Profil autorky
Jana Gombiková
Obrazy pominuteľnej krásy Ľuby Lauffovej
V roku 2004, pred dvadsiatimi rokmi, odišla vo veku nedožitých 55. narodenín Ľuba Lauffová. Krehká, citlivá, zároveň však vyhranená fotografka s autentickým názorom. Vo svojom diele si vytvorila vlastný svet s unikátnou poetikou, neohraničený fotografickým žánrom, ale iba podmanivou osobnosťou svojej autorky.

Luba Lauffová, Luba, 1996
Človek by sa nemal ničím ohraničovať, mal by robiť to, čo práve cíti. Ľuba Lauffová
Tvorba Ľuby Lauffovej nemá lineárny vývoj. Dalo by sa povedať, že ako fotografka má niekoľko polôh a tvárí, ktoré sa v jej tvorbe priebežne striedajú. Lauffová od začiatku pracovala s charakteristickými motívmi a atribútmi, ktoré cyklicky rozvíjala, opúšťala ich a opätovne sa k nim vracala. Jej dielo preto ťažko rozdeliť do jednotlivých sérií alebo období. Prirodzenejšie je pokúsiť sa pomenovať okruhy tém a žánrov, ktorým sa venovala.
Ľuba Lauffová je výborná portrétna fotografka. Jej portréty sú neobyčajné svojou autenticitou, a zároveň suverénne z hľadiska autorského jazyka. Už počas štúdia najprv na ŠUP a potom FAMU objavovala pre ňu charakteristické prvky, s ktorými pracovala počas celej svojej ďalšej kariéry, ako je subtílna, ale precízna štylizácia a inšpirácia výtvarným umením, predovšetkým surrealizmom. Ľuba Lauffová mala neomylný cit pre kompozíciu a v rámci svojej autorskej vízie dokázala nenásilne spájať rôznorodé vplyvy do precízne vystavaných obrazov.
Ľuba Lauffová sa narodila 17. mája 1949 v Bratislave. Jej otec František Lauff bol aktívnym fotografom a jedným z prvých zakladateľov fotografických klubov na Slovensku, medzi nimi aj Fotoklubu PKO Bratislava. Počas svojho života bol nielen inštruktorom a prednášateľom vo fotokrúžku, ale tiež sa aktívne zapájal do medzinárodných výstav a súťaží. Práve od neho dostala svoj prvý fotoaparát.
Po štúdiu fotografie na Strednej umeleckej škole v Bratislave v roku 1968, hneď po invázii sovietskych vojsk, v období vrcholiacej československej novej vlny, nastúpila Ľuba Lauffová na fotografiu na FAMU. Fotografia bola ako samostatný odbor na FAMU založená v roku 1960 a bola výnimočná tým, že sa študovala nie na výtvarnej, ale na filmovej škole. Katedru v tom čase viedol fotograf a teoretik Ján Šmok.
Výtvarné umenie a film v 60. rokoch v Československu profitovalo z politického uvoľnenia Pražskej jari. Výtvarní umelci vrátane fotografov experimentovali s formou a rôznymi technikami. Diela, ktoré vznikali, často prekračovali tradičné hranice média a zahŕňali konceptuálne prvky, či surrealistické vplyvy. Najciteľnejšie bolo toto uvoľnenie v kinematografii a práve filmová nová vlna silne ovplyvnila aj Lauffovej fotografickú tvorbu.

Luba Lauffová, Portrét v krajine, 1970
Ľuba Lauffová vstúpila do sveta fotografie na konci 60. rokov, keď v Československu silne rezonovala dokumentárna fotografia. S generáciou, do ktorej okrem Luby Lauffovej patrí aj Milota Havránková a Judita Csáderová, prichádza do fotografie nový vietor v podobe inscenovanej fotografie, nadväzujúcej na medzivojnovú modernu.
Už počas štúdia na FAMU zaujala Ľuba Lauffová portrétom Saša (1969). Kontrast silného make-upu a mladučkej modelky a jej priamej pózy vyvoláva pocit neurčitého smútku. Vidíme dievča, ženu, jej tvár, jej telo, ale to, kým je, zostáva zahalené neurčitým oparom. Vidíme postavu, príliš konkrétnu na to, aby išlo o metaforu, príliš štylizovanú na to, aby sme obraz dokázali nazvať portrétom. Už táto fotografia nesie znaky charakteristické pre neskoršiu Lauffovej tvorbu, kde sa univerzálna symbolika hladko prelína s jej osobným svetom.

Luba Lauffová, Saša, 1968
FAMU absolvovala Ľuba Lauffová v roku 1976 cyklom subtílnych fotografických aktov, ktoré voľne nadviazali na tvorbu Františka Drtikola. Už v jej školskej tvorbe je jasne viditeľná línia tzv. ženskej fotografie. Hoci Lauffová v svojom diele primárne nerieši feministické témy, téma ženy je pre ňu prirodzená. Lauffovej fotografie sú pohľadom ženy na ženu. Napätie spočívajúce v premyslenej štylizácii v kontraste s pózou, jemne vychýlenou z očakávaní. Kombinácia zdanlivo náhodných, v skutočnosti dokonale premyslených prvkov dodáva Lauffovej obrazom istú ľahkosť a nejednoznačnosť, v ktorých spočíva ich príťažlivá sila. Ženy na Lauffovej fotografiách nie sú fiktívnymi postavami, nie sú však ani reálnymi bytosťami. Ich tajomstvo zostáva dobre ukryté, derie sa na povrch v nenápadných detailoch. Dievčatá, neskôr ženy, sú často Ľubinými priateľkami. Výsledný portrét je interpretáciou nielen fotografovanej, ale aj ich vzájomného vzťahu. Žena v Lauffovej tvorbe je plnohodnotným svetom sama osebe, ktorý nepotrebuje konfrontáciu s mužským protipólom. K tej u Lauffovej dochádza až neskôr v jej dielach s presahom do performance, vytvorených pre Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu (1979 – 1986).

Luba Lauffová, Akt/Judita, 1971
Štylizovaný portrét a akt sa stali hlavnými motívmi Lauffovej absolventskej výstavy v Galérii Cypriána Majerníka v roku 1978, ktorú kurátorovala Zuzana Pintnerová-Bartošová. V období vrcholiacej normalizácie táto výstava, hoci nebola politicky angažovaná a pozostávala prevažne z portrétov a aktov, podráždila schvaľovaciu komisiu a táto skúsenosť bola pre Ľubu Lauffovú nepríjemným precitnutím do profesionálneho života v normalizácii.
Vďaka štúdiu na ŠUP a neskôr na FAMU v časoch vrcholiacej novej vlny bola Ľuba Lauffová od začiatku prirodzenou súčasťou neoficiálnej umeleckej scény. Z toho často pramenili aj jej neskoršie priateľstvá a spolupráce.
V júni 1971 usporiadal Alex Mlynárčik spolu so slovenskými a zahraničnými umelcami happening Deň Hier: Keby všetky vlaky sveta..., ktorý bol poctou legendárnemu vlaku Gontkuláku, ktorý zvážal na úzkorozchodnej železnici drevo na Orave. O jeho poslednej jazde po staniciach, ktoré boli dielami Mlynárčikových priateľov a kolegov, nakrútil režisér Dušan Hanák film Deň radosti (1972). A práve v Hanákovom filme si zahrala aj Ľuba Lauffová a jej fotografie. Ľuba Lauffová využila happening a vytvorila sériu lyrických dokumentárnych fotografií z tohto jedinečného eventu, v podstate symbolickej rozlúčky nielen s rušňom, ale so slobodou 60. rokov.

Luba Lauffová, Portrét Mariána Vargu, 1970

Tak ako filmová nová vlna, aj Lauffovej portrétna tvorba osciluje medzi inscenovanou fotografiou a surovým dokumentárnym portrétom. Napriek tomu, že vo svojej tvorbe často využívala pre ňu charakteristickú štylizáciu, dokázala s ľahkosťou vytvárať dynamické dokumentárne portréty. Takýmito boli cykly portrétov Mariána Vargu na Palárikovej ulici v Bratislave (1971), alebo séria portrétov Dominika Tatarku zo 70. rokov, ktorá sa neskôr stala súčasťou knihy Ešte s vami pobudnúť. Spomínanie na Dominika Tatarku (2009). Hoci ich vo svojej tvorbe často využívala, Ľuba Lauffová nepotrebovala štylizované rekvizity, dokázala výborne využívať prirodzené svetlo a prostredie, svoju schopnosť napojiť sa na portrétovaného, nadviazať komunikáciu a vytiahnuť esenciu ich stretnutia.
„Dominik Tatarka k fotografovaniu provokoval. Robila som to s nadšením. Strhla ma jeho spontánnosť, rýdzosť, veľká sloboda ducha, schopnosť pozorne počúvať iných až s empatiou, rozprávať o najobyčajnejších veciach. Obdivuhodné umenie žiť s ťažkým údelom na zemi a zároveň vedieť lietať vo výšinách na prúdoch vlastných myšlienok. Nedá sa to vysloviť slovami. Niečo som stihla zaznamenať na fotografický film. Každé stretnutie s Dominikom Tatarkom bolo pre mňa veľkým zážitkom. Boli to vzácne chvíle. Môžem bez zveličovania povedať, že patrili k najkrajším v mojom živote.“ (z monografie Ľuba Lauffová, Elena Lichá-Zábranská, FOART, 2013)

Luba Lauffová, Dominik Tatarka, 1968

Po nástupe normalizácie sa umenie v Československu dostalo pod prísnu kontrolu štátu. Všetky výstavy, publikácie a verejné prezentácie umeleckých diel museli prejsť cenzúrou, čo bol aj prípad Lauffovej prvej výstavy.
Experimentálne prístupy boli potlačované a označované ako dekadentné umenie, a umelci, ktorí neboli ochotní prispôsobiť svoje diela požiadavkám režimu, boli vytláčaní na okraj záujmu. V reakcii na túto situáciu sa začalo rozvíjať konceptuálne umenie a akčné umenie, ktoré často zahŕňali nepredvídateľné akcie a stávali sa tak prostriedkom politického protestu.
Na Majstrovstvách Bratislavy v posune artefaktu, ktoré od roku 1979 do roku 1986 organizoval Dezider Tóth, sa Lauffová zúčastnila celkom štyrikrát. Vytvorila diela na pomedzí fotografie, sochy a performance. Práve v týchto dielach je najočividnejšia prítomná téma ženského pohľadu na svet a na mužsko-ženské vzťahy.
Jedným z nich bol aj Akt v bazéne (1979), ktorý vytvorila na tému Zmyselnosť. Svojím dielom reagovala Lauffová na fotografiu Edwarda Westona, keď vypustila nadrozmerný akt mladého dievčaťa medzi hráčov vodného póla. Dielo Ingrésove husle (1979) je hneď dvojitým posunom – Lauffovej interpretácia fotografie Man Raya, ktorá je zároveň interpretáciou Ingrésovho Tureckého kúpeľa (1863).

Luba Lauffová, Akt v bazéne, podľa Ch. Westona, 2. Majstrovstvo Bratislavy v posune artefaktu, téma: Zmyselnosť, 1979, Archív JK

Luba Lauffová, Man Ray: Ingresove husle, 2. Majstrovstvo Bratislavy v posune artefaktu, téma: Zmyselnosť, 1979, Archív JK
V roku 1980 vznikla v rámci Posunu artefaktu sekvencia Dotyky (1980), kde Lauffová využila tú istú fotografiu. Posunom sa v tomto prípade stala interpretácia jej vlastného diela. Aktu mladého dievčaťa sa zmocnili výtvarníci, ktorí sa dotýkali zväčšeniny rukami, namočenými v bielej farbe, až ňou postupne vymazali obraz. Výsledné dielo tak nie je fotografiou, stojí na pomedzí medzi maľbou a performance, výstupom je však znova fotografia. Lauffovej séria však nie je iba fotografickým záznamom scény, priamo sa na nej podieľa. Tieto diela sú v kontexte feministickej fotografie jednoznačným gestom, stretnutím ženského sveta Lauffovej protagonistiek s mužským atribútom.
Krátko po skončení FAMU začala Ľuba Lauffová učiť na Ľudovej škole umenia v Bratislave. V roku 1981 vytvorila spoločne s deťmi projekt Pomaľované mesto. Táto spolupráca je zaujímavá tým, že deti povýšila na svojich partnerov – umožnila im zasahovať do vopred pripravených fotografií, čím vznikali jedinečné „koláže“.
Pre deti bola určená aj kniha Krajina zázračno (1983) Daniela Heviera, na ktorej spolupracovala ako ilustrátorka, a kde s detskou hravosťou kombinuje nepravdepodobné prvky do jednoduchých, ale prekvapivo poetických výjavov. Knižnej ilustrácii sa Ľuba Lauffová kontinuálne venovala až do roku 1989, ilustrovala viac než 20 kníh.
Na začiatku 80. rokov sa Lauffová metaforicky vracia ku koreňom fotografie – prácou so svetlom. Práve svetlu sú venované jej dva cykly, kde sa prejavuje autorkina fascinácia týmto pre fotografiu esenciálnym elementom. V cykle Pocta svetlu (1984) kladie Ľuba Lauffová v sérii abstraktných zátiší do stredu svojho záujmu práve element svetla a subtílnu, dôkladne premyslenú prácu s farbou. Spomienka na vrátené svetlo (1986) ukazuje iný Lauffovej prístup k elementu svetla, tentokrát sa jej východiskom stala performance, realizovaná Vladimírom Kordošom v priestoroch Školy umeleckého priemyslu na Palisádach.

Luba Lauffová, Pocta svetlu, 1984

Luba Lauffová, Spomienka na vrátené svetlo, 1986
Deväťdesiate roky boli pre umelcov, zvyknutých tvoriť v mantineloch socialistického režimu, náročným obdobím. Svet – síce limitovaný fungovaním režimu, ale s pomerne jasne ohraničenými pravidlami a hierarchiou, v ktorom boli zvyknutí sa pohybovať, sa opäť raz rozpadol. Po páde komunizmu zanikol aj trh knižnej ilustrácie a s ním aj možnosť získavať zákazky a živiť sa do istej miery voľnou tvorbou a výtvarnou fotografiou a namiesto neho nastúpila tvrdá komercia. Pre bytosti ako Ľuba Lauffová nebolo v takomto svete príliš veľa miesta.
V období po roku 1989 sa tak charakteristickým prvkom Ľuby Lauffovej, ktorý ďalej rozvíjala vo svojej tvorbe, stala práve koláž, s ktorou sporadicky pracovala už od 70. rokov. Fotografia bola postupne čoraz menej prítomná, neustále, slobodné premiešavanie médií postupne nachádzalo nový výraz. Fotografia už nebola výstupom, ale vstupom, z ktorého sa rodili nové obrazy.
Inšpirácia surrealizmom sa vinie celou Lauffovej dielom. Jej tvorba, ktorá sa od začiatku neobmedzovala na čistú fotografiu, rozširovala postupom času svoje kontúry, autorka sa pohrávala nielen s maľbou a akčným umením, jej vyjadrovacím prostriedkom sa stalo spojenie koláže a inscenovanej fotografie. Jej múzou zostal od začiatku francúzsky surrealista René Magritte. Najčitateľnejšia je táto inšpirácia v sérii Pocta Magrittovi (1996), kde Lauffová v dielach na pomedzí koláže, inscenovanej fotografie a performance s ľahkosťou narábala s motívmi a prvkami charakteristickými pre tohto umelca.

Luba Lauffová, Pocta Magrittovi, 1983

Luba Lauffová, Torzo I., 80. roky

Luba Lauffová, Torzo II., 80. roky
Cyklami Motýle (1995 – 1996) a Iné Motýle (2003) Ľuba Lauffová od fotografie odlieta, aby sa vrátila ako výtvarníčka, autorka vlastných svetov, nezviazaná konvenciami média. Zatiaľ čo prvý cyklus využíva vybrané reprodukcie z Pijoanových dejín umenia, ako podklady pre Iné motýle si zvolila diela Rudolfa Filu. Posun nastáva aj v technike koláže – zatiaľ čo prvé Motýle sú starostlivo vyabstrahované, v druhom cykle už môžeme vidieť iba ich zničené útržky.

Luba Lauffová, Z cyklu Motýle, 1996

Práve posledný cyklus Ľuby Lauffovej Iné motýle svojím expresívnym vizuálom komentuje čoraz rýchlejšie nastupujúcu fragmentáciu sveta, charakteristickú pre 21. storočie, pod povrchom roztrhaných krídel je však predovšetkým autorkiným osobným príbehom. Zostáva nedokončený a stáva sa poslednou správou z jej jedinečného sveta. – – –
DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!