragédia, najmä pre tých starých, ktorí boli s prostredím zrastení. Ťažko sa niečím takým vyrovnávali, nebolo to jednoduché. Ani môj otec sa s tým nevedel vyrovnať. Vravel, že nikdy neopustí dedinu. A tak sa aj stalo. Zomrel rok pred tým, ako našu rodinu vysťahovali,“ vraví Jozef Lauruský.

Aby sa nezabudlo

Stavba priehrady bola oficiálne ukončená v roku 1987 a vtedy sa aj skončil projekt fotodokumentácie. Jozef Lauruský však v okolí začal opätovne fotiť už onedlho, začiatkom ďalšej dekády.

Fakt, že ho do rodnej oblasti niečo tiahlo, vystihuje pocity aj ďalších obyvateľov. Od roku 1991 sa totiž v Ruskom začali organizovať stretnutia pôvodných obyvateľov. Konajú sa pravidelne vždy prvý júlový víkend v hájenke, teda bývalej lesníckej budove, ktorá sa ako jediná zachovala.

„Ľudia, ktorí sa museli vysťahovať, sa do Ruského dlho nechceli vrátiť. Báli sa. Keď sa však zišli, boli z toho veľmi šťastní,“ vraví Jozef Larusuký.

Osudy ľudí Ruského sa pre Lauruského stali celoživotným dielom. Po tom, čo dlhé roky každoročne zaznamenával tieto stretnutia, v roku 2010 prišiel s Máriou Miškovou s projektom Svedectvo spod Pľaše.

V rámci neho Lauruský navštívil príbuzných a ďalších ľudí, ktorých korene siahajú do Ruského, a vybral si z ich albumov staré fotografie. Tie zoskenoval, doplnil o svoje snímky a spoločne ich prezentoval na viacerých výstavách – v Snine, Humennom, Michalovciach, Košiciach.

„Išiel som za tými ľuďmi, lebo som ich chcel ukázať. Aby sa na nich nezabudlo. Dedina síce zmizla, no stále mám v hlave, ktorý dom kde stál. Kde bola škola, kostol, potraviny. To všetko si pamätám. Tak asi ako všetci, ktorí odtiaľ pochádzame,“ hovorí Jozef Lauruský.