Nefotografie

Prológ

Mojim študentom často pripomínam, že si majú veci plánovať, premyslieť, pripraviť. Nútim ich, aby si písali poznámky. Keď dostanú nejaký nápad na fotenie, aby si ho zapísali, prípadne aj rozkreslili ako storyboard a ak sú technicky zdatní a robia nejakú ateliérovú vec, aby si urobili aj schému svietenia. Mám dva notesy, kde si svoje nápady zapisujem. Ako pribúdajú deti, ubúdajú nápady, a tak len zriedka niečo doplním. Ale tie notesy mám niekde v neporiadku na stole a keď ich prekladám z miesta na miesto, tak do nich nahliadnem. Niekedy som sám prekvapený, aký dobrý nápad tam po sebe nájdem. Tie najlepšie sú tak dobré, že by bola škoda ich kaziť realizáciou, lebo by to nemuselo dopadnúť tak dobre ako pôvodná predstava. Študentom teda vravím aj to, aby o fotke neustále premýšľali, fotili „do hlavy/do notesu“ a ak sa na to necítia, nech to nerealizujú, aby neprišli o radosť z hľadania nápadov. Fotiek, ktoré neurobím, mám na niekoľko notesov. Som v stave, že mi to nevadí.

Obraz prvý

Mám asi päť rokov. Ešte nefotím, to začnem až o dva roky. Som s rodičmi niekde v lese pri vode. Asi nejaké slepé rameno Dunaja. Je leto. Teplo. V červených trenírkach s bielym pásom sa čvachtám v plytkom ramene, okolo nôh mi plávajú malé rybky a väčšie číže. Mama v autochladničke doniesla vychladený melón a v alobale zabalené šnicle a chleba. Otec mi robí z lieskového konára udicu. Starší súrodenci sa nudia na deke. Celý deň sa motám po okolí a keď odídem od vody, som v hustom neškolenom lese s vysokými listnáčmi, ktoré sú dole poprepletané nepriechodnými kríkmi. Vzduch stojí. Pokoj a ticho. Slnečné miesta sa miešajú s tieňmi. Mám ten obraz hlboko v hlave a občas sa mi vo sne vráti alebo mi ho niečo pripomenie. Hľadal som po rokoch to miesto, ale neviem ho nájsť. Nikto si nepamätá, kde sme to boli, lebo sme boli všelikde. Ale vidím ho ako dnes a napĺňa ma pokojom. Neskôr objavím staré výtvarné umenie. Krajiny s romantickými zrúcaninami, vysoké stromy, kde tu nejaká figurálna štafáž, aby to malo mierku. Vyvoláva to vo mne rovnaké pocity a dokážem sa na to pozerať hodiny. V osemnástom storočí by som chcel robiť presne toto. Vizuálny pokoj.

Obraz druhý

Som v niektorom ročníku základnej školy. Už fotím, ale otcov Flexaret mi príde veľmi nemotorný. Chcel by som fotiť dostihy a s ním to ide ťažko. Ale stávkujem na kone a úspešne si tým prilepšujem k môjmu vreckovému. Z dvadsiatich korún mesačne sa mi darí vyrobiť stovku. Mám na filmy, aj na vyvolanie v komunále. Denne chodím po starej Petržalke. Ešte stojí. Po Zadunajskej ulici idem denne 38-čkou do mesta do školy. Po tej ulici chodím rád aj pešo. Je tam skvelé hračkárstvo (pesničku Pred výkladom s hračkami museli Prúdy urobiť podľa neho), železiarstvo, kde mi neskôr kúpia prvý bicykel, drogéria, potraviny s voňavým veľkým okrúhlym chlebom a na konci famózna zmrzlináreň. Hovorí sa tu po maďarsky, nemecky, slovensky. Okolo sú záhrady, marhule, bulharskí zeleninári. Mesto je pár zastávok 38-čkou. Všetko má perfektnú prvorepublikovú mierku a je v tom pokoj a bezpečie. A ja chcem fotiť dostihy. Vôbec mi nenapadá, že to môže zmiznúť. Ale zmizne to. Zbúrali mi to pred očami a neurobil som ani cvak. Mohol som mať peknú vizuálnu konzervu detstva. Nemám.

Obraz tretí a štvrtý

Ideme rodiť. Mať prvé dieťa po päťdesiatke je kaskadérstvo, ale zároveň spôsob, ako si to užiť. Veronike sa čudujem, že do toho so mnou išla. Sme v súkromnej pôrodnici, kam sa nehodíme. Pracujúca chudoba, ktorá si status strednej vrstvy kupuje na dlh, sem rodiť nechodí. Ale zhodli sme sa na tom, že na tomto šetriť nebudeme. Všetci sú milí. Všetko ide dobre. S príchodom obeda je Gregor na svete. Cítim, že všetko je tak, ako má byť. Zdravotnícky personál je zvyknutý na to, že tu všetci fotia ozlomkrky. Ja nie. Stačí mi fotiť do hlavy a prežívať. Keď som robil v minilabe, fotiek z pôrodov som vyvolával tisíce. Je to krvavý masaker. Žiadna estetika. Treba to prežiť a byť tam. Nie za aparátom. Gregora nesú na váhu. Merajú. Sestrička sa ma pýta. Spravíte si fotku? Nie nemám foťák! Ani mobilom? Načo - zapamätám si to! Ale tu všetci fotia... Čo som v robote? Ja fotím v robote :) O rok a pol v tej istej sále príde na svet Ctibor. Nefotím. Načo - zapamätám si to. Divne na mňa pozerajú, ale už sa nepýtajú. Tieto fotky som chcel mať len v hlave a aj ich tam mám.

Epilóg

Fotky, ktoré som urobil. Mám štrnásť rokov, je rok 1982. Fotím, lebo som hanblivý, málovravný introvert a aparát je bariéra, za ktorou som, aj nie som tam, kde som. Beriem ho často so sebou najmä tam, kde nechcem byť. Videl som na ORF film Zväčšenina a prišlo mi, že byť fotografom je asi strašne cool. Ale ja chcem byť heavymetalový bubeník. Som v poslednom ročníku ZŠ, krátko pred prázdninami. Už viem, že ma prijali na gympel, tak sa len tak poflakujem. Z nejakého vyučka som zdrhol s partiou do parku. Fajčíme, pijeme pivo. Spolužiačky, ktoré ma balili („ženy balím způsobem – nevšímavý hezoun. To nevšímavý se mi daří,“ autor výroku Bolek Polívka) si zmysleli, že chcú, aby som im nafotil akty. Nafotil som. Najlepšie, aké sa mi kedy podarili. Keď to bolo nafotené, docvaklo mi v gebuli, že ich nemôžem dať vyvolať do komunálu, lebo by to bolo o zlatú mrežu. Tak som išiel na Poštovú ulicu a u pána Derčalíka som si kúpil vývojnicu (mám ju dodnes) a potrebné chemikálie. Začal som si filmy sám vyvolávať a zväčšovať a otvorilo mi to nové možnosti. Robím to dodnes. Ale akty sú v kategórii fotiek, ktoré už neurobím. Neboli by také dobré, ako tie z roku 1982.

Foto: Mária Piatriková a Stanislav Piatrik