Andrej Balco

Andrej Balco (1973) je slovenský dokumentárny a portrétny fotograf. Hlavnými okruhmi jeho tvorby sú sociálne a environmentálne témy. Počas štúdia sociálnej práce na Trnavskej univerzite (1993 – 1998) absolvoval Ľudové konzervatórium fotografie v Ostrave a následne vyštudoval Inštitút tvorivej fotografie pri Slezskej univerzite v Opave (2001 – 2010). V roku 2004 vyhral ročné štipendium reklamnej agentúry Vaculík Advertising na realizáciu dokumentárneho projektu Sídliská. V roku 2006 vyhral štipendium Sunderlandskej univerzity Meniace sa tváre na realizáciu projektu Domésticas v brazílskom Rio de Janeiro. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení a grantov, ako napríklad ocenenie na Medzinárodnom festivale fotografie v poľskom Lodži (2009), na fotografickej súťaži Fresh M.I.L.K. v Aucklande (2009, Nový Zéland), či Novinársku cenu za súbor Antracit o ženskej práci na Ukrajine (2011). Je víťazom Czech Press Photo 2007 v kategórii portrét, niekoľkokrát získal ocenenie v súťaži FRAME (2006, 2007) a MIO PHOTO AWARDS (2004, Japonsko). Je spoluzakladateľom medzinárodného kolektívu fotografov Sputnik Photos a združenia Slovenská dokumentárna fotografia. Vydal knižnú publikáciu Domésticas (vyd. Dom fotografie, 2008) a je spoluautorom viacerých ďalších knižných publikácií. Svoje dielo vystavoval v Česku, Rakúsku, Maďarsku, Taliansku, Japonsku, Veľkej Británii, Poľsku a Fínsku. V súčasnosti vyučuje na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave.

Aký je tvoj vzťah k fotografii?

Môj vzťah k fotografii sa vyvinul akosi prirodzene, fotografia ma sprevádzala od detstva. Keď som mal okolo 12 rokov, objavil som pri upratovaní pivnice otcov starý zväčšovák. Nevedel som, na čo to je, postupne som od otca získaval informácie. Názorne mi ukázal celý proces, kúpili sme základnú chémiu, vyvolali spolu starý film, ktorý mal ešte nevyvolaný v šuplíku. Bol to pre mňa zázrak vidieť, ako z tej škatuľky vznikli obrázky. Už si nepamätám, čo konkrétne na nich bolo. Asi šlo o zábery z otcovej minulosti, nejaké vtáčiky alebo prírodu, keďže otec bol vo svojej mladosti vášnivý fotoamatér. Keď mi ukázal proces zväčšovania, zostal som fascinovaný. V detskej izbe som si všetko rozložil na stole a časom som si skúšal vyvolávať vlastné fotografie. Ten zväčšovák bol chybný, cez celé zväčšovacie sklo viedla prasklina a ja som mal preto cez každú fotku šmuhu. Považoval som to za rukopis mojich prvých fotografií. (smiech) Neskôr, na základnej škole, som s kamarátmi fotil predovšetkým portréty, držalo ma to až do konca základnej. Po krátkej pauze som sa k fotografii vrátil poslednom ročníku na gymnáziu a odvtedy som sa jej trvalo venoval. Namiesto učenia som noci trávil v pivnici v čiernej komore, o tretej som išiel spať a na druhý deň som v škole namiesto sledovania učiva premýšľal nad svojimi fotografiami. Prvý fotoaparát mi kúpila mama – Ljubiteľa. Bol to pre začiatočníka nespratný, ťažko ovládateľný stredoformátový fotoaparát. Mal nekvalitnú matnicu, všetko bolo zle vidieť a bolo otočené zrkadlovo – no aj tak ma to veľmi bavilo. Na gymnáziu som si od kamoša Črepa kúpil starú Prakticu, a to bol pre mňa veľký skok. Pomocou tohto fotoaparátu som realizoval svoje začiatočnícke fotografické sny. S kamarátom sme sa vybrali na výlet stopom po západnej Európe a ja som v Prahe vytvoril fotografie, ktoré mi prvýkrát publikoval Literárny týždenník. Vtedy som si povedal, že toto ma baví a tomuto sa chcem venovať.

Kedy si si uvedomil, že fotografia bude tvojím poslaním? Bolo to v momente, keď si mal svoje fotografie prvýkrát publikované?

Bolo to už predtým, keď som vo fotokomore v čase štúdia na gymnáziu začal cítiť, že toto je to pravé. Cítil som v tom naplnenie, môj smer. Aj keď mi rodičia tvrdili, že fotka je mi nanič, že to je strata času, ja som vedel, že je to moja cesta.

O čom bola raná tvorba Andreja Balca?

Moje fotografie boli spojené so životom ľudí. Vždy ma človek fascinoval a priťahoval, bavilo ma ho pozorovať a hľadať si zaujímavé kompozície, aj keď vtedy som o kompozičných pravidlách nič nevedel. Všetko som robil intuitívne. Komponoval som úplne prirodzene, bez toho, aby som sa to musel učiť. Fotil som predovšetkým mestský život a človeka v ňom.

V tom čase veľký výber techniky nebol, začínal si preto s analógovou fotografiou. Čo by si odporúčal začiatočníkom dnes? Začať s analógom alebo s digitálom, v prípade ktorého majú možnosť robiť chyby, vymazať záber a nafotiť znovu? Aký malo pre teba prínos práve to, že si začínal s analógovou fotografiou?

Výhoda analógu bola v jeho nevýhode, bol pomalý. Na Ljubiteli som mal k dispozícii len 12 záberov, na Praktice alebo Nikone, ktorý som začal používať neskôr, klasických 36, čo je podstatne menej, ako keď si dáš do fotoaparátu pamäťovú kartu a máš k dispozícii prakticky neobmedzený počet záberov. Aj materiál bol drahý. Keď som sa pripravoval na fotenie, kúpil som si 10 filmov a vedel som, že mám k dispozícii 360 záberov. Musel som nad každým stlačením spúšte rozmýšľať oveľa intenzívnejšie ako je to teraz s digitálom. Mám pocit, že mnoho "digitálnych“ fotografov to dnes nerieši, fotia oveľa viac na kvantitu a spoliehajú sa na to, že sa tam niečo objaví. Akoby v procese fotenia bolo menej viery v schopnosť rozpoznať a stlačiť spúšť v tom správnom “rozhodujúcom okamihu”. Oveľa viac sa spoliehajú na postprodukciu a čarovanie vo Photoshope. Ďalšou nevýhodou digitálu je paradoxne jeho prednosť, možnosť okamžitej kontroly záberu, čo často vedie k strate koncentrácie na situáciu a následnému zlyhaniu v podobe nezachyteného „rozhodujúceho okamihu“. Každá technológia má svoje pre a proti, ktoré by sme mohli rozoberať veľmi dlho. Preto v skratke moje odporúčanie pre začiatočníkov je, aby príliš neriešili, čím fotia. Aby fotili tým, čo majú momentálne k dispozícii, a fotografická prax ich sama nasmeruje správnym smerom.

Dnes sa nielenže viacerí vracajú k analógovej fotografii, ale je to často považované za umenie. Vnímaš to rovnako?

Nie, podstatné je niečo iné. Dôležité je to, čo zachytávaš, čo vyjadruješ a akým spôsobom sa ti podarí pretransformovať neraz nudnú realitu na niečo zaujímavé. Správne zvolená technika má, samozrejme, rozhodujúci vplyv na celý výsledok, ale nemala by byť zvolená samoúčelne len preto, že to je cool. Ja sám som sa isté obdobie venoval mokrému kolodiovému procesu, kde som využíval práve nepredvídateľnosť, neopakovateľnosť a náhodu ako tvorivé prvky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou celého procesu. Presne tieto atribúty podčiarkovali zobrazovanú tému, a preto som s danou technikou pracoval.

Vyštudoval si Fakultu sociálnej práce v Trnave, potom magisterské štúdium na ITF v Opave. Akým spôsobom ťa ovplyvnilo štúdium humanitných vied? Nasmerovalo ťa to nejakým spôsobom pri výbere tém?

Pôvodne som chcel študovať právo, k čomu ma smerovalo rodinné prostredie, no zhodou náhod som sa ocitol v Trnave na Fakulte sociálnej práce. Vždy ma zaujímali ľudské osudy a citlivo som ich vnímal, ale túto školu som nebral veľmi vážne. Dokončil som ju len preto, aby mali doma radosť. Paralelne popri Trnavskej univerzite som začal študovať fotografiu na Ľudovom konzervatóriu v Ostrave. Boli to dva intenzívne roky. Celé to cestovanie do Ostravy a späť do Bratislavy každé dva týždne bolo šialené, ale vtedy sa mi to zdalo super. V Ostrave som sa dozvedel aj o ITF, že tam vyučujú skvelí fotografi ako Štreit, Birgus či Pohribný, a tak som sa rozhodol, že v štúdiu fotografie chcem pokračovať tam. V tom čase som pracoval na svojom prvom projekte, na cykle o Bratislave (1998 – 2002). Chodil som po meste a hľadal zaujímavé situácie bez hlbšej snahy objektívne niečo rozprávať, bolo to skôr subjektívne rozprávanie. Na konzervatóriu som prvýkrát prišiel do kontaktu s knihou Wiliama Kleina New York, ktorá ma očarila a inšpirovala. Niečo podobné, ale v Bratislave a po svojom, som chcel urobiť aj ja. V roku 2001 som poslal prihlášku na ITF a bol som prijatý práve na základe tohto súboru o Bratislave.

Z tvojho rozprávania mám dojem, že prvé témy si si vyberal pocitovo. Podľa čoho si vyberáš témy dnes?

Myslím si, že ani dnes to nie je inak. Stále sa snažím robiť niečo, čo ma zaujíma, alebo sa ma to dotýka. Často však tému určuje zadanie. V rámci širokého zadania si však viem nájsť to, čo je môjmu naturelu, môjmu srdcu blízke. Ako napríklad aj v prípade súboru Sunday Wishes (prekl. Nedeľné želania (2006)), ktorý som realizoval v rámci projektu At the Border združenia fotografov Sputnik Photos. Téma zadania bola ilegálna práca vo východnej Európe, mohli sme ju voľne uchopiť. Dlho som nad tým premýšľal. V tom čase ma zaujímal fotografický portrét a rozhodol som sa tému riešiť formou tohto žánru s tým, že bude mať dokumentárny charakter. V správach boli vtedy neustále informácie o nelegálnych pracovníkoch – aký je to problém, ako nám ničia ekonomiku a ďalšie nezmysly. Povedal som si, že chcem cez portrét zachytiť životy, osudy týchto ľudí. Sociologický základ, ktorý som získal na škole, mi našepkal, že samotné portréty sú fajn, ale bolo by lepšie, keby sa v rámci výsledného obrazu objavila aj ďalšia vrstva. Portrétovaným som kládol základné otázky týkajúce sa ich osoby, najdôležitejšia otázka však pre mňa bola: "Čo by ste si želali, keby ste chytili zlatú rybku, a tá vám splnila jedno želanie?" Ich odpovede boli vo veľkej miere podobné, väčšinou túžili po materiálnom zabezpečení, istote či mladosti. Rozdielne a pre mňa veľmi zaujímavé však boli ich rukopisy, ktoré sa stali súčasťou portrétov, a takto ich obohatili. Keď som pracoval na sérii Sídliská (2004), býval som v 12-poschodovom paneláku. Sám pre seba som začal skúmať, kde žijem, aké sú tam podmienky, kto sú moji susedia. Z mojej bytovky som sa dostal von na sídlisko a rádius som postupne rozširoval. Začal som hľadať možnosti dofinancovania projektu. V tom čase vďaka Združeniu slovenská dokumentárna fotografia začali fungovať dva granty – jeden patril pod Inštitút pre verejné otázky a druhý zastrešoval Vaculík Advertising. Mne sa podarilo v danom roku grant vyhrať a vďaka tomu som celý rok mohol pracovať na tomto projekte, z ktorého sa stal jeden z mojich ťažiskových súborov.

Spomenul si Sputnik Photos, ktorého si bol spoluzakladateľom. Ako vzniklo toto združenie?

V tom istom roku (2004) som sa aj vďaka vtedy rozpracovanému súboru Sídliská, dostal na workshop Altemusu pre fotoreportérov zo strednej a východnej Európy, ktorý bol organizovaný v spolupráci s fotoagentúrou VII. Stretli sme sa tam skvelá partia fotografov a už počas workshopu sme začali premýšľať nad tým, čo urobiť, aby sme mohli spolupracovať aj naďalej. Vznikol tak Sputnik Photos. O rok neskôr vznikol projekt At the Border (prekl. Na hranici), každý z nás na ňom pracoval a na záver z neho vznikla aj pekná knižka. Zo začiatku bolo dobré, že išlo o medzinárodný spolok, mali sme väčšiu váhu aj pri získavaní grantov a podobne. Ale potom získal Sputnik grant na projekt o Islande, ktorý financovalo poľské ministerstvo kultúry a mohli sa na ňom zúčastniť len poľskí fotografi, čiže všetci ostatní sme boli automaticky diskvalifikovaní. Bolo to demotivujúce. Dnes už nie som členom Sputnika. Išlo o prirodzený vývoj, keďže gro členov kolektívu tvorili Poliaci a my ostatní, žijúci mimo Poľska, sme sa nemohli až tak intenzívne podieľať na fungovaní a aktivitách Sputnika. Dnes sú jeho členmi výlučne fotografi s poľským občianstvom.

Venuješ sa prevažne dokumentárnej fotografii. Čo je podľa teba dokumentárna fotografia a aké je dnes jej miesto vo svete fotografie a umenia ako takého?

Dokument má dnes vo fotografii špeciálne miesto. Podobne ako jazz v hudbe, zaujme predovšetkým fajnšmekrov. Je krásnou časťou fotografického sveta a myslím si, že aj základnou fotografickou disciplínou, z ktorej vzišli všetky ostatné fotografické žánre. V dokumentárnej fotografii ide o oveľa viac ako vo fotožurnalistike (ku ktorej má blízko), ktorá má zlatú éru za sebou a je vlastne v agónii. Má však stále silu prinášať nové pohľady na známe veci a vo svojej najčistejšej podobe schopnosť zušľachťovať svojho diváka. Slobodne ukazuje svet taký, aký je.

Dokumentárna fotografia by mala byť o prerozprávaní príbehu. Aké príbehy rozpráva Andrej Balco?

Rozprávam vlastný príbeh o ľuďoch, ktorých stretávam, o mestách, kde žijem, o láske a zrade, o dočasnosti bytia a o tom, čo sa práve deje. Eggleston raz na podobnú otázku odpovedal: “Fotím svet taký, aký je práve dnes”, a to je myslím presné a úplné.

Zo všetkých projektov je reGenerácia (2017 – 2018) tvojou najosobnejšou výpoveďou. Čím je táto séria taká osobná? Vraví sa, že fotiť svojich najbližších či samého seba je to najťažšie. Bolo to ťažké aj pre teba?

Svojím spôsobom to bola pre mňa arteterapia. Prechádzal som zlým obdobím rozpadu manželstva a všetko, čo som si myslel, že dovtedy fungovalo, prestalo fungovať a začalo sa rozpadať. Musel som si všetko postaviť nanovo. Vnímanie rodiny a podobne. Nemyslím si, že ten súbor je nejako zásadný, ale v tom období, keď som ho robil, pre mňa dôležitý bol. Potreboval som získať odstup od celej situácie, a to mi umožnila práve fotografia.

Ako dlho zvykneš pracovať na jednom projekte? Pracuješ vždy len na jednom, alebo na viacerých témach paralelne? Čo ťa limituje?

Je to individuálne, niektoré veci robím kontinuálne a dlhodobo, postupne si ich skladám. Niektoré témy sú obmedzené alebo ich rozsah je vymedzený zadávateľom alebo grantom. Napríklad v Domésticas som bol obmedzený 2-mesačným pobytom v Brazílii. Bol to veľký medzinárodný projekt a boli naň naviazané výstavy a vznik publikácie, takže projekt nebolo možné naťahovať. Limituje ma teda buď uzávierka projektu alebo môj vlastný pocit.

O sérii reGenerácia si povedal, že tento projekt už pre teba nie je dôležitý. Ktoré sú teda dôležité?

Každý jeden je dôležitý. K zásadným projektom patrí Bratislava – bol to môj prvý projekt, pri ktorom som fotografiu naozaj precítil. Pri analógu sa výsledok nedá okamžite skontrolovať, ale tu som zistil, že keď všetko do seba správne zapadne, jednoducho vieš, že to tam máš. Zažíval som až transcendentálne pocity, kedy som vedel predvídať, ako sa situácia vyvinie. Ďalším pre mňa dôležitým projektom a prvým finančne podporeným súborom boli Sídliská. Bolo to záväzné a tým pádom aj trochu stresujúce, lebo inak sa ti robia veci, keď ich robíš pre seba, keď nikto nekontroluje alebo neposudzuje výsledok. Potom prišiel Sputnik a projekt Sunday Wishes (prekl. Nedeľné želania). Mal som dobrý pocit z toho, ako sa mi to podarilo. Následne prišla Brazília a súbor Domésticas, pri ktorom som po prvýkrát vedel, keď som dofotil, že mám projekt hotový. Ďalšie projekty, ktoré prišli cez Sputnik, už tak nenapĺňali moje osobné predstavy, už to bola viac práca ako radostné fotenie. Príjemné pocity sa mi vrátili pri tvorbe súboru HouSink (2019).

Spomínal si Moldavsko, Ukrajinu, fotil si Moskvu. Si z Pezinka. Čím sú ti tieto krajiny blízke a čím ťa oslovujú?

Nie som srdcovo zameraný na túto oblasť a nijako špeciálne ma to tam neťahá. Nasmerovali ma tam okolnosti. Celé to vyplynulo zo Sputnika, mali sme veľa projektov zameraných na bývalý Sovietsky zväz. Dostal som sa tam teda v rámci zadania. Bolo pre mňa dosť skľučujúce ocitnúť sa po Riu v Donbase, v Donecku či v Moldavsku. Vcelku depka, ale s foťákom na krku sa to dalo vydržať. Jednoducho počúvam, kam ma život smeruje, a nebránim sa tomu.

Je asi málo dokumentárnych fotografov, ktorí by v istom období svojho života a svojej kariéry nechceli alebo nepremýšľali nad tým, byť vojnovým fotografom alebo fotografom ozbrojených konfliktov.

Áno, je to veľmi romantické (smiech).

Prejdime k tvojej najaktuálnejšej sérii HouSink. Témy, ktorým si sa zvyčajne venoval, boli hĺbavejšieho charakteru. Po nich prišiel HouSink, ktorý je vtipný, s nadhľadom tu narábaš s témou suburbie, života v prímestských oblastiach a rozvoja obytných zón. Čo sa zmenilo, že si prešiel k takémuto veselšiemu zobrazovaniu?

Možno je to tým, že som sa zmenil ja. Fotka je obrazom vnútorného sveta. ReGeneráciou u mňa došlo k akejsi prestavbe, zmenil som pohľad na svet. Aj Sídliská boli fotené s nadsázkou a humorom. HouSink je ako keby voľné pokračovanie tejto témy, ale možno s jemne iným prístupom vyplývajúcim z môjho posunu. Kým v Sídliskách som pracoval s farbou skôr intuitívne, v HouSinku to už bolo cielené hľadanie farebných kompozícií.

Niektoré z tvojich fotografií nesú prvky paparazzi, fotíš ľudí z vyššie položeného miesta... Vedeli o tom, že sú fotení? Poznáš osobne ľudí, ktorých fotografuješ?

Ak hovoríš o fotografii vo vírivke, tak to boli moji kamaráti. Išiel som na to miesto už s jasnou predstavou. Je to fotografia, do značnej miery vyvolaná mojou prítomnosťou. Ten pán v záhrade za plotom, to je bonus, ocitol sa tam šťastnou náhodou. Bol to sused, ktorý netušil, čo sa deje. Je krásnym symbolom toho, ako sme v našich svetoch uzavretí. Žijeme vo svojich bublinách a nevieme, čo sa deje za rohom. Do obrazu mi prišlo niečo, čo fotku okorenilo, niečo, čo mi nenapadlo, že by mohlo vzniknúť. Nebol to žiadny voyerizmus, ale využitie náhody, ktorá fotografiu urobí lepšou. Paparazzi fotenie ako také sa mi hnusí, ja osobne by som nikdy nemohol niekoho za peniaze sledovať a pristihovať ho v neželaných situáciách. Všetkých fotografovaných ľudí som poznal a strávil som s nimi určitý čas.

Takže svoje fotografie nearanžuješ. Vyhýbaš sa tomu?

Nebránim sa aranžovaniu, nemám s tým problém. Ale odtiaľ potiaľ. Napríklad pri Domésticas alebo v Sunday Wishes (prekl. v Nedeľných želaniach) som aranžoval pomerne dosť. Je to súčasť portrétnej fotografie. Niektoré zábery som mierne dotvoril tým, že som aktérov umiestnil tam, kde som ich chcel mať, ale fotil som, až keď vzniklo niečo prirodzené. A bolo to zaujímavé. Ak by som aranžoval všetko, pôsobilo by to umelo a bol by to už iný žáner.

Zvieratá na tvojich fotografiách sú zámer alebo náhoda?

Náhoda. Ale keď sa niečo také udeje, som za to vďačný a daný moment využijem. Tak ako v prípade prasaťa v kufri zo série Sídliská. Bol to sureálny moment. Predo mnou z uličky v Michalovciach vybočila Lada so sviňou v kufri, z ktorého trčala, a tak som za týmto autom išiel. Sledoval som ich, kým nezaparkovali, a potom po očnom kontakte a súhlase som fotil. Sú to všetko prirodzené veci, ktoré vznikli úplne samé, a ja som ich len stihol odfotiť.

Tvoj obľúbený fotograf Alec Soth zvykne vyrážať na roadtripy s vopred pripraveným zoznamom vecí a symbolov, ktoré by chcel odfotiť. Keď ideš do terénu fotiť ty, máš vopred jasnú predstavu, čo by to malo byť, čo chceš dosiahnuť?

Keď som na niečo zameraný, do značnej miery si to vizualizujem. Predstavujem si situácie alebo obrazy, ktoré potrebujem do príbehu. Neviem, či to tými myšlienkami priťahujem, alebo tvorím, alebo len viem, kam ísť, ale častokrát sa to naozaj stane a podarí sa mi to zachytiť, niekedy aj lepšie ako v mojich predstavách.

Aký je tvoj vzťah k výstavám alebo knihám ako k výsledku, záverečnej bodke za spracovanou sériou?

Pre mňa sú výstavy niečím, čo ma v tom celom procese baví najmenej. Niekto sa v tom vyslovene vyžíva. Ja to považujem za niečo, čo k tomu patrí, ale neužívam si to. Vždy je to pre mňa trochu vyčerpávajúce. Fotenie je pre mňa oddych a radosť, ktorá ma nabíja. Ide to zo mňa prirodzene. Ostatné je len nevyhnutná súčasť celého procesu. Dúfam, že sa to ešte zmení a začne ma baviť aj práca na tej pomyselnej záverečnej bodke.