Štefan Opavský

Názov knihy: Paradoxy fotografických obrazov Borisa Németha / fotografie: Boris Németh / text: Juraj Mojžiš / grafický dizajn: Marcel Benčík / vydavateľ: občianske združenie FOTOFO / rok: 2021

V súčasnej dokumentárnej fotografii sa stalo pravidlom, že pre zrozumiteľné vnímanie fotografického obrazu je takmer vždy nutné brať do úvahy kontext, ideový rámec, voči ktorému fotografiu interpretujeme, posudzujeme a chápeme. Môže ísť o kontext viažuci sa na určitú udalosť (miesto a čas, kde fotografia vznikla), kontext historický, politický, či kontext inej tvorby autora. Doterajšie dielo Borisa Németha možno bez nároku na úplnosť, ale zároveň bez obáv o prílišné zjednodušenie označiť za fotografické stvárňovanie slovenskosti a slovenskej (ne)európskosti občanov tejto krajiny v ich geograficko-politickom priestore. Inými slovami, Németh zobrazuje, nezriedka s úsmevným a zároveň trpkým nádychom satiry, úsilie o hľadanie politickej identity. S dôrazom na prívlastok politickej.

Nie je pritom podstatný pôvod vzniku jednotlivých fotografií: v početných publikáciách a na výstavách sa často vyskytujú snímky zhotovené v rámci umeleckých projektov vedľa fotografií, ktoré vznikli spravodajským pokrývaním udalostí v rámci Némethovej profesie fotoreportéra kritického týždenníka. Politickým pohľadom sú však nasiaknuté vždy.

Mojžiš číta Németha

Ostatný projekt Borisa Németha sa od tejto celoživotnej línie odkláňa, hoci používa množstvo starších fotografií a do určitej miery má do činenia i s témou identity. Realizovaný bol v podobe novembrovej výstavy s názvom Paradoxy fotografických obrazov Borisa Németha v bratislavskej Galérii Medium, ktorá bola zaradená i do programu Mesiaca fotografie, a rovnomennej publikácie. Autor textu, výtvarný teoretik Juraj Mojžiš, v nej Némethove fotografické obrazy, ako ich on sám nazýva, číta inak, než doposiaľ činili jeho predchodcovia. Jeho text sa usiluje o všeobecnú syntézu Némethovej fotografickej práce a je vskutku bohatou intelektuálnou potravou, vyžadujúcou sústredené a opakované čítanie. Mojžiš vzťahuje Némethove fotografie k historickému spoločenskému kontextu i osobnej skúsenosti verejného intelektuála. Pri interpretácii sa opiera o hojne citovanú Svetlú komoru Rolanda Barthesa z roku 1980 i menej známe teoretické texty, ale pre pochopenie Némethovho vizuálneho jazyka o to dôležitejšie, ako napríklad Poetiku kompozície ruského semiotika Borisa Uspenského či práce francúzskej historičky fotografie a zakladateľky fotografickej genetiky Monique Sicardovej (a okrem nich mnohých ďalších).

Ústrednou témou menovaných autorov je legitimita: konštatovanie, že veci a javy na fotografii skutočne boli a fotografia je tak v istom zmysle „pravdivá“. Žiadne iné médium nedokáže túto „pravdivosť“ sprostredkovať tak ako fotografia; nič na tom nezmenil ani vek digitálnych manipulácií. Hoci Boris Németh svoje fotografie (s výnimkou portrétov) nearanžuje ani nijako neupravuje, nemožno ich považovať za priamy dokumentárny odtlačok reality. Sú na nich skutočné osoby, veci a udalosti v skutočných situáciách, ale v Némethovom podaní predstavujú skôr prvky sofistikovaného a viacvrstvového divadla. Výtvarný kritik Jean-Francois Chevrier hovorí o divadelnosti (ang. theatricality) v súvislosti s tableau formou, kde jednotlivé súčasti obrazovej kompozície sú inscenované do najmenších detailov, ale výsledok pôsobí ako tá najprirodzenejšia dokumentárna snímka. Belgický umelec Max Pinckers zasa v snahe zadefinovať súčasný vizuálny dokumentárny jazyk používa termín špekulatívny dokument a uplatňuje ho aj vo vlastnej tvorbe. Dielo Borisa Németha čerpá z oboch zmienených prístupov. Podľa Sicardovej „legitimizačný potenciál fotografie nespočíva v jej hodnote podobnosti, …spočíva v dejinách tohto obrazu“. Podobne ani legitimita Némethových fotografií nie je založená (iba) na podobnosti s odfotografovanou realitou, ale na uvedomení si dejinného príbehu, ktorý tejto realite predchádzal a po nej nasledoval.

Myšlienky v ráme obrazu

Podať obsah Mojžišových myšlienok v niekoľkých vetách tohto textu je nemožné. Ak by sme sa predsa mali držať niekoľkých východísk, kľúčové je hľadisko fotografa a z neho vyplývajúce vrstvy v kompozícii obrazu. Tie sú myslené doslovne ako vizuálne znaky prítomné v ráme fotografického obrazu, zároveň i v prenesenom význame ako historické vrstvy fotografovaného miesta predstavujúce určitý spoločenský či politický príbeh, a zároveň v kontexte dejín vizuálneho zobrazovania a jeho najrôznejších formálnych, žánrových i materiálových prejavov. Paradox či absurdum prítomné vo fotografiách sa zjavuje vo všetkých týchto rovinách.

Vezmime si ako príklad fotografiu Dražovce (Slovensko, 2011). Odvrátená postava muža v spodnej časti obrazu kráča po ceste do otvorenej rovinatej krajiny. Ale už letmý pohľad naznačuje, že tu nesedí mierka: krajina sa oproti postave javí ako zmenšenina. Až nenápadné vetvy kríkov po okrajoch naznačia, že postava stojí v popredí na vyvýšenine (v skutočnosti na skalnatom brale pred románskym kostolom svätého Michala archanjela). V tejto snímke môžeme vidieť parafrázu na známy romantický obraz Pútnika od Caspara Davida Friedricha. Ale Némethova fotografia akoby náročky pracovala s noémou bezvýznamnosti dávajúc do kontrastu monokultúrnu krajinu, popretínanú železnicou a elektrickým vedením, s obrovským kráčajúcim chodcom, so svojou historickou minulosťou, a napokon i s Friedrichovou „predlohou“. Akoby s trocha podvratnou iróniou v hlase oznamovala: toto je naše milované Slovensko.

Iným príkladom môže byť dvojica fotografií – jedna z protestného zhromaždenia občianskej iniciatívy Za slušné Slovensko a druhá z osláv MDŽ organizovaných vládnou politickou stranou, ktorú protestujúci v dôsledku bezuzdného prepájania politiky so šedým biznisom takmer vyhnali z vládnych kresiel. Azda nemôže byť ostrejšieho kontrastu medzi existenciálne vážnymi tvárami zhromaždených na prvej a usmiatymi, bezstarostnými účastníčkami akcie na druhej. Paradox tu dostal jasnú, čitateľnú vizuálnu podobu. Môžeme, samozrejme, vnímať iba politický rozmer, ale táto dvojica snímok nesie v sebe niečo viac – univerzálnu správu o človečenstve ako takom. Nikto z nás predsa nevie, na ktorej strane sa môže ocitnúť v určitých životných situáciách, a ako jeho konanie zhodnotí čas. Podobne môžeme uvažovať i o fotografii z levického jarmoku z roku 2016. Ide o banálnu situáciu, hoci výtvarne skvele zvládnutú, zobrazujúcu jarmočný balast a postavu predierajúcu sa cezeň. Výjav je isto metaforou materiálneho presýtenia zbytočnosťami, ale bola by veľká škoda tu skončiť. Oveľa lepšie poslúži ako zámienka na položenie si hlbších otázok. Presne to napokon robí aj Juraj Mojžiš nad fotografickými obrazmi Borisa Németha a na kontempláciu pozýva i svojich čitateľov.

Paradoxy nie sú knihou na jeden večer. Preniknúť do podstaty toho, čo nám chcú obaja autori povedať, chce istú námahu a čas. Odmenou nech je čitateľovi príležitosť dopracovať sa k lepšiemu porozumeniu výrazovým prostriedkom súčasnej dokumentárnej fotografie a berúc do úvahy Némethovo tvorivé zameranie i k lepšiemu porozumeniu nás samých.