Tibor Huszár v spomienkach

Tibor Huszár (1952 – 2013) bol významný slovenský fotograf pôvodom z obce Reca pri Senci. Fotenie objavil už v mladom veku a čoskoro sa svojou vôľou, suverénnosťou a nesporným talentom presadil ako fotoreportér pre magazín Nö / Žena (1972 – 1973). V rokoch 1976 – 1983 absolvoval Katedru umeleckej fotografie na FAMU v Prahe u legendárneho profesora Jána Šmoka. Stretol sa tu aj so silnou generáciou fotografov tzv. slovenskej novej vlny. Sám Huszár bol o dekádu starší a venoval sa „subjektívnemu dokumentu“, takže pôsobil viac ako solitér. Počas štúdia aj v nasledujúcich rokoch sa venoval fotografovaniu rómskeho etnika v cykle Cigáni (vyd. v rokoch 1993 a 2008). Dodnes rezonuje trochu excentrický cyklus portrétov slovenských spisovateľov, ktorý vyšiel v knihe Portréty (vyd. 1995). Neskôr zbierku rozšíril aj o osobnosti svetového kultúrneho a spoločenského diania, a dôraz na portrétne kvality nájdeme vo všetkých jeho fotografických cykloch. Huszár bol účastníkom Nežnej revolúcie, fotil aktivity VPN a nezabudnuteľne zachytil najmä vzburu väzňov v Leopoldove (1989). V prvej pol. 90. rokov sa opakovane vracal do USA, kde nafotil knihu New York City of Tolerance (vyd. 2000). Kontroverziu v kultúrnej aj fotografickej obci spôsobilo realizovanie predvolebnej kampane V. Mečiara a HZDS (1998). Po roku 2000 sa sústredil na svoje knižné fotografické projekty, ktoré produkoval vo vlastnej réžii (Na krídlach večnosti – 2006; Letokruhy večnosti; Retrospektíva – 2007; Reca, Cigáni – 2008). Knihu Cigáni prijala ako oficiálny dar aj britská kráľovná Alžbeta II. na svojej návšteve SR. Huszár pedagogicky pôsobil v Trnave (UCM) a v Banskej Bystrici (AU), na bratislavskej VŠVU absolvoval doktorandské štúdium a habilitoval sa na docenta (2006 – VŠVU), dokonca aj na profesora (2013 – FAMU), za ktorého ale už nebol vymenovaný. Fotil na mnohých miestach sveta, absolvoval nespočetne výstav.

S fotografom Petrom Župníkom sme sa o Tiborovi Huszárovi rozprávali pri príležitosti Župníkovej výstavy K obrazu môjmu (Galéria 19, Bratislava, 4. 11. – 20. 12. 2023). Oslovila som ho s prosbou o objasnenie Huszárových pobytov v Paríži, a s otázkou, či sa osobne stretli ešte na pražskej FAMU počas štúdií.

Vaše roky štúdia na FAMU sú 1981 – 1986 a Tibor Huszár tam študoval 1976 – 1983. Huszár bol o 9 rokov starší ako Vy, ale predsa, stretli ste sa tam?

Lovím v pamäti, ale myslím si, že prvé stretnutie bolo presne na pôde FAMU, keď sa tam objavil nejaký „hromotĺk“ a začal tam všetko organizovať. Obrovský človek s obrovským hlasom a s demižónmi vína... V tom čase som videl aj jeho prvé skvelé fotky Cigánov, ktoré tam boli vystavené, a mal aj fotky zo Spiša, odkiaľ pochádzam. Nepoznám Huszárovu genézu na FAMU, ale tam to vzniklo, tam preskočila doslova iskra, lebo v niečom mi bol Tibor extrémne sympatický. Mal odvahu a ja som sa chcel inšpirovať tou jeho priebojnosťou. Aj ja som vtedy robil dokument, takže ma jeho fotky absolútne nadchli. Boli to sporadické stretnutia, potom som sa raz ocitol v jeho ateliéri v Rači v paneláku dole v takej pivnici. Mal tam svoje kráľovstvo a keď som cestoval cez Bratislavu, zastavil som sa. Začali sme sa viac stretávať, ale nebolo to o tom, že by sme si dávali nejaké rozumy. Bol to zvláštny priateľský vzťah. Boli sme absolútne rozdielni, ale mali sme sa nejakým spôsobom radi. Bolo to asi o tom, že obaja sme to s fotkou mysleli extrémne vážne, každý chcel vo fotografii niečo urobiť. Urobiť dobrú fotku.

Tibor mi v podstate dodával odvahu, v tom bol výnimočný. Zobral foťák a vletel do osieho hniezda, keď sa niekde niečo dialo. Ja som to zo začiatku tiež tak robil, ale potom som zistil, že moje miesto je niekde inde, že mi k tomu niečo chýba, aby to bolo tak, ako som chcel. Potom som vo fotke išiel svojou cestou bez fotenia ľudí, aj keď mám roky osemdesiate a peknú sériu Praha, pamäti noci (Peter Župník: Praha, mémoires nocturnes – Praha, paměti noci. 1983 – 2003, Le Centre tchéque de Paris. 2003), tam je ešte dosť ľudí. A ešte osemdesiaty deviaty, Václavák, rockové koncerty, tam tiež prebehli nejaké stretnutia s Tiborom.

Išlo len o paralelné fungovanie? Nejaké spoločné projekty ste nerobili?

Nie, nerobili sme nič spoločné, ani nás to nenapadlo. Každý išiel svojou cestou. Boli to sporadické stretnutia, lebo ja som nebýval v Bratislave.

Fotil Huszár Cigánov už v časoch pražského štúdia?

Určite. Koudelka bol jeho obrovská inšpirácia, ja som dokonca bol v Paríži na stretnutí Huszár – Koudelka, z ktorého mám aj fotky. Boli sme tam spolu, ťažko to však pomenovať, keď sa dvaja veľkí hráči stretnú – ale skôr Tibor sa chcel k nemu nejak priblížiť. V podstate to ale nešlo, lebo každý je úplne iný, každý je na niečom inak postavený. Samozrejme, Josef prichádzal z pozície toho, že patrí k Magnum, ale nikdy sa nehral na nejakú hviezdu. Koudelka, to je ďalšia kapitola. Mám obrovské šťastie, že som v živote stretol takýchto velikánov. Jednoducho, bolo to priateľské stretnutie a to je všetko.

Čo fotil Huszár na Spiši? Cigánov alebo niečo iné?

Myslím, že na Spiši fotil všetko, také tie jeho sociálne veci, ktoré ho zaujímali, ale určite aj Cigánov. Zo začiatku tu behal okolo Dreveníku a pod Tatrami (Levočské lúky). Fotil najmä na juhu Slovenska, ale aj Spiš bol pre neho veľký ateliér a zúčastňoval sa tu fotografických workshopov, ktoré po revolúcii robila Lucia Benická. Chodil do Popradu do Domu fotografie (ja som na to nemal priestor a čas) a popritom fotografoval s tými účastníkmi workshopov. Dalo by sa to asi cez Luciu Benickú zistiť, v ktorých rokoch tam bol a možno existujú nejaké fotky, o ktorých nikto nevie.

Spolupracovali ste s Annou Fárovou, písala o Vás a Vašej tvorbe. Pátram aj po linke Huszár – Fárová, viem, že sa určite stretli, ale neviem, či spolupracovali. Napríklad vo Fárovej zobraných spisoch o Huszárovi nie je zmienka, ani stopa, pravdepodobne sa ním príliš nezaoberala...?

Bol z toho dosť nešťastný, čo si pamätám, lebo ona ho nieže odmietla, ona v tom kontakte nepokračovala, ako on čakal. Tibor bol obrovský „ješiťák“ a jeho obrovská energia, ten jeho ťah na bránku boli pre niektorých ľudí akoby za čiarou. Viem, že sa stretli, poslal jej nejaké knižky a všetko, ale spätná väzba neprišla. Anna Fárová bola naozaj dáma, ktorá vyžadovala nielen výborné fotografie, ale aj niečo navyše, nejakú kultúru. Nehovorím, že to Tibor nemal, ale on to mal inak. A potom prišlo obdobie, keď už nebolo dosť času ani priestoru na obnovenie, jednoducho sa to nestihlo.

Takže Huszárova intenzita, ktorá pre neho v mnohých prípadoch bola taká užitočná a otvárala mu dvere do všelijakých neuveriteľných situácií a sociálnych skupín, bola pre Fárovú možno v niečom prekážkou?

Nezapadli do seba, to je celé.

Neviete o nejakom teoretikovi, ktorý by s Huszárom spolupracoval? Narazila som na Mariána Pauera a inak vlastne neviem o nikom.

Určite boli v kontakte s Václavom Macekom, s Aurelom Hrabušickým, ale Tibor bol niekedy taký prísny a veľmi nahnevaný. Veľmi rád posudzoval v prvej sekunde všetko, on bol proste taký ten bojovník za. Sú však veci, ktoré sa diali pred revolúciou aj po nej, keď bol naštvaný na niektorých ľudí, pretože veril, že by sa veci mali robiť inak. Myslel to v dobrom pre fotografiu... Mal kontakty, viem, že tam bolo mnoho spisovateľov, veľké mená, ktoré sa pohybovali okolo neho. Potom ho niektorí odvrhli kvôli tomu Mečiarovi. Bola to divoká jazda ako na tobogane.

Huszár si do veľkej miery robil všetko sám, knižky aj výstavy. Zdroje, ktoré máme o Huszárovi, sú väčšinou jeho rozhovory, to, čo povedal on sám o sebe.

Aj v tých rozhovoroch niekedy nevedel držať uzdu svojej energie a prestrelil, ale to bol on. My sme sa videli raz za rok, ako som jazdil hore dole. Potom už býval pri rozhlase, tam som párkrát bol, a potom bola Harmónia, a to je ďalšia kapitola, kde nás hostil. Stále sa tam mihali nejakí ľudia, neznámi, známi, aj z politiky. Tibor bol v tomto obrovský šoumen a mútil vo všetkých vodách, snažil sa, samozrejme, ísť fotografickou cestou, ale bol rád stredobodom pozornosti. Myslím, že to hralo dosť veľkú úlohu.

Zaujíma ma Huszár a Paríž. Ako sa tam vyskytol, kde sa tam pohyboval?

Vyskytol sa v Le Maison de Artistes – v Dome umelcov – dole pri Seine, to tam existuje dodnes. Ako štát sme mali v tom komplexe jednu izbu, jeden ateliér. Je to obrovský komplex ako internát v trochu zabudnutom stave z deväťdesiatych rokov, kde každý štát mal priestor, a delegoval každý rok troch až piatich umelcov, ktorí tam boli na dva, tri mesiace. Symbolicky zaplatili smiešny nájom a mohli fungovať v centre Paríža, čo bol absolútny luxus. Raz sa tam Tibor ocitol, v akom roku bol po prvýkrát, neviem, bol asi na troch takýchto pobytoch. Ja som za ním, samozrejme, chodil, a on chodil za mnou do Issy, to je cez celý Paríž na juh, a zažili sme šialené veci. Chodil von a fotil, ale potom narazil, lebo zistil, že Paríž už nie je prechádzka ružovou záhradou, a mal aj nejaké konflikty v rámci fotenia, bol z toho rozčarovaný. Ja som mu hovoril, že bacha na to, nelez už na sever. On si ale išiel svojou cestou. Našťastie bol viditeľný na niekoľko kilometrov a pohyboval sa pomaly, takže ľudia, ktorí nechceli, aby ich fotil, ho videli – takže mal problémy, ktoré sa ale skončili dobre. Nič sa nestalo, len bol z toho roztrpčený, že kam sa svet dostal…

Boli ste tam, aj keď fotil knižku Babylon?

Áno, bol som tam, keď fotil. Používal to pozadie a chodili tam ľudia, rozprával sa s nimi a fotil ich. Jeho akčný rádius bol oveľa menší, čo sa týka pohybu, tak to vymyslel takto.

Mala som možnosť pozrieť si maketu knižky Babylon a materiály v digitálnom archíve, a čo sa týka portrétu a línie portrétov, ktorá sa ťahá celou Huszárovou tvorbou, mám dojem, že tam to jednoducho vyvrcholilo a koncentrovalo sa. Možno práve sústredenie sa na prácu počas obdobia, keď nemohol behať, z toho spravilo také vyvrcholenie jeho portrétnej tvorby…

Ja si zase myslím, že vyvrcholenie jeho portrétnej tvorby boli spisovatelia, lebo tam mal možnosť fotografovať aj v inom prostredí. Potom v Paríži to bolo, samozrejme, unifikované, bolo to na pozadí, bola to tá izba, a on z tých ľudí dokázal dostať ten „xicht“, ktorý potreboval.

Akým spôsobom?

Normálne sa s nimi bavil, vedel urobiť atmosféru, mal tam svoje veľké fotografické knihy, vystupoval absolútne suverénne a ľudia sa mu otvorili. To je celé. Samozrejme, tí, ktorí chceli, lebo on každého požiadal, každý mal možnosť prísť. Všetci obyvatelia toho obrovského bloku o tom vedeli – mal vyvesené pozvanie, že to robí, a kto chce, môže prísť. Všetko bolo dobre zorganizované, ale limitované tým priestorom. Pre mňa sú vrcholom Tiborovej portrétnej tvorby spisovatelia, ale aj množstvo ďalších portrétov, ktoré robil v exteriéri na rôznych miestach.

Neviete, aký mal Huszár názor na digitálnu fotografiu?

My sme s Tiborom boli proti digitálu, v tom sme si celkom kontrovali. Ale ja som potom zistil, že sa tomu nedá vyhnúť, že musím do toho ísť, pretože mi ujde vlak. V roku 2006 – 2007 som začal experimentovať s prvým digitálom a potom som zistil, že sa to dá, takže dnes už na film nefotím. Tibor videl, že ja už idem digitálnou cestou, bol z toho prekvapený, čo všetko sa dá urobiť, hoci vtedy to bolo ešte v plienkach. Je to podobný príbeh ako Koudelka. Koudelka tiež stále odmietal digitál, až mu firma Leica urobila digitálny panoramatický fotoaparát, s ktorým potom dofocoval tie svoje obrovské série fotografií.

Čo Huszár a farebná fotografia?

To vytesnil, asi musel v rámci svojich zákaziek robiť aj farebnú fotku, ale bol striktne presvedčený, že jeho svet je čiernobiely.

Ako by ste súhrnne charakterizovali Tibora Huszára?

Veľký človek, veľké srdce, veľký talent. Dôležité je, že on rozmýšľal nielen fotograficky, ale aj kultúrne, i keď to robil rôznymi spôsobmi. Samozrejme, to obdobie, keď sa dotkol veľkej politiky, ho zomlelo, lebo zrazu videl tie nenormálne možnosti, nenormálne príjmy… Napriek tomu stále myslel na zlepšenie postavenia fotografie na Slovensku. Vedel, alebo cítil, ako by sa to malo robiť, a chcel to dať na vyššiu úroveň – aj fotografickú prácu, aj okolo všetky veci s knihami a výstavami. To bolo jeho gro, chcel urobiť a aj urobil svoje knihy, čo je obdivuhodné. Samozrejme, že na to musel mať prostriedky, ale použil ich veľmi dobre. V podstate akoby cítil, že sa mu to kráti, tak sa absolútne zameral na prácu. Pomohol som mu dolaďovať knihu Letokruhy večnosti, vtedy sme veľa času strávili hádkami, ktoré fotky by mal vyhodiť a ktoré nechať. Ten jeho megalomanský prístup bol vždycky taký, že kniha by mohla mať tisíc strán. Myslím si, že tá kniha je veľmi dobrá. Mal aj ďalšie projekty, stále chcel urobiť Homo slovakikus – knihu o slovenskej náture, mal na to rôzne názvy. Ten materiál aj niekde určite je, ale bolo to obrovské sústo, ktoré, žiaľ, nestihol.

Viem, čo je ešte dôležité. Kulinárske záležitosti! Všetko to do seba zapadá, lebo Tibor veľmi rád jedol, veľmi rád varil, vyznal sa v chutiach. To boli večery, keď sme riešili „problémy“, ako sa čo robí, a pritom pripravoval nejaké paštéty. Bolo to tiež fajn. Jedlo zohrávalo v jeho živote veľkú úlohu.

– – –

Text vznikol v rámci výskumného projektu: „Tibor Huszár – Všade doma“, č. 23-341-02137, ktorý bol formou štipendia podporený z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!