Zuzana Lapitková

V čase, keď je technologický pokrok zásadnou inšpiráciou vo fotografii, stúpa aj význam inovatívnych riešení jednotlivých diel v tomto médiu z predošlých dekád, a to predovšetkým v jeho klasickej analógovej forme. V tomto zmysle má slovenská fotografia celú plejádu umelcov a dielo mnohých by si zaslúžilo hlbšie teoretické zhodnotenie. Oľga Bleyová (1930 – 2019) patrí generačne do skupiny fotografov, ktorí nastúpili na umeleckú scénu v 60. a 70. rokoch a nebáli sa experimentovať. Určite k tomu prispelo aj uvoľnenie totalitného režimu, ktoré poskytlo umelcom všeobecne väčšiu slobodu vo výbere námetov, forme realizácie i v inšpirácii svetovými umeleckými trendmi. Záber diela tohto okruhu autorov bol často veľmi široký a neobmedzoval sa na jeden fotografický žáner či techniku. Spoločnou snahou v tejto rôznorodosti bol výtvarný charakter fotografie ako protipól jej dovtedy dominujúcej dokumentárnej funkcii. V tomto zmysle je Bleyová typickou predstaviteľkou tohto obdobia. Zo začiatku nezriedka vystavovala so Zuzanou Mináčovou, pričom obe spája zmysel pre tvorivú predstavivosť a poetickosť výpovede. Zásadne obohatili fotografickú tvorbu svojej doby tým, že prichádzali s úplne novými výtvarnými riešeniami v premyslene artikulovanej výpovedi. Zároveň dokázali uplatniť výrazný zmysel pre umelecký odstup a nadhľad.

Fotografie Oľgy Bleyovej predstavujú uzavreté dielo, ktoré vo svojej bohatosti obsahuje reportáže, akty, prírodu i mestskú krajinu, portréty aj zátišia... Hoci experimentovala aj s kolorovaním alebo s farebnými diapozitívmi, bola predovšetkým majsterkou čiernobielej fotografie. Príznačne dobe, v ktorej tvorila, využívala širokú škálu výtvarných postupov, od koláží a montáží až po solarizáciu. Čo je však najdôležitejšie, v každej oblasti, do ktorej sa ako fotografka pustila, zanechala nejaké prelomové dielo.

Spolu s Kállayom, Mináčovou a Lauffovou je Bleyová priekopníčkou fotografickej ilustrácie, ktorá na Slovensku do 60. rokov nenašla priestor. Práve jej záujem o uplatňovanie rozličných techník a zmysel pre grafický dojem výsledného obrazu vhodne zapadali do tejto umeleckej funkcie. Okrem knižnej ilustrácie, napríklad k zbierkam básní, vytvorila aj ilustračné fotografie pre televízne programy. Asi najznámejšie z tvorby Oľgy Bleyovej sú ženské akty, pričom tie prvé primárne vznikli ako už spomínané ilustrácie k básňam. Hneď úvodná výstava s týmto námetom v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave (1967) vyvolala veľký ohlas svojím osobitým prístupom. Bleyová sa ňou navždy zapísala ako „odborníčka“ na fotografiu aktu. A je pravda, že sa k tomuto žánru neustále vracala a popri už spomínaných sériách k básňam vytvorila v tomto období aj samostatné projekty, napríklad Jana, kde jej modelom bola baletka a námetom pohyb tela. Typické pre ňu bolo aj to, že pre svoje výsledné kompozície dodatočne hľadala nové technické riešenia, kašírovaný papier alebo doplnenie farby do čiernobielych fotografií. Vo všeobecnosti zjednocuje všetky Bleyovej akty snaha o zjednodušenie podoby tela na akúsi esenciu, ktorá ostáva stále identifikovateľná. Nachádzame v nich dve paralelné línie, pričom jedna je skôr grafická, pracuje s obrysom kriviek tela eliminovaných až do dvojrozmerného efektu, svetlo a tieň limituje temer len na bielu a čiernu. Tá druhá línia pracuje so svetlom a tieňom sochárskym spôsobom, škála sivej vykresľuje hmotu ľudského torza a priznáva jej trojrozmernosť. Obe línie neexistujú vedľa seba oddelene, ale často sa prestupujú v jednom diele (napríklad fotografie pre zbierku básní Ctibora Štítnického, Zostaň tu ešte chvíľku, 1967). Autorka nimi hľadá stále nové spôsoby abstrahovania ženskosti – od subtílnosti po sošnosť, od sústredenia pohľadu na výrez tela po kompaktnú kompozíciu v zrkadlovom zdvojení. Motív znásobenia obrazu zrkadlením v rámci jedného záberu, bez dodatočnej koláže a prekladania snímok, ktorý prvýkrát použila práve pri aktoch, sa stal ďalšou charakteristickou črtou Bleyovej diela. Ďalej ho využívala v rôznych kontextoch a neustále sa snažila prichádzať s novým vizuálnym výsledkom. Bleyovej rozsiahly archív, ktorý sama systematicky budovala a udržiavala, obsahuje množstvo skúšobných verzií, ktoré z jedného negatívu vytvorila rozličnými technikami, než dospela k finálnemu dielu.

Dôležité miesto v Bleyovej tvorbe má divadelná fotografia. Táto časť jej diela dodnes patrí ku kľúčovým dokumentom o slovenskej divadelnej, predovšetkým bábkohereckej scéne 20. storočia, pričom nesie tak historickú ako aj umeleckú hodnotu. Zo samotných záberov i z jej vyjadrení pre dobovú tlač je jasné, že Bleyová sa intenzívne zaoberala otázkou, ako zadefinovať vizuálny charakter i funkciu tohto žánru. Výnimočnosť a originalitu jej prístupu k tejto téme asi najlepšie dokladá výstava Fotografická rozprávka v galérii Profil (1970) s čiernobielymi fotografiami inštalovanými ako súvislý pás. Montážou a kolážou záberov bábok a bábkohercov ako dvoch rovnocenných vizuálnych motívov vzniká samostatný príbeh, niečo ako fotografický komiks o priebehu jedného bábkového predstavenia. Zámerným dôrazom na kontrast čiernej a bielej na úkor sivej škály sa vizuálny efekt stal výrazne grafický a podčiarkuje ho prítomnosť textu bábkovej hry ako súčasť kompozície obrazu. Napriek tomu, že námetom tohto Bleyovej diela bola konkrétna rozprávka, spôsobom, akým ju podala, priznajúc všetky zložky divadelného predstavenia – bábky, bábkohercov, text a divákov, zachytila esenciu bábkovej hry ako takej. Aj v ďalších projektoch, ktoré vznikli ako súbežný produkt pri jej práci dokumentárnej fotografky pre bábkové divadlá, stavila Bleyová na polaritu čiernej a bielej. Pre niekoľko socialistických generácií detí sa však bábkové divadlo bude spájať s jej farebnými fotografiami z predstavení ako Botafogo, Rozprávka o cárovi Saltánovi či Concertino Unisono, z ktorých niektoré vyšli aj na pohľadniciach, kalendároch a v publikácii Vladimíra Predmerského Čaro oživenej fantázie (1979). Táto časť diela Oľgy Bleyovej zároveň dobre dokumentuje jej zmysel pre budovanie deja, ktorý môžeme sledovať aj pri mnohých iných projektoch, do ktorých vniesla príbeh z vlastnej invencie. Za akýsi vrchol Bleyovej pôsobenia ako divadelnej fotografky sa považuje medzinárodné ocenenie, ktoré získala v roku 1980 na Svetovej výstave divadelnej fotografie v Novom Sade (vtedajšia Juhoslávia).

Úplne nový postup – animovanú fotografiu – vytvorila Oľga Bleyová s režisérkou Helenou Slavíkovou-Rabarovou pre filmovú rozprávku Slncová panna (1976). Tu sa žiada spomenúť, že hoci Bleyovú vnímame ako profesionálnu fotografku, v živote bola niekoľkokrát nútená rekvalifikovať sa a jedným z povolaní, ktorým sa živila, bola strihačka filmov v Československom štátnom filme. Paradoxne ju toto východisko z núdze priviedlo k inovatívnym riešeniam v animácii a vzniklo tak jedinečné a dodnes odborníkmi cenené filmové dielo. Nositeľmi deja tejto rozprávky sú opäť bábky. Avšak miesto filmového efektu pohybu využili autorky statickú fotografiu, pričom príbeh a jeho atmosféru rozvíjali prostredníctvom práce so svetlom a fázovaním sledu záberov a použitím množstva fotografických techník, takých príznačných pre Bleyovú, a tiež dodatočnými farebnými efektmi na čierno-bielom základe. Výsledkom je v prvom rade dramatická atmosféra, ktorá korešponduje s pôvodnou drsnosťou Dobšinského rozprávky, ako ju zachytil z ústnej tradície. Hoci je zjavné, že efekt pohybu sa dal nasimulovať aj takýmito prostriedkami – samotné bábky vraj svojou kompaktnosťou neboli vhodné pre klasické filmovacie prístupy a autorky to aj využili – dôraz vedome kládli na vyjadrenie nálad prostredia a vnútorných pocitov hrdinov. Ako ďalší rozmer tohto diela o hrdinke zrodenej zo svetla môžeme vnímať umelecký zámer prisúdiť práve svetlu ako technickému prvku zásadnú úlohu pri sprostredkovaní príbehu. Z tohto pohľadu sa využitie fotografických postupov pre tento film ukazuje ako opodstatnené, hoci na prvý pohľad sa táto voľba môže javiť v kinematografii prekvapivá. Jedinečnosť všetkých spomínaných okolností teda nie len podporuje toto umelecké riešenie, ale tiež odôvodňuje, prečo sa nemohlo ujať ako bežne využívaná prax a zostalo viac-menej v experimentátorskej rovine. Jednotlivé fotografie z tohto filmu prezentovala Bleyová aj ako výstavu a techniku animovanej fotografie zúročila ešte v ďalších filmoch.