Tomáš Pospěch

Historik umenia a fotograf Tomáš Pospěch je známy tým, že sa vo svojich dokumentárnych projektoch dlhodobo zaoberá fenoménom „českosti“ a mapuje stereotypy v českej spoločnosti. Jeho fotografické začiatky sú však spojené so severovýchodným Slovenskom, kde v 90. rokoch dokumentoval rusínske obce. „Ste jednoducho atraktívnejšia krajina na fotografovanie. V Česku sa fotografuje horšie a bolo to cítiť už v 90. rokoch.,“ hovorí Tomáš Pospěch. Okrem voľnej tvorby pôsobí Pospěch aj ako pedagóg a kurátor a vedie malé vydavateľstvo PositiF zamerané na fotografiu. Nedávno v ňom vydal knihu Nová Sedlica českého fotografa Pavla Vavrouška, ktorý v rokoch 1971 až 1981 dokumentoval najvýchodnejšiu obec v Československu.

Ako vznikol nápad vydať knihu fotografií z Novej Sedlice? Bola to téma, ktorá vás dlhšie zaujímala?

Keď som sa v 90. rokoch začal zaoberať fotografiou, dokumentoval som dediny na severovýchode Slovenska a na Kysuciach a zaujímali ma rôzne prístupy fotografie k dedine. Neskôr som si v katalógu legendárnej výstavy 9 & 9, ktorú v Plasoch v roku 1981 pripravila teoretička fotografie Anna Fárová, odfotil aj pár snímok Novej Sedlice od Pavla Vavrouška. Niekoľkokrát som ich potom premietal študentom, hovorili sme o nich a ja som si počas toho uvedomoval, že Vavroušku raz musím vypátrať.

Ktoré fotografie ste si odfotili?

Išlo napríklad o fotografiu, ktorá je teraz na zadnej strane obálky knihy a zachytáva deti na sušiakoch na seno. Tri zvyšné sú v knihe. Na jednej vidieť dve panie, ako pri ohníku ležia na sebe a spia, na ďalšej ľudia vedú bieleho koňa, ktorý ťahá vozík, a schádzajú s ním z kopca. Na tej poslednej Vavroušek zachytáva ľudí, ako sa počas Veľkej noci polievajú vodou.

Čím vás zaujali?

Svojou silou a tým, že majú aj výtvarnú a symbolickú hodnotu. Pre mňa je však dôležitý aj osobný faktor, pretože fotografie vznikli v kraji, kam som chodieval „na vandry“. Keď som mal asi sedemnásť rokov, s kamarátmi sme si našli najodľahlejší kraj, kam nejazdia žiadni turisti, kde nie je civilizácia, ale sú tam zaujímaví ľudia a príroda. Nemohli sme ísť do zahraničia, tak sme chodievali na východné Slovensko. Potom som tam aj sám začal chodiť fotografovať. Boli to moje fotografické začiatky.

Knihu ste na konci minulého roka vydali vo vydavateľstve PositiF, ktoré vediete od roku 1999. Splnili ste si tým aj osobné predsavzatie voči tomuto kraju?

Áno, ale Vavroušek ma zaujal aj tým, že je neznámy autor, ktorý fotografoval dedinu a robil to úplne inak než pred ním Karol Plicka a inak než po ňom Jindřich Štreit. V rámci vydavateľstva mám totiž dlhodobú snahu hľadať rôznych zabudnutých autorov z 80. rokov, ktorí boli v tej dobe nejakým spôsobom významní alebo zaujímaví, ale keď sa zmenil režim, tak sa nevedeli uplatniť v nových pomeroch alebo začali živiť vlastné rodiny, podnikať či fotografovať reklamu a prestali sa venovať voľnej tvorbe. Preto sú dnes väčšinou neznámi.

Vavroušku som preto cielene začal hľadať, ale nedarilo sa mi ho nájsť. To sa neskôr vysvetlilo tým, že sa fotke prestal aktívne venovať. Novú Sedlicu mal ako diplomovú prácu na FAMU v Prahe, ktorú absolvoval v roku 1981. Fotografie z tejto práce ešte v ten istý rok vystavil v Činohernom klube, potom v Plasoch, kde som ich videl aj ja, a ešte na jednej vlastnej výstave v galérii Nerudovka.

Čo sa s ním potom stalo?

Pracoval ako výskumný pracovník v elektrotechnickom výskumnom ústave. Tá práca ho bavila a mal aj rodinu, ktorú musel zabezpečovať. Fotil síce aj naďalej, ale len pre seba. Preto, keď som sa na neho vypytoval jeho bývalých spolužiakov, nevedeli o ňom nič.

Ako ste ho napokon vyhľadali?

Bola to náhoda. Nedávno som pripravil a vydal knihu Libora Fojtíka Trampové a ukázalo sa, že Pavel Vavroušek je nadšený tramp. Ozval sa mi s tým, že ma taktiež veľa fotografií o trampingu.

Takže on napokon oslovil vás?

Áno. Videl, že som vydal Fojtíkovu knihu a ďalšie fotografické knižky, tak mi ukazoval svoje fotografie o trampingu zo 70. a 80. rokov, ale keď som zistil, že on je autorom fotografií z Novej Sedlice, považoval som za dôležitejšie vydať v prvom rade tieto fotografie.

Pavel Vavroušek začal Novú Sedlicu navštevovať v roku 1971 a fotografoval ju až do roku 1981. Ako sa k tomu vôbec dostal?

On to opisuje tak, že spočiatku na severovýchod Slovenska jazdieval „na vandry“ jeho kamarát, ktorý bol entomológ. Ten mu povedal, že je tam krásna príroda. Následne sa tam Vavroušek vydal ešte aj s ďalšími kamarátmi. Hneď ako prišli do dediny, boli nejaký čas v pohostinstve. Tam za nimi prišli deti s tým, že pani Zimovčáková im odkazuje, že ak nemajú kde spať, tak môžu prespať u nich na sene v stodole. Ústretovosť, ktorú videl v ľuďoch v Novej Sedlici, Vavrouška fascinovala. Hneď si k nim našiel vzťah, spoznali sa a neustále sa tam preto aj vracal.

Čo všetko tam Vavroušek fotografoval?

Fotografoval najmä každodenný život a ľudí, ktorí pre neho boli zaujímaví. Najviac však fotil počas hlavných sviatkov, a teda na Vianoce alebo Veľkú noc. Počas rozhovorov s ním som vysledoval, že tam jazdieval len občas, a keď tam prišiel, tak zväčša len na zásadný sviatok. Bol to údel fotografa z Prahy, ktorý dochádzal viac než 800 kilometrov ďaleko, potom študoval a mal rodinu, takže chodiť do Novej Sedlice bolo pre neho čoraz náročnejšie.

Okrem toho fotil aj svadby, pohreby…

Áno, vyfotografoval najmenej tri svadby a tri pohreby. Medzi nimi aj pohreb pani Zimovčákovej. V popredí jeho záujmu však boli aj zvieratá. Mal priamo kapitolu, kde sa venoval koňom, ďalšiu kapitolu tvorili kravy alebo zabíjačky.

Medzi fotografiami chýbajú zábery z prvomájových osláv a nevidno na nich ani autá či televízory. Vyhýbal sa Vavroušek zachyteniu prejavov vtedajšieho režimu a výdobytkov modernej civilizácie zámerne alebo sa s nimi v Novej Sedlici nestretol?

Jeho to nezaujímalo. Je zrejmé, že v Novej Sedlici bolo jednotné roľnícke družstvo, určite tam zachádzali autobusy, niektorí ľudia vlastnili autá a chodili aj pracovať do fabrík do iných miest. Ale všetko sú to veci, ktoré sa u Vavrouška cielene neobjavujú. Keď napríklad fotografoval svadbu, tak jeho zaujímalo až to, keď novomanželia budú v kostole. Oni pritom určite boli aj na národnom výbore. Ale on to tam nemá. Fotografoval to, čo považoval v Novej Sedlici za podstatné, teda odchádzajúci svet tradičnej dediny, ktorú tu našiel a s ktorou bol prepojený.

Fotografie v knihe sú zoradené podľa ročných období. Pri listovaní sa najprv objavujú scény odohrávajúce sa na jar a končia zastrelením starého koňa v zime. Prečo?

Už na začiatku som zvažoval usporiadať knihu tak, ako plynie rok spolu s poľnohospodárskymi prácami a kresťanskými sviatkami. Predtým som si však skúsil urobiť šesť verzií makiet a pracovať s témou aj intuitívne. Nechcel som knihu skladať podľa námetov, aj keď to Pavel Vavroušek na začiatku asi zamýšľal. Radil som fotografie tak, aby sadli na stránku, aby to sedelo za sebou a aby sa neopakovali motívy. Potom som ich skúšal zostavovať od oficiálnych sviatkov, od zrejmej tváre dediny postupne k väčšej intímnosti alebo osobnému životu.

Nakoniec som však zvolil to, čomu som sa na začiatku bránil, a to načúvať poľnohospodárskemu roku a ísť po ročných obdobiach a taktiež po cirkevných sviatkoch. Ľudia v Novej Sedlici sú totiž silne veriaci, majú pravoslávnu vieru, preto aj knihu začíname prípravou pred Veľkou nocou a končíme zimou.

Zaujímavé je, že na Vavrouškových fotografiách sa takmer vôbec nevyskytuje slnko, a preto pôsobia šedo a pochmúrne. Mnohé z nich zároveň zachytávajú situácie, kde vidieť, aký fyzicky náročný bol život v Novej Sedlici.

Pavel Vavroušek, ako akýkoľvek iný správny dokumentarista, zachytil predovšetkým svoju predstavu Novej Sedlice. Bola to síce normálne rastúca dedina, kde boli aj deti a mladí ľudia, no jeho nejakým spôsobom zaujímali najmä starí ľudia, ktorí tam pracovali. Mohol by fotografovať svadbu na národnom výbore, opaľujúce sa dievčatá alebo manželov pri novej škodovke, no on to nielenže nemá v knihe, ale nemá to ani v negatívoch. Možno chcel šetriť fotografickým materiálom alebo sa nechcel zaoberať niečím, čo ho nezaujíma. Je to však predovšetkým jeho vízia dediny. Dokumentárna fotografia je totiž nielen o tom, čo zachytíte, ale aj o tom, čo vytesníte. Čo zámerne opomeniete.

Čo to teda odráža?

Vavroušek cielene fotografoval poslednú dedinu v Československu. Geograficky i prenesene. Jeho zaujímalo dokumentovať tradičnú dedinu, pokiaľ ešte je. Chcel zachytiť ten životný štýl, ktorý mu pripadal jedinečný. A podľa mňa to urobil veľmi dobre, pretože sa mu podarilo zachytiť esenciu Novej Sedlice. Je to podobné ako pri fotografiách Martina Martinčeka z Liptova alebo Markéty Luskačovej, ktorá fotografovala Šumiac na Horehroní. U nich taktiež nájdeme oslavu tvrdej práce starých ľudí a to neustále vyjednávanie s prírodou, ktoré musia podstupovať, ale nenájdeme u nich zmienku o tom, že si títo ľudia kúpili nové auto.

V roku 2006 ste pripravili monografiu o českom fotografovi Jindřichovi Štreitovi, ktorý vytvoril rozsiahle dokumentárne súbory z dedín v Čechách, z čoho vzišla aj veľká výstava v Slovenskej národnej galérii. V čom sa líši jeho pohľad na dedinu od Vavrouškovho?

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že Jindřich Štreit fotografoval od roku 1978 dedinu v Sudetách. Bola to odlišná dedina. Pôvodné obyvateľstvo odtiaľ bolo vysťahované a bývali tam ľudia, ktorí pochádzali odvšadiaľ a ktorí nemali k tomu miestu vzťah a tradičné väzby.

Druhý dôležitý moment je, že Štreit do svojich fotografií vnáša politiku, prvky irónie a absurdity a vidieť na nich aj inšpiráciu surrealizmom v zmysle vyhrocovania vecí proti sebe. Vavroušek tam, naopak, nič také nemá. V tejto veci je veľmi dôležité uviesť, že sa už odmlada kamarátil s fotografom Pavlom Štechom, ktorý bol neskôr v pražskom a „famáckom“ prostredí veľmi vplyvnou osobou. Štecha, ako som ho osobne poznal, mal rád taký ten čistý dokument a toto Pavlovi Vavrouškovi zostalo. Preto bolo pre neho dôležité, že zachytil obrad alebo nejaké typické rituálne predmety, ktoré farár pri danej činnosti používal. Je to taký opisný, ale zároveň slúžiaci dokument, kde autor nemá byť videný – nevyčnieva svojou kompozíciou alebo svojím videním a do fotografií príliš nevkladá subjektivitu.

Treba však dodať, že veľký vplyv na neho mala aj Markéta Luskačová, ktorá na svojich záberoch pokorne vyjadrovala obdiv k ľuďom. Pre Vavrouška totiž platilo, že fotografiu, na ktorej by bol akýkoľvek náznak irónie alebo kde by sa nejakým spôsobom vymedzil voči ľuďom, by rozhodne nikdy nepoužil, aj keby bola neviem aká dobrá. V tomto smere dôsledne nadväzoval na étos humanistického žurnalizmu i s jeho oslavou človeka.

Spomenuli ste Markétu Luskačovú, ktorá v 60. rokoch na Slovensku fotila pútnikov a neskôr aj dediny na Horehroní. V tom čase na Slovensku Josef Koudelka fotografoval rómske osady, pričom v priebehu 70. rokov u nás pôsobili aj ďalší českí fotografi – dedinu opakovane fotografovala Dagmar Hochová, Jiří Horák fotografoval na Orave, Karel Otto Hrubý sám alebo so svojimi študentmi na Liptove. Čo ich viedlo k tomu, aby na Slovensku dokumentovali dedinské prostredie?

Myslím si, že je to jednoznačné – lákala ich romantická predstava tradičnej dediny, pôvodného kraja, teda to, čo sa tak veľmi odlišovalo od českého prostredia. V československej dokumentárnej fotografii 60. až 80. rokov bola téma dediny celkovo veľmi frekventovaná, hoci nie až tak ako téma mesta, a mnohí, ktorí chceli fotiť dedinu, chodili na Slovensko. Hlavnú rolu v tom zohrával fakt, že sme boli jeden spoločný štát a na Slovensku nachádzali to, čo doma nevedeli nájsť. Lákala ich odlišnosť v porovnaní s priemyselným Českom.

Aký typ dediny ich zaujímal?

Rozhodne to bola horská dedina a s ňou spojený ťažký údel. Nepoznám autora, ktorý by z Čiech chodil fotografovať dediny v podunajskom regióne alebo v okolí Bratislavy či na Žitný ostrov.

Fungovalo to aj opačne – chodili fotografi zo Slovenska fotiť české dediny?

Vy o niekom viete?

Nikto mi nenapadá.

Na FAMU študovalo veľa Slovákov a tí počas školy vytvárali rôzne dokumentárne súbory. No myslím si, že keď odovzdali zadania, tak odchádzali domov na vidiek fotiť niečo poriadne. Česko bolo skôr nudné. Myslím si však, že mohli fotografovať takú tú českú modernú dedinu, tú „Vesničko má středisková á la Menzel“, ale z rôznych dôvodov všetkých lákalo fotiť prapôvodnú, rudimentárnu drsnú dedinu.

Zachytávanie slovenských dedín českými fotografmi má dlhšiu históriu, ktorá siaha až do medzivojnového obdobia a je spojená s menami autorov ako Karol Plicka, Jaromír Funke alebo Jan Lukas. Čím si tento dlhodobý záujem vysvetľujete?

Myslím si, že to má súvis s tým, že v Česku bolo viac ľudí, ktorí sa venovali etnológii. Napríklad keď do Prahy prišiel Auguste Rodin, tak ho vytiahli na Slovácko ukázať mu prapôvodný raj a ľudí, ktorí chodili aj mimo sviatkov v krojoch. V tom čase sa ešte nechodilo ani tak na Slovensko, ale na južnú Moravu alebo na Moravské Valašsko. Lenže časom sa táto akoby nedotknutá dedina posúvala ďalej a ďalej na východ. Preto sa neskôr chodilo na Oravu a Liptov, a potom v priebehu 70. až 90. rokov nezostávalo nič iné než ísť do Novej Sedlice.

To bol dôvod, prečo ste sa aj vy v 90. rokoch rozhodli fotografovať na severovýchode Slovenska?

Áno. Keď som ja alebo iní českí fotografi chodievali na Slovensko, všetko to pre nás boli dediny, ku ktorým sme emočne cítili nejakú príbuznosť. Buď jazykovú, alebo aj tú, ktorá súvisí s tým, že sme boli jeden spoločný štát. Bola to akási náležitosť, že patríme do jedného štátu. Je to už zakorenené v minulosti. Josef Koudelka hľadal rudimentárne, prapôvodné rómske osady na východe Slovenska a Markéta Luskačová fotografovala prapôvodný katolicizmus, pútnikov, ktorí síce boli aj u nás, ale na Slovensku sa vyskytovali v omnoho väčšej miere. Zaujímavé pritom je, že oni na Slovensku fotografovali motívy, ktoré boli v mnohom podobné tým, aké po roku 1990 českí fotografi nachádzali na Ukrajine, v Poľsku či v Banáte v Rumunsku. Vo všetkých prípadoch nachádzali takú tú nedotknutú dedinu.

Čo je však najpodstatnejšie, a čo som už pred dvadsiatimi rokmi zo žartu hovoril Martinovi Kollárovi, Jožovi Ondzikovi a ďalším, je, že Slováci majú v povahe, ale aj v kultúrnej histórii to, že všetko dokážu vyhrotiť. U nás v Česku je navonok, ale naozaj len navonok, všetko „kultivované“ a veľa vecí sa prejavuje len v náznakoch. Český mafián je síce rovnako podivný netvor ako slovenský mafián, ale nevydá sa do takých vizuálnych extrémov ako na Slovensku. Skrátka si nekúpi ani taký bizarný dom, ani také bizarné auto a nebude mať ani také bizarné správanie navonok ako slovenský mafián. A to sa týka asi všetkého.

Aj fotografie?

Áno. Ste jednoducho atraktívnejšia krajina na fotografovanie. Na Slovensku o takéto motívy všade zakopávam. V Česku sa fotografuje horšie. Bolo to cítiť už v 90. rokoch. U nás boli ľudia menej ústretoví na fotografovanie a ani vizuálne to nebolo také vyhrotené ako na Slovensku alebo v Poľsku.

Mnohé problémy v Česku a na Slovensku síce máme úplne rovnaké, lenže vizuálne sa to u nás na prvý pohľad až tak výrazne neukáže. Mám pocit, že v Česku je to po vizuálnej stránke stále umiernenejšie. A fotografii, samozrejme, pristane vyhrotená podoba, ktorá je fotogenická.

Ťahala vás na východ Slovenska len táto vizuálna stránka príťažlivá pre fotoaparát?

Do dedín v okolí Svidníka alebo ešte ďalej na východ som jazdieval už na gymnáziu. V tom čase ma veľmi zaujímalo pravoslávie, počúval som hudbu Leoša Janáčka, ktorý zložil Glagolskú omšu. Zaujímala ma preto, aká je pôvodná pravoslávna omša a pôvodný jazyk staroslovienčina. Po maturite som mal brigádu, v rámci ktorej som cez leto pásol ovce v Čabalovciach za Medzilaborcami. Bol to kraj, ktorý ma zaujal, opakovane som tam chodieval a navštevoval rusínske dediny. Poznal som tam veľa ľudí a popritom som tam začal fotiť.

Podarilo sa vám z toho vytvoriť aj ucelený súbor?

Nikdy sa mi tento projekt nepodarilo dokončiť. Boli to skôr také moje prvé školské projekty, na ktorých som v prvom a druhom ročníku pracoval. V tom čase som ešte fotografoval aj dedinu Rudina na Kysuciach, no poviem úprimne, boli to také tradičné dediny a tradičný dokument, s čím som nebol spokojný. Pre mňa to však bolo veľmi dôležité, pretože skúsenosti, ktoré som tam získal, som mohol uplatniť v ďalšom dokumentárnom cykle o Hlučínsku, odkiaľ z otcovej strany pochádzam.

Prečo ste s tým neboli spokojný?

Chcel som si nájsť tému, niečo originálne, ale to som v priebehu 90. rokov nenašiel. Podľa mňa som tam však ani fotografovať nemal. Jozef Ondzik, Tomáš Leňo, Lucia Nimcová to mohli robiť, lebo odtiaľ pochádzali, alebo aj Andrej Bán, ktorý ten kraj dobre pozná.

Pre Vavrouška malo zmysel fotografovať v Novej Sedlici?

Myslím, že áno, pretože on si našiel kraj, ktorý mal v srdci. Bol to ten kraj, kde bol schopný fotografovať. Inde fotiť nedokázal. Našiel si tam životný štýl a hodnoty, s ktorými bol v harmónii.

Zvyknete ešte fotiť rusínske dediny?

Naposledy som tam bol fotiť v roku 2001 a potom v roku 2013, keď som sa vracal z Ukrajiny.

Plánujete sa k týmto fotografiám niekedy vrátiť, prípadne ich prezentovať?

Nie. Ale myslím si, že som ten projekt dokončil teraz vďaka Pavlovi Vavrouškovi.

Rozhovor vznikol v spolupráci s Denníkom N.