Archív Fotonovín / rozhovor Jany Gombikovej

Olja Triaška Stefanović

Rozhovor s fotografkou a vedúcou Katedry fotografie a nových médií o jej tvorbe, škole a spoločnosti

Olja Triaška Stefanovič (1978), pochádza z Nového Sadu v Srbsku. V roku 2007 ukončila magisterské štúdium fotografie v ateliéri Miloty Havránkovej na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, doktorandské štúdium absolvovala v roku 2017 na Katedre intermédií a multimédií u Antona Čierneho. V roku 2015 bola Stredoeurópskym domom fotografie vyhlásená za fotografku roka. Pravidelne vystavuje na Slovensku aj v zahraničí, v Rádiu FM moderuje diskusnú reláciu o vizuálnom umení a kultúre Triaška&Čejka_FM. Od roku 2019 je vedúcou Katedry fotografie a nových médií na VŠVU. Vo svojej tvorbe sa venuje vzájomným vzťahom človeka a priestoru. Jej ostatnú výstavu Bratstvo a jednota, ktorá sa zaoberá problematickou históriu bývalej Juhoslávie a otázkami pamäti a zabúdania, bolo možné vidieť v Galérii mesta Bratislavy (Mirbachov palác) od 11. 6. do 13. 9. 2020. Kurátorka výstavy Bohunka Koklesová.

Olja Triaška Stefanovič, Foto: Boris Németh

Aká bola vaša cesta k fotografii?

V podstate som si veľmi skoro uvedomila, že chcem rozprávať príbehy, ale slovo mi nestačilo. Nikdy som nekreslila ani nemaľovala, ale už na základnej škole som sa stretla s fotografiou a mágia tmavej komory ma očarila. Boli to 90. roky a digitálna fotografia bola ešte ďaleko od toho, aby bola každodenne prítomná v našich životoch. Takže takto postupne to prichádzalo. Veľmi mi pomohla skúsenosť z gymnázia, kde som navštevovala rôzne umelecké krúžky, robila som divadlo a performance v rôznych umeleckých skupinách. To všetko nakoniec vyústilo do toho, že som si uvedomila, že fotografia je to, čo malo vždy prevahu. A tak som sa potom rozhodla, že ju pôjdem ďalej študovať.

Vo svojej práci sa venujete architektúre a verejnému priestoru. Nositeľom príbehu vo vašom prípadne nie je človek, ale je to vlastne priestor, architektúra či artefakt. Ako ste dospeli k tomuto spôsobu rozprávania?

Dlho som to robila nevedome. Je to veľmi spojené s tým, že v bežnom živote som síce extrovert, ale vždy, keď som fotografovala, tak som sa akosi prirodzene od ľudí vzďaľovala. Zavadzali mi. Vyhľadávala som situácie, kde som mohla byť iba pozorovateľom. A na to bol priestor ideálny. Druhá vec je, že ako emigrantka som sa musela nejakým spôsobom asimilovať do bratislavského priestoru, v ktorom som sa ocitla. Musela som ten priestor precítiť. Cez tie veľké súbory, ktoré som tu urobila, som sa zoznamovala s Bratislavou. Na začiatku bola v spoločnosti úplná apatia. V roku 2002, 2003, keď som začala fotografovať a vizuálne analyzovať priestor, sa vôbec nikto nezaujímal o kultové priestory v Bratislave, ktoré sú už teraz vlastne zbúrané a neexistujú. Dopracovala som sa k tomu aj preto, že vo mne osobne veľmi silno rezonovala strata osobného priestoru, aj keď som si to v tých rokoch ešte neuvedomovala.

Vyhľadávala som najprv tie bývalé priestory alebo diery v meste, a neskôr sa to stupňovalo tým, že som odchádzala do simulovaných priestorov (súbory Diery, Former spaces, Pink shadows, This could be a place for a nice life, Warnings from the Stage). Stále som hľadala, aká je pozícia človeka v tom priestore, aký silný je vplyv priestoru na človeka a opačne, aj keď v ňom sám človek nie je prítomný. Práve tá vyprázdnená architektúra podľa mňa dáva divákovi obrovský priestor na interpretáciu a prežitie toho celého. Práve to ma na tom baví – kontakt diváka s fotografiou.

Zo série Diery, 2005 - 2010

Zo série Diery, 2005 - 2010

Vaša najnovšia výstava Bratstvo a jednota sa zaoberá prelínaním osobnej a historickej pamäte v kontexte rozpadu Juhoslávie. Kedy ste sa začali intenzívnejšie zaoberať touto témou a čo bolo impulzom k vzniku výstavy?

Táto téma bola vo mne stále prítomná, ale ja som nebola pripravená na to, aby som s ňou pracovala. Na prelome rokov 2013 a 2014 som sa začala pýtať samej seba na svoju identitu – kto vlastne som a ako som sa asimilovala do tejto spoločnosti. Súvisí to asi s tým, že začal prichádzať čas, keď som už pomaly žila dlhšie na Slovensku ako v krajine, kde som sa narodila. A táto jednoduchá otázka – kto som – ma vlastne vrátila späť do mojej pamäte a začala otvárať spomenuté témy. Tá moja cesta späť ma začala fascinovať a pomaly som začala tvoriť ten príbeh. Začala som na tom intenzívnejšie pracovať a postupne som ukazovala jednotlivé kapitoly tohto príbehu. Boli to menšie výstavy, a tak sa tá téma pomaly vyvíjala. Mám z toho procesu dobrý pocit, pretože som sa neponáhľala, ale dala som si čas, aby som to komplexnejšie prepracovala. Keď sa vraciame do svojej osobnej histórie, môže to byť traumatické, pretože otvárame traumatické udalosti. Tým, že človek odišiel zo svojej krajiny, uzatvoril v sebe jednu kapitolu. Musela som postupne znova otvárať všetky tie dvere, ktoré som za sebou zavrela, a musela som to robiť pomaly, aby som sa na seba dokázala pozerať z odstupu a aby som mohla pragmatickejšie narábať s tou emóciou, ktorú to prinesie. Aby tá emócia nebola prvoplánová, ale zároveň bola stále prítomná. Hovorím to tak, že v tomto projekte som ja sama javisko aj hľadisko.

Takže si myslíte, že práve skúsenosť emigrantky vám pomohla uchopiť tú tému?

Určite, pretože zmena osobného priestoru je obrovská skúsenosť. To nebolo ako teraz, že odchádzame študovať, pretože máme voľné hranice a môžeme si vyberať. Je úplne iné, ak človek v osemnástich rokoch odíde zo svojej krajiny, pretože chce lepší život, nechce byť v tom uzatvorenom systéme, v anarchii, v diktatúre, kde mu je dlho aj osem hodín, a nie ešte ďalších 5 alebo 10 rokov. Pretože my sme vtedy vôbec netušili, koľko to všetko ešte bude trvať. Takže práve to, že žijem na Slovensku, mi pomohlo, aby som to vôbec mohla spracovať. Myslím si, že skúsenosť zo života na Slovensku mi priniesla istú objektivitu a širší, už stredoeurópsky kontext.

Zo série Bratstvo a jednota, 2012-2019

Zo série Bratstvo a jednota, 2012-2019

Čo pre vás osobne znamenal rozpad Juhoslávie? Ako ste to vnímali vtedy a ako to vnímate teraz?

Rozpad Juhoslávie som vnímala ako veľkú stratu slobody a identity. Nás vychovali v juhoslovanskom duchu, to bola naša národnosť. Nemuseli sme sa na úradoch identifikovať, či sme Srbi, Chorváti, Bosniaci, Albánci alebo Maďari, mohli sme zakrúžkovať, že sme Juhoslovania. V roku 1991 však tá kolónka zmizla, začali nás rozdeľovať podľa národností a robiť presné štatistiky, štát sa začal zmenšovať a rozpadávať a pre nás začala obrovská trauma – uvedomenie si toho, že vtedajší prezident Srbska Slobodan Milošević svojou politikou ,,veľkého Srbska‘‘ a svojím chorobným nacionalizmom v spojení s diktatúrou vyvoláva etnickú vojnu a vedome nás vedie do najväčšej ľudskej tragédie od 2. svetovej vojny. Uvedomenie si, že 70 km od nášho domu sa bojuje, že tam strašným spôsobom zomierajú ľudia, že každý deň prichádzajú utečenci, že máme reštrikcie, žijeme v diktatúre a priamo sa pozeráme na úplný rozpad a rozklad štátu. Vtedy človeku ani nedochádza, aké je to celé strašné, pretože musí mať silu ísť ďalej.

Skôr sa na to skúšam teraz pozerať cez mojich rodičov, pretože vtedy mali toľko rokov, ako mám ja teraz, a ja som mala toľko, ako má teraz moja dcéra. Pomáha mi to predstaviť si lepšie tú situáciu – ich, ako mladých ľudí, ktorí zrazu prišli o všetko – ideály, priateľov. Mali strach o nás, stratili prácu, ďalšiu nedostali, ale museli živiť rodinu. Myslím si, že v konečnom dôsledku nás to ako rodinu posilnilo. Boli sme natoľko silní, že sme si povedali, že sa vlastne môžeme aj rozdeliť, a rodičia ma pustili na Slovensko. Ja som vyrástla vo veľmi otvorenej a demokra- tickej rodine, ktorá bola od začiatku proti vojne. Nemusela som zápasiť s rodičmi a ukazovať im, že vojna je zlá, pretože to boli práve oni, ktorí ma vždy viedli k tolerancii. Za to som im strašne vďačná, pretože mnoho mojich kamarátov také šťastie nemalo, ich rodičia boli podporovatelia Miloševića a tým pádom aj vojny. Bolo to veľmi ťažké obdobie, ale pre mňa bolo zároveň aj veľkým prínosom, pretože práve moji rodičia mi dali celoživotnú misiu – byť aktívna v rámci občianskej spoločnosti a vážiť si mier a demokra- ciu. Naučili ma, že násilie a nacionalizmus nič dobré neprinášajú.

Výstava Bratstvo a jednota bola dokončená v čase pandémie. Už pred tým boli v spoločnosti nacionalistické tendencie nielen v našom regióne a zdá sa, že práve pandémia tieto tendencie ešte posilnila. Vaša výstava sa tým stala náhle ešte aktuálnejšou.

Bola to zvláštna situácia v spoločnosti. Ocitli sme sa v izolácii a nevedeli sme, ako dlho bude trvať a aké bude mať dôsledky. V momente, keď sa mala uskutočniť vernisáž, sme vlastne nevedeli vôbec nič. Myslím, že pre tvorcu je to veľmi náročná situácia – nevedieť či a kedy sa uskutoční to ,,grande finale‘‘, vernisáž, po ktorej už výstava bude žiť vlastným životom. Ten núdzový stav ma v podstate vrátil k definovaniu, čo tento termín vlastne znamená – čo je to izolácia, ako rozlíšiť núdzový stav od vojnového stavu. Myslím, že práve tá izolácia je oveľa viac citeľná teraz, keď ju návštevník môže precítiť na základe vlastnej skúsenosti. V dobe pred koronou sme žili vo veľmi otvorenom svete, hranice boli otvorené, mohli sme cestovať, a vôbec sme sa nezamýšľali nad tým, že by to zrazu mohlo prestať fungovať. Že sa budeme musieť vrátiť domov, repatriácie, uzatváranie systému a nástup nečakaných zmien a neistôt. Pre psychiku človeka sú to veľmi náročné veci a je otázne, ako táto skúsenosť bude dozrievať. Pozorne som sledovala, ako politickí lídri v strednej Európe využívajú pandémiu na upevnenie svojej politickej moci. V rámci ochrany občanov pred pandémiou začali používať stratégiu ,,brániť si vlasť‘‘, a tým zároveň podporovať rast nacionalizmu, strachu z cudzincov, národnosných menšín či utečencov. Nacionalizmus je v strednej Európe, bohužiaľ, stále prítomný a myslím, že je to aj tým, že nemáme jasne definovaný vzťah k histórii, málo sa rozprávame o minulosti a vysoké percento občanov verí konšpiračným teóriám. Nemali by sme zabúdať, že v čase krízy sa v spoločnosti šíria konšpiračné teórie oveľa rýchlejšie a že rôzne indivíduá v online priestore spochybňujú veci, ktoré by sa v súčasnej dobe spochybňovať absolútne nemali. Ten ich ,,konšpiračný vírus“, ktorý šíria, je rovnako, ak nie viac, nebezpečný ako korona. Preto sa na svojej výstave zaoberám otázkou minulosti a analýzou dopadov nezdravého nacionalizmu. Hneď pri vstupe je veľkoplošná fotografia mojej rodiny, na ktorej vidíme, že to, čo sa stalo, je niečo veľmi reálne. Nemusím tam byť ja, aby som bola rozpoznateľná, sú tam 4 ľudia a tento príbeh je vlastne o nich.

Pohľad do inštalácie výstavy Bratstvo a jednota, 2020

Mňa zaujala na výstave jedna vec – absencia akejkoľvek nostalgie za Juhosláviou.

Je to tak. Som rada, že to hovoríte. Nie je tam žiadna nostalgia. Sú tam, ja to volám, príbehy detstva. To je niečo úplne iné ako nostalgia. Nostalgia je idealizovanie minulosti. Ľudia si idealizujú Juhosláviu, pretože sa nachádzajú v ešte väčšej biede ako v roku 1997. A za to môžu politici – že neprebehli potrebné reformy, že je prítomná obrovská korupcia, klientelizmus, kupovanie hlasov, ale hlavne že sa systematicky nepracovalo s vyrovnaním a konfrontáciou s nedávnou minulosťou a s definovaním vojny.

Doteraz sú tam nevyrovnané veci. Ja nostalgiu od tohto celého absolútne oddeľujem a ani ju neriešim. Zaoberám sa otázkou pamäti a zabúdania.

K výstave Bratstvo a jednota vyjde aj kniha, ktorej krst je naplánovaný na september. Podľa čoho si volíte médium na spracovanie svojej témy? A podľa čoho si volíte formu umeleckého výstupu?

Projekt Bratstvo a jednota som od začiatku chcela prezentovať práve cez knihu, pretože čistá dvojstrana je pre mňa obrovská otvorená platforma, kde môžem slobodne kombinovať rôzne príbehy. Ale zároveň som chcela, aby vznikol aj výstavný súbor. Celá výstava bola robená pre Mirbachov palác, ktorý patrí Galérii mesta Bratislavy. Na výstave spolupracovala ako kurátorka historička umenia Bohunka Koklesová, ktorá je zároveň prizvaná aj ako hostka. Jej časť výstavy ukazuje nástup totalitných režimov v bývalom Československu v rokoch 1938 – 1948 a analyzuje otázku bratstva a jednoty medzi Čechmi a Slovákmi. Mala som maketu galérie a skoro rok som riešila, ako uchopiť ten príbeh, aby som dala fotografiám dostatočný priestor a zároveň ukázala to, čo ukázať chcem. Pohrala som sa s formátmi aj adjustážou. V knihe bude zas oveľa viac informácií – budú tam archívne fotografie, a aj tie príbehy detstva budú oveľa intenzívnejšie. Zároveň však privolávam odborníkov – spisovateľov a historikov umenia, ktorí mi do knihy prispejú svojimi esejami na tému identita, pamäť, zabúdanie či rozpad štátu.

Kniha Bratstvo a jednota, 2020

Takže vás k tomu priviedla potreba nejakého komplexnejšieho výstupu.

Áno. A tiež som chcela, aby to malo ešte iný, širší kontext. Paralelne, v rovnakom čase, sa rozpadli dve krajiny – Československo a Juhoslávia. V rovnakom čase to prežívali moji rovesníci v Juhoslávii aj v Československu. Preto som oslovila autorov z Čiech a zo Slovenska, aby mi do knihy napísali texty. O Juhoslávii rozpráva moja fotografická esej a texty budú od autorov Martina M. Šimečku, Andreja Bána, historičiek umenia Mileny Bartlovej a Bohunky Koklesovej.

Vaša výstava je v podstate veľmi minimalistická. V kontexte tej knihy je to vlastne veľmi okresané. Ako ste pristupovali k zostavovaniu samotnej výstavy?

Bolo veľmi ťažké to eliminovať. Za 6 rokov som precestovala celý ten priestor, ktorého sa to týka, a ten materiál je obrovský. Nikdy však nevyberám po vizuálnej stránke, ale po obsahovej. Čiže najprv si urobím konštrukciu alebo výstavbu tej výstavy, a to tak, že si vytvorím akési minikapitoly. Potom si k nim priradím základné fotografie, ktoré sa týkajú jednotlivých tém. A potom už vyberám z týchto fotografií. Jediné, čo som vedela od začiatku, bolo, že som chcela, aby tá vstupná miestnosť bola veľmi osobná. Tie ostatné fotografie sú bez ľudí, hoci človek je tam stále prítomný. Popisky k nim sú moje vlastné texty, je to prepis z mojich denníkov. Denníky som si písala vlastne už od základnej školy, od začiatku som mala pocit, že musím všetko zaznamenávať. Ale vôbec som netušila, že sa tie denníky neskôr stanú mojim inšpiračným zdrojom. A zrazu som si otvorila denník z obdobia, keď som mala 13 – 14 rokov, a videla som ten dospelácky slovník, ktorý som vtedy používala. Moja dcéra, ktorá je v tom veku, takéto slová napríklad vôbec nepozná. Embargo, sankcie, reštrikcie... pre mňa to bol každodenný slovník, a práve uvedomenie si tohto mi prišlo po tých 30 rokoch veľmi silné. A to mi potom slúžilo ako inšpiračný zdroj pri zasahovaní do tých artefaktov. Nechcela som robiť nejakú muzeálnu expozíciu, pretože to je práve to, kde sa potom objavuje tá nostalgia. Takže ja som sa snažila spojiť veľké a malé dejiny práve pomocou týchto zásahov.

Momentálne ste vedúca katedry Fotografie a nových médií na VŠVU, práve v týchto dňoch uplynie váš prvý rok v tejto funkcii. Ako ste zvládli pandémiu?

Myslím, že to bolo po prvýkrát od založenia školy, keď sa celá VŠVU kompletne uzavrela. Pre všetkých zamestnancov a aj študentov to bol veľký šok. Museli sme sa rýchlo prispôsobiť situácii, pomohla nám však súčasná digitálna doba. Na začiatku boli video konzultácie niečo nové, zaujímavé, po čase nám však začal chýbať osobný kontakt. Chýbalo nám stretávanie sa v škole, je predsa len iné, keď sa tvorí v komunikácii so spolužiakmi a pedagógmi, ako z detskej izby v rodnom meste. Nie každého takáto situácia kreatívne naštartuje. Snažili sme sa, aby sme ako škola mali stále tú istú úroveň, a to isté sme očakávali od študentov. Motivovali sme ich k tomu, že všetko môžu kreatívne využiť, vieme však, že nie pre každého to bola ľahká situácia. Nevieme, v akej situácii sa ocitla rodina študentov, čiže boli tu rôzne aspekty, ktoré sme museli zohľadniť, ale podarilo sa nám ukončiť semester podľa plánu. Vedenie školy nás veľmi podporovalo a motivovalo a myslím, že sme teraz ako inštitúcia na prípadnú druhú vlnu dobre pripravení. Posilnili sme tiež komunikáciu cez sociálne siete, našli sme si nový vizuálny jazyk a začali sme úplne inak komunikovať. Pozitívom bolo, že sme sa dokázali prispôsobiť a vieme si viac vážiť náš spoločný čas strávený v ateliéroch. Pretože ten najsmutnejší priestor, čo môže byť, je škola bez študentov. Bola som sa tam počas pandémie pozrieť a bol to vyprázdený, tichý a strašne smutný priestor.

Výstava študentov fotografie z Fínska, Nemecka a VŠVU v kúpeloch Grössling, 2013

Online konzultácie počas pandémie

Tim kurátorov výstavy Smoke and Mirrors a študentov vizualnej komunikácii, ktorý pripravili vizuálnu identitu a architektonické riešenie vystavy, 2020

Na katedre fotografie ste začali študovať v roku 2000, na škole teda s prestávkami pôsobíte už takmer 20 rokov. Ako sa za toto obdobie zmenilo štúdium? Sú dnešní študenti iní, ako ste boli vy?

Myslím si, že v niečom je to stále rovnaké. Zároveň je však každá generácia trochu iná, pretože prichádza s inými skúsenosťami. Oveľa viac sa stretávame s túžbou úplne sa ponoriť do fotografického média, analyzovať ho a uchopiť ho zo všetkých strán a kreatívne s ním pracovať. Vidíme, že si študenti vážia, že môžu študovať na umeleckej škole, pretože dnešná doba je v niečom oveľa komplikovanejšia a ťažšia. Diapazón vysokých škôl, kde sa dá v Európe študovať fotografia, je naozaj široký. Mnohí študenti odchádzajú študovať do zahraničia, ale myslím si, že tí, čo si vyberú VŠVU, oceňujú práve to, že sa tu môžu medzi sebou stretávať v rámci rôznych odborov a spolupracovať aj v rámci iných médií, ako je maľba, socha, textil či grafika. Naše médium je živé médium, ktoré sa stále rozvíja aj na základe neustáleho technologického vývoja, takže je dôležité, aby sme to reflektovali aj my ako škola. Študenti v súčasnosti viac vychádzajú do priestoru, je oveľa viac interdisciplinár- nych projektov, pracujú s rôznymi materiálmi a je prítomný silný návrat k analógovej fotografii a historickým fotografickým technikám v prepojení s digitálnou technológiou. Táto generácia oveľa viac rieši environmentálne problémy a to, ako môže aj umenie slúžiť a pomáhať tejto dôležitej téme, čo je veľmi pozitívne. Naši študenti sú veľmi zapojení do fungovania katedry, uvedomujú si, že práve oni sú tá katedra. Sú aktívne zastúpení na výtvarnej scéne, veľa vystavujú aj v rôznych alternatívnych priestoroch, z čoho mám veľkú radosť. Pretože tak to má byť. Nezačíname hneď v SNG, naopak, mali by sme získavať čo najviac rôznych skúseností a neustále na sebe pracovať.

Na Slovensku je vyše 80 stredných škôl, ktoré majú aspoň jeden umelecký odbor. A rovnaký trend je aj na vysokých školách. Štúdium umenia sa stáva čoraz dostupnejšie. Kedysi to bola exkluzívna záležitosť, teraz sa však zdá, že študentov umenia neustále pribúda.

Je pravda, že je čoraz viac umeleckých stredných škôl, zaujímavé však je, že my máme veľa uchádzačov o štúdium práve z gymnázií. Samozrejme, študenti si musia uvedomiť, že sa neuplatnia, keď začnú s fotografiou pracovať až v momente, keď dostanú do ruky diplom. Je dôležité, aby začali už od prvého ročníka pracovať na svojej umeleckej kariére, a my sa zas snažíme ich motivovať, aby sa nebáli rôznych súťaží a projektov na Slovensku aj v zahraničí. Chceme, aby posielali svoje práce mimo školy a konfrontovali sa. V rámci našej školy robíme pravidelne Dni otvorených dverí, aby sa budúci študenti mohli oboznámiť s tým, aká fotografia sa u nás robí. My máme v rámci povinných predmetov úžitkovú fotografiu, kde sa naučia potrebné technické zručnosti, ktoré im neskôr pomôžu uplatniť sa na fotografickom trhu. Okrem toho – každý semester vystavujú a prezentujú výsledok svojho kreatívneho procesu, ktorý vznikol v rámci ateliérovej výučby. Na našich študentoch veľmi oceňujem ich verbálne zdatnosti a vedomosti, to, že majú záujem diskutovať a vedia odprezentovať výstavný súbor. Pre mňa ako pedagóga je to veľmi výnimočné a vzácne. Možnosť diskutovať s našimi študentmi a neustále otvárať nové témy ma neskutočne obohacuje, posúva dopredu a ukazuje mi, čo všetko sa ešte mám učiť.

– – –

Rozhovor bol uverejnený vo FOTONOVINÁCH číslo 52 / 2020. Celé číslo FOTONOVÍN nájdete: tu.