Trojexpozícia       

Ideálny vek na dieťa, ideálny počet detí, ideálny vekový rozdiel medzi deťmi, ideálny spôsob výchovy… Nič také neexistuje. Vyrobíte a vytlačíte zo seba človeka, ktorý vás takmer neustále potrebuje a ďalej nasleduje každý deň, ktorý prináša sériu pokusov, omylov a občas malých úspechov. Plus kopec bezpodmienečnej lásky. Deti a deficit spánku sú tými najlepšími učiteľmi, ktorí z nás vytiahnu všetky naše najhoršie vlastnosti a priznanie si, v čom všetkom sme ako naši rodičia. Otázkou iba zostáva, či sa úplne stotožníme s materstvom a rodičovstvom a na nasledujúce roky sa mu úplne oddáme alebo počas materskej “dovolenky” nahliadneme vďaka zopár nočným hodinám a spolupráci nášho partnera do nášho deťmi reogranizovaného hardwaru a v tejto novej konfigurácii ho využijeme na budovanie a využitie nového mentálneho, vizuálneho, či vedeckého nadhľadu.

Všetky tri ženy, ktoré tentokrát spísali svoje s fotografiou spojené postrehy, sú momentálne na materskej (či už uprostred alebo na jej konci) a zároveň pokračujú vo svojom profesijnom rozvoji.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Bez druhého sa to nedá

Preklikávať sa v osobnom archíve etnografických fotografií je ako vstúpiť do nového terénu. Na spomienky, denníky, zápisy a dáta z terénu reálneho sa navrstvujú studium a punctum ikonických znakov. Tento senzorický terén – vidím tváre a krajinu, vybavujem si zápach sušenej ryby, štípe ma mráz, bŕŕŕ, tlkot srdca sa prispôsobuje rytmu bubna sajak – je taký premenlivý, vrtošivý ako pôda letnej tundry. Kráčam, lietam, podlamujú sa mi kolená, padám, opäť sa vznášam. Napodobňujem Jamesa Clifforda, ktorý v archíve medzi inými etnografickými fotografiami našiel jednu, ktorá ho celkom ohromila. Jednalo sa o dnes už ikonickú fotografiu „Igorota“ z filipínskych Kordiler, snímku pre Svetový veľtrh v Saint Louis z roku 1904. Tvár tohto cudzinca o dekády rokov a o desiatky (už) postkoloniálnych teórií neskôr v Cliffordovi utkvela ako „príliš naliehavý priateľ, ako príliš verná ľútosť, ako nemota, ktorá chce položiť otázku“ (Clifford 1988, s.163).

Táto tvár sa stala v 80. rokoch 20.storočia symbolom toho, ako sa antropológia snaží prekonať objektivizáciu ľudí, ktorých skúma. V klasickej antropológii to boli najmä pôvodní obyvatelia kolonizovaných regiónov. Ako píšu Frances E. Mascia-Leesová a Patricia Sharpeová zachycuje aj experimentálny okamih, kedy sa (západní) antropológovia podujali byť sebakritickí, a to tak, že prostredníctvom poznávania druhých (Druhého) sa pokúsia rozobrať či dokonca dekonštruovať samých seba (Mascia-Lees & Sharpe 2000, s. 67). Lenže empatia sa niekedy mylne vníma ako identifikácia s tým, s ktorým súcitíme. Takto mnohí vedci zostali v pozícii, že opäť raz hovorili za iných. Od mission civilisatrice sa ťažko ustupuje v písaní, aj vo fotografii.

Ďalším krokom je teda objavovanie možností dialógu. A tým kľúčovým slovom je engagement, vo všetkých svojich nuansách: stretnutie, jednanie, zapojenie sa, spolupráca, spojenie, dokonca aj zrážka (áno, občas sa s mojimi informátormi aj hádame, o dobre a zle, kráse aj politike, ale zas sa potom udobríme). Engagement cez predstavivosť. Lenže je toto spojenie možné preniesť z terénnej skúsenosti do písania, fotografie, filmu, inštalácie či iných foriem? A je možné vo vedeckom teoretizovaní zachovať autenticitu okamihu takého prepojenia?

Možno je nejaký malinký kúsok tohto úsilia v tejto fotografii. V teréne som často spolupracovala s deťmi. Bola som vo veku ich mám, ale sama som ešte nemala deti. Fascinoval ich môj fotoaparát pre veľký objektív so zoomom. Divili sa, že im ho požičiam, šancu si nedali ujsť. Fotografovali zbesilo a všetko, čo sa im dostalo pod oko. Pred obchodom stojím ja a Vladik. Robí grimasy, ako v tom období sústavne. Pre plavé vlasy som sa nechápajúc pýtala, odkiaľ pochádza. Syn Čukčanky a Eskimáka Jupik, ale jeden z dedov bol Rus. Netuším, kto presne z detí vtedy cvakol spúšť. V tom rýchlom striedaní „aj ja, aj ja“ to bolo neprehľadné. A takto vidí mňa. Už nie s perom a zápisníkom, ako v roku 1982 miestni ľudia na karnevale Igbo v juhovýchodnej Nigérii zobrazili „belocha“ (Clifford 1988, s. 18). Som bez tváre, len nohy, ako dospelý v známom americkom animáku. Takto ma vnímajú? Či len skúšajú komponovať? Som na smiech. Konečne! Nadhľad je pre sebakritiku dôležitý. A spomínam si, že som sa vtedy smiala – smiali sme sa všetci spolu. Hurá!

Táto fotografia je sama o sebe archívom. Nie je technológiou, ako spoznať a zmocniť sa (foucaultovský diskurz), ani významovým rámcom vtesnaným do koľají semiotiky (prúd inšpirovaný Barthesom) (Morton a Edwards 2009, s. 3). Je to terén intuície a náhodnosti. A brána k tomu, ako rozpoznať neurčitosť a zmyslovú povahu empirickej reality, spôsob, ako oživiť interpretačné polia, ktoré sú v konvenčnej vedeckej praxi umŕtvené. A je to okamih dialógu roztiahnutý v čase. Naša chvíľa.

Referencie:

Clifford, James (1988). The Predicament of Culture: Twentieth-Century Ethnography, Literature, and Art. Cambridge: Harvard University Press.

Mascia-Lees, Frances E.; Patricia Sharpe (2000). Taking a Stand in a Postfeminist World: Toward an Engaged Cultural Criticism. NY: Suny Press.

Morton, Christopher; Elizabeth Edwards (Eds.) (2009). Photography, anthropology and history: expanding the frame. Farnham – Surrey: Ashgate.

Text vznikol v rámci projektu Stratené v obraze: Fotografické reprezentácie Druhých, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Jaroslava Panáková, sociálna antropologička

Načúvanie. Dotyk. Pohladenie

Vybrať jednu fotografiu je pre mňa rovnako neľahké, ako zodpovedať otázku, aký je môj najobľúbenejší film. Mám ich totiž niekoľko, vôbec nie málo a každý je, takpovediac „z iného súdka“. Keď už sa však dopytujúci nevzdá a trvá na jedinom konkrétnom titule, tak vyberám Nebo nad Berlínom (1987) od Wima Wendersa.

Lebo je krásny. Zvonku aj zvnútra. Symfónia pohyblivých obrázkov, v dokonalých kompozíciách, odkrýva svet a ľudské bytie v jeho najvšemožnejších polohách i pádoch. Mozaika vyskladaná z rozmanitých krás a bolestí, ktorá dokáže poľudštiť samotného anjela.

Sugestívna kamera Henriho Alekana pláva tak podmanivo, že plávam s ňou. Nestihnem sa však pri tom prichytiť - docvakne mi to až keď je po všetkom. Optikou anjela sledujem fragmenty neraz intímnych príbehov konkrétnych ľudských bytostí. V jeho hľadáčiku sa striedajú rôzne scény: dramatické, poetické, magické, aj zdanlivo všedné.

Kamera krúži nad veľkým mestom, vťahuje ma do jeho ulíc a uličiek, zákutí, od periférie sa približuje priamo k centru. Nahliadam do izieb, do očí, do duší. Niekde sa pristavím len na pár sekúnd, pohľadom sa dotknem protagonistu, ktorý práve vtláča odtlačok do jedného z okienok, práve sa odvíjajúceho filmového pásu vlastného života. Iba sa nakloním spoza rámu práve prebiehajúcej scény a nahliadnem. Na inom mieste sa rám náhle rozruší a intenzívne vstupujem do príbehu. Som v obraze. Načúvam.

Ak sa pozriem na fotografiu zo strany diváka, vnímam ju ako médium, ktoré otvára brány do príbehov, svetov a časov. Spája. Prítomný okamih s budúcnosťou, z ktorej sa možno vrátiť naspäť do minulosti. V tichom priestore obrazu pozýva načúvať. Iným aj sebe. Dotýka sa. A napokon, umožňuje pohladenie.

Z opačnej perspektívy pre mňa fotografia predstavuje prastarú a prirodzenú túžbu zanechať stopu, odtlačok. Ľudstvo tak robí od nepamäti a dnes intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým. Sme technicky vybavenejší, nikdy to nebolo jednoduchšie. Lapáme motýle momentov, do pomyselných sieťok našich aparátov.

Každý deň, obrázok za obrázkom. Ukladáme si ich do zásuvky, často nedostupnej pre verejné publikum, podobne ako to robila Vivian Maier, ktorá desaťročia otvárala dvere dynamického ateliéru veľkomesta a na pozadí tejto organickej kulisy zapĺňala svoj fotoaparát úlomkami príbehov náhodných okoloidúcich.

Nebola by večná škoda, nepokúšať sa zvečňovať, hoc aj nedokonalým spôsobom, krásu, odohrávajúcu sa pred našimi očami? Aspoň tak ako to my, smrteľníci, dokážeme a vieme? Istotne, vždy sa nájdu anjeli, ktorých večnosť časom omrzí, ale tých si napokon, na našej ceste málokedy všimneme.

Mimochodom, podarilo sa už niekomu odfotografovať anjela? ☺

Monika Povodová, učiteľka umenia a kultúry a art directorka

2 One Child

Matka hľadí na svoje dieťa - dievča prvý raz inak ako tie ďalšie. Najskôr je celkom cudzia, časom sa približuje, prebúdza sa, jej osobnosť prekvitá. Matka sa v nej zrkadlí, ona sa zrkadlí v matke, narážajú na seba, nezhodujú sa, sú dve, nie jedno, no súznia. Niekedy… .

Eva Bertram píše príbeh o detstve svojej malej dcéry, v období, kedy sa z novorodenca stáva malá žena. Jedenásť rokov fotograficky zachytáva obdobie tak rýchle a intenzívne prevažne statickými, pokojnými, priam melancholickými obrazmi. Sú to obrazy vychádzajúce z rutinnej každodennosti. Hra, strieda odpočinok a hru zase spánok.

Poeticky pôsobiace analógové fotografie sú vytvorené v intimite ich spoločného domova, spolužitia dvoch žien. Po prezretí knihy môže čitateľ nadobudnúť pocit, že všetky udalosti mohli prebehnúť počas jedného dlhého dňa. Autorka nás vťahuje do vnútorného detského sveta plného fantazijných predstáv o svete, dospelosti, ženskosti. O tom, čo žije bezprostredne najmä vo vzťahu so svojou matkou. Dcéru portrétuje v rozličných prevlekoch, pózach, maskách, ako aj prirodzene pri jedle, odpočinku, bežnej hygiene. Priam maliarsky pôsobiace portréty striedajú jednoduché až minimalistické zátišia - stopy, ktoré dcéra po sebe zanecháva ako odkazy. Sú určitou formou komunikácie medzi matkou a dcérou, medzi čitateľom a samotnou autorkou. Neviem, či je to výberom matky, alebo vkusom dcéry, ale mnohé z nich pôsobia ako malé sochárske objekty, inštalácie.

Kniha 2 ONE CHILD je (pre mňa) nielen dokumentovaním detstva, je spojením dvoch ženských svetov, rozhovorom matky umelkyne a jej dieťaťa.

Denisa Horváthová, fotografka a pedagogička