Rozhovor Jany Gombikovej

Mária Pinčíková

Pre mňa je najdôležitejší autentický moment, a tým pádom sa vyhýbam takým veciam, pri ktorých by som sa musela znásilňovať do uhla pohľadu, ktorý mi je cudzí

Mária Pinčíková (1987) pochádza z Petržalky. Vyštudovala dokumentárnu réžiu na VŠMU a na University of Arts in London (UAL) vo Veľkej Británii. Momentálne dokončuje svoj prvý celovečerný film.

Zo série: Som Svoj Pes

Čím si momentálne viac? Fotografkou alebo filmárkou?

Som človek, ktorý rozpráva príbehy, a je jedno, či fotografickou alebo filmovou formou. Vnímam to tak, že chcem niečo povedať, a na to využívam rôzne formy komunikácie - vyjadrovania. Ale ak sa to hodnotí podľa toho, čo človek robí najviac v súčasnej dobe, tak filmárka.

Podľa čoho si vyberáš médium, ktoré použiješ? Vyplýva to nejako z témy, ktorú spracovávaš?

Túto otázku som si nikdy nepoložila. Ale podľa mňa to spolu veľmi úzko súvisí. Fotka je pre mňa rýchlejšia, dynamickejšia. Aj keď robím fotografický projekt, väčšinou rozmýšľam vo filmovom jazyku. Aj keby to bola len jedna fotka, stále je za tým príbeh. Podľa toho, čo chcem povedať, mi vyplynie, či idem do filmu, alebo do fotografie. Ale ak je to komplexnejší problém, logicky mi z toho vyjde film. Ale nie je to veľmi racionálne.

Prečo si sa rozhodla študovať dokumentárny film?

Ja som najprv študovala architektúru. Moja sestra aj moja mama sú architektky, ale mne technické veci veľmi nešli. Takže som šla na slovenský jazyk a literatúru, pedagogický smer, ktorý bol spojený aj s výtvarným umením. Veľmi ma bavila slovenská postmoderna a predmety spojené s výtvarným umením, ktorého súčasťou bola aj socha, maľba, fotka a grafika. Ale uvedomila som si, že vlastne vôbec nechcem učiť, že ma zaujímala literatúra a výtvarné umenie, ale nie učiteľstvo, tak som sa prihlásila na fotku – zároveň na ITF / ČR aj na VŠVU / SR. Vzali ma na obidve. V druhom ročníku na ITF som nafotila projekt Som svoj pes o recidivistovi Jozefovi, ktorý som mala v rôznych formátoch. Využívala som tam polaroid, 35mm film, či stredný formát. A nastal taký problém, že výstup z tohto projektu mal byť vlastne len taká malá séria – 8 až 10 fotiek – určitých predpísaných formátov. Ja som im tam zrazu dala 40 rôznych fotografií, odlišných veľkostí – cez kontaktsheet až po 1,5 m zväčšeninu. Vznikla potom taká situácia, že polovica pedagogického zboru ma chcela vyhodiť, a druhá polovica to naopak ocenila. A tam som si vlastne uvedomila, že pre mňa limit vo vyjadrovacom jazyku neexistuje. Že je jedno, či odovzdáš 40 fotiek, alebo jednu, pokiaľ to splní to, čo tým chceš povedať. Uvedomila som si, že by som chcela pracovať nielen s obrazom, ale napríklad aj so zvukom a tak prišiel odchod z fotky a podaná prihláška na VŠMU.

Zo série: Som Svoj Pes

Takže sa ti fotka zdala vlastne limitujúca?

Áno, v niečom sa mi to zdalo obmedzujúce. Vedela som, že stále môžem robiť aj fotku, ale zároveň ma hrozne lákala filmová reč. Takže som odišla z fotky a prihlásila som sa na VŠMU na dokumentárnu réžiu. Mala som rada Dušana Hanáka, ktorý tam istú dobu učil, a bol tam aj Vlado Balco, ktorý natočil krásny film Uhol pohľadu. Tiež bol dokumentarista, ale natočil hraný film. Pôsobia tam rovnako zaujímavé osobnosti ako Marek Šulík, Peter Kerekes, či Robert Kirchhoff. Oslovilo ma, ako sa žánre preskupovali, páčilo sa mi, že môžem pracovať aj s textom, so zvukom, s hudbou, že mám vlastne neobmedzené možnosti. Je to taký univerzálny jazyk, že ak by som aj točila iba architektúru, alebo iba nemé filmy, stále je to legitímne, a to médium je vlastne úplne bezmedzné.

Magistra si študovala v Londýne. Prečo si sa rozhodla odísť z VŠMU do zahraničia?

Zaujímalo ma, ako to vnímajú inde. Aj som to potom trochu ľutovala, pretože kontakty sa mi tu trochu popretŕhali, ale už sa to zase pomaly dáva dokopy. Ale Londýn mi dal to, že som si uvedomila, že oni viac - už dopredu - naozaj rozmýšľajú nad tým, ako svoje dielo predať. Zdá sa mi sympatické, aj keď robím autorské dielo, ktoré má určité umelecké hodnoty, zamyslieť sa nad tým, aký bude ďalší život toho diela, okrem toho, že ho natočím alebo nafotím. Je pre mňa veľmi dôležité uvedomiť si, že veci nerobím pre seba do šuflíka, čo ale neznamená, že im to musí ubrať na kvalite. Stále môžem robiť veci tak, ako chcem, a nemusím skĺznuť do komerčnej sféry, ale je dôležité vedieť, komu to chcem ukázať a ku komu tým chcem prehovoriť.

Kde sa so svojou prácou vidíš ty? V kontexte nášho umeleckého priestoru?

Neviem. Stalo sa mi napríklad, že som bola oslovená na Mesiac autorského čítania, aby som nafotila portréty rumunských spisovateľov. Prijali moju estetiku, a oslovili ma, aby som pre nich nafotila tento projekt, čo bolo veľmi príjemné. Takže podľa mňa je fajn ísť si za svojim. Myslím si, že pokiaľ človek bude nasledovať seba, príde niekto, kto tomu rozumie a kto to ocení, niekto, kto ťa osloví kvôli tvojmu rukopisu a nie naopak. Ja som ten typ, čo to nevie spraviť inak, ako po svojom. Veľakrát sa mi stalo, že som odmietla veci, o ktorých som vedela, že by som ich nevedela spraviť tak, aby sa to páčilo, resp. aby to vyhovelo kohosi predstave... Pre mňa je najdôležitejší autentický moment, a tým pádom sa vyhýbam takým veciam, pri ktorých by som sa musela znásilňovať do uhla pohľadu, ktorý mi je cudzí.

Vo svojej práci často kombinuješ rôzne druhy formátov a vlastne aj rôzne druhy fotografie. Prečo?

Lebo si myslím, že každý formát vyjadruje niečo úplne iné. Ak je to pre niekoho dôležité, samozrejme, že si to môže všetko nafotiť napríklad na stredný formát - to už je jeho voľba, čo mu najviac vyhovuje a sedí na daný projekt. Ale pre mňa je to tak, že ak fotím nejaký dynamický subjekt, niekedy naozaj nemám čas si to všetko nastaviť a ten krásny moment mi unikne. Takže si ho radšej zaznamenám na to, čo mám práve po ruke – či je to mobil, alebo nejaký malý mydlový fotoaparát a v tom je vlastne zaznamenaná aj prchavosť toho momentu. Avšak niekedy, keď si to chcem presne nakomponovať, až tak narežírovať, tak je vhodnejšie zvoliť iné médium. Je to o tom, ako človek dokáže vyhodnotiť, čo je adekvátne v danú situáciu a pre daný subjekt. Niekedy chceš zachytiť moment, a niekedy tomu chceš dať iný rozmer – chceš tam mať všetky nuansy a drobnosti, každý pór na tele, a chceš fotkou povedať viac, ako len zobraziť prchavosť danej situácie. Tým pádom mi vo výsledku nevadí používať rôzne formáty, rôzne médiá, pretože každým z nich mám zaznamenanú inú fázu toho bytia, každé z nich vyjadruje niečo iné... Je to, ako keď používaš v hovorenej reči rôznu slovnú zásobu – tak aj pri rôznych formátoch máš vlastne pestrejšiu „slovnú zásobu“ .

Pokiaľ viem, fotíš viac menej na analóg, je to tak?

Áno, teraz už aj digitál, ale menej. Viac ten analóg.

Prečo?

V niečom sa mi páči, že máš limitovaný počet snímkov. To je taká asi najklasickejšia odpoveď, ale je to pravda. Snažím sa využiť každú snímku naplno, je to úplne iné, ako keby som mala neobmedzenú kartu. Možno je to naozaj o osobnom nastavení, ale ja tak pri digitále zatiaľ rozmýšľať neviem. Keď mám digitál, fotím hrozne veľa. Ale nerozdeľovala by som to. Je to podľa mňa to isté, ako keď si vyberáš napríklad medzi stredoformátom a 35mm filmom. Neberieš to samoúčelne, ale vyberáš si digitál, pretože ti ponúka napríklad iné možnosti postprodukcie, alebo väčšie množstvo snímok. Vyberáš si ho preto, že ti ponúka isté veci, ktoré ti analóg neponúka.

Dalo by sa povedať, že fotografuješ taký situačný, v niečom až street dokument. V súčasnosti však ľudia začínajú byť čoraz citlivejší na to, že sú fotografovaní. Ovplyvňuje to nejako tvoju prácu?

Myslím, že nie. Predtým, ako začnem niekoho naozaj fotografovať, sa toho človeka väčšinou spýtam, či s tým súhlasí. To už ale máme medzi sebou vybudovaný istý vzťah. Keď už niečo fotím, tak daný človek o tom vie a ja zas viem, že mu to nevadí a že sa k nemu dá ísť bližšie. Takže ak si niekto neželá byť fotený, väčšinou ho nefotím. To by to bolo pre obe strany nepríjemné.

Takže vlastne pracuješ najprv na tom vzťahu a až potom začneš pracovať na fotkách.

Pre mňa je to veľmi dôležité a myslím si, že je to na tých fotkách aj cítiť. Je cítiť, či sa ti človek otvorí a či je ochotný zo seba dať viac alebo nie. Ak by som toho človeka nepoznala, a pre niečo / hocičo/ si ho nevážila, alebo keby ma ničím nezaujal, tak by som ho ani nefotila... Ak nevieš, s kým si, zostane to celé také nejaké povrchnejšie. Či už sa jedná o jeden portrét, alebo o sériu.

V tomto je zaujímavá práve tvoja séria o recidivistovi, Jozefovi. Tam si sa k nemu dostala veľmi blízko.

To bolo také trochu extrémne, pretože jeho vtedy len nedávno pustili z väzenia. Bol v podstate celý život väznený, a nemal žiadne kamarátske vzťahy, ani rodinné vzťahy, ani nijaké intímne vzťahy. Keď sme sa stretli, tak som cítila, že raz ku mne pristupuje ako k svojej žene, potom ma vníma ako svoju dcéru, a potom ako kamarátku. Bolo evidentné, že má deficit na všetkých týchto póloch. Takže som sa aj trochu bála, ale na druhej strane sme si dôverovali. Ten kontakt je pre mňa hrozne dôležitý – nemusíš si byť s niekým úplne blízka, ale na druhej strane si musíte byť minimálne sympatickí a musíte sa chápať, aj keď môžete byť úplne iné povahy, aby to bolo potom vo výsledku úprimné.

Na akom projekte teraz pracuješ?

Nie je to môj osobný projekt, ale idem fotiť dva portréty (sériu) pre časopis Tatra banky. Aj to sa ráta?

Ja neviem, ako to vnímaš ty?

Asi to neoddeľujem. Nerobila by som vec, s ktorou by som v konečnom dôsledku nebola spokojná a za ktorou by som nestála.

Takže nerozlišuješ medzi komerčnou a nekomerčnou tvorbou?

Samozrejme, robila som aj nejaké úplne komerčné veci. Ale momentálne s fotkou fungujem tak, že ak ma niekto osloví, snažím sa to urobiť tak, ako keby to bol môj vlastný projekt. Aj keď mi nakoniec z honorára ostane nula, pretože všetko dám na produkciu, aby to bolo urobené podľa mojich predstáv.

Robila si aj na editoriáli pre Vogue s Evelyn Benčičovou.

Áno, tam som asistovala.

Neláka ťa fashion?

Áno, láka, ale nie kvôli zárobku. Je mi ľúto, že práve v tejto sfére, ktorá ovplyvňuje veľmi veľké masy, je všetko stále dosť povrchné. Chcela by som tomu dodať autenticitu, samozrejme, nemusí to byť reálne, ale chcela by som to robiť tak, aby bolo cítiť reálneho človeka z mäsa a kostí, iný uhol pohľadu. Preto by som to chcela vyskúšať. Pričom nehovorím, že sa to už na viacerých póloch nedeje. Existujú skvelé fashion kampane, to treba uznať.

Čo si myslíš o súčasnej fotografii? Je fotka mŕtva?

Nemyslím si, že je fotka mŕtva. Neviem, prečo by mala byť (smiech). Je to stále relevantné médium, ktoré bude existovať. Jednoducho sa k nej neustále pridávajú nové formy, obohacuje sa jej vyjadrovací jazyk... či už pred X rokmi o digitál, 3D fotografie, či virtuálnu realitu, atď... Pripadá mi to úplne legitímne. Ale zdá sa mi, že čoraz viac ľudí skĺza do takého konceptu, že si vycvakne hocičo, a napíše k tomu celý traktát, čím vlastne rezignuje na vyjadrenie sa obrazom. Sú za tým strašné filozofie, ale to prajadro toho všetkého, práca so svetlom, je už akoby mimo toho. Mňa osobne serie, keď prídem k nejakej fotke a musím čítať dvojstránkový text, bez ktorého by mi samotná fotka nič nepovedala.