Dávid Gabera

Tatiana Takáčová (1987) absolvovala štúdium fotografie na Katedre fotografie a nových médií v ateliéri Silvii Saparovej na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pracuje v galérii Šopa, od roku 2022 pôsobí ako kurátorka v medzinárodnom umeleckom rezidenčnom programe K.A.I.R. Košice a na Súkromnej škole umeleckého priemyslu filmovej v Košiciach vyučuje predmet fotografický ateliér. Vo svojej voľnej tvorbe sa pohybuje na pomedzí inscenovanej a konceptuálnej fotografie. Vyjadruje sa vo formách zátiší, inštalácií, inscenovaných dokumentov a denníkových záznamov, v ktorých sa zväčša zaoberá psychologickými a sociologickými témami, prípadne reaguje na globálne problémy a fenomény súčasnosti.

Tatiana Takáčová, Foto: Bianka Ézsölová

Keď ju vlani oslovila redakcia časopisu Fotonoviny, aby povedala, čo ju v rámci fotografickej scény zaujalo, vybrala si veľkú fotografiu s názvom Clearing (2003), na ktorej je zachytený strom.

Jej autorom je umelec a fotograf Thomas Demand, ktorý ju vytvoril tak, že si najprv za pomoci asistentov urobil z papierových kartónov makety kmeňov a lístia, tie vystrihol a nalepil spôsobom, aby vyzerali ako reálna scenéria. Scénu si napokon odfotil a vystavil ako veľkú fotografiu.

„Fotografiu som videla naživo. Navonok je veľmi nenápadná, no má veľmi veľa rozmerov, o ktorých sa dá pri nej premýšľať,“ hovorí Tatiana Takáčová. „ Dokážeme ju napríklad čítať ako kritiku, a to v zmysle vytvárania fiktívnej reality, o ktorej ani nevieme, že je nereálna, alebo, naopak, vďaka tomu, ako Demand pracuje s atmosférou, ju môžeme vnímať ako pripomienku rajskej prírody, aká dnes už zrejme neexistuje.

Podobne sú na tom aj jej najnovšie fotografie krajín. Tie taktiež v sebe nesú viac významov, akoby sa mohlo zdať.

Thomas Demand: Clearing, 2003

Tatiana Takáčová: Záhrada, 2021

Krajina, ktorá prestáva existovať

Jedným z dôvodov, prečo si zvolila práve túto fotografiu, je samotný motív stromov.

Tatiana Takáčová sa ich dokumentovaniu začala venovať už počas strednej školy, keď na košickej ŠUP-ke študovala fotografiu. Na fotkách vtedy zachytávala rodinnú záhradu, no silný vzťah si vytvorila najmä k záhrade starých rodičov v dedine Trstené pri Hornáde. „Môj pradedo bol záhradník v kaštieli, ktorý kedysi stál v Trstenom pri Hornáde. Niektoré vzácne ovocné stromy, ktoré sadil v záhrade kaštieľa, vysadil aj u seba v záhrade. Zaujalo ma, že aj keď kaštieľ neskôr zbúrali a jeho pozemok rozdelili na stavebné parcely, naša záhrada stále pretrvala a niekoľko pôvodných stromov v nej stále je. Okrem pivníc, ktoré z kaštieľa zostali, sú tak jedným z mála fyzických dokladov o jeho prítomnosti,“ hovorí Tatiana Takáčová.

Aj keď záhradu spočiatku fotila len príležitostne, od roku 2013 ju dokumentovala intenzívnejšie. Chodievala tam zväčša počas neskorej jesene alebo v zime a vyše storočné jablone, hrušky a iné ovocné stromy zaznamenávala obnažené, bez lístia.

Záhrada, 2020

Súborom fotografií, ktoré sa jej podarilo za niekoľko rokov zhromaždiť, vytvorila cenný dokument o stave záhrady. A hoci časozberný charakter práce slúži ako doklad o postupnej premene krajiny, výsledný charakter fotografií miestami navodzuje pocit, akoby sme sa dívali na krajinu, ktorá postupne zaniká.

„Vždy ma fascinovala mortalita krajiny. Vnímala som jej konečnosť a premýšľala o jej premene. Aj tie stromy v našej záhrade postupne odumierajú a je otázka, či sa ich podarí zachrániť. Nejaký čas to bola téma, ktorá silne rezonovala v celej našej rodine. Vtedy sme aj prizvali odborníkov, ktorí sa venujú zachraňovaniu starých odrôd,“ vraví Tatiana Takáčová.

Záhrada, 2019

Ako prales Mionší

Otázku ohľadom existencie krajiny časom autorka postupne rozvinula. Veľkú rolu v tom zohrala nedávna cesta na ostrov Madeira, ktorá pre autorku znamenala nový impulz v tvorbe.

Na vulkanickom ostrove, ktorý navštívila toto leto, Tatiana strávila osemnásť dní. V priebehu nich precestovala takmer každú jeho časť. Počas toho vytvorila zábery tmavých útesov a pláží s čiernym pieskom či monumentálne staré vavrínové stromy, ktoré nachádzala v národnom parku Fanal Foke forest , teda v lese známom množstvom hmly a vlhkosti.

Fernweh, 2021

Fotografiami krajiny so svojou špecifickou atmosférou však nezačala nový projekt, ale nadviazala na to, čo už robila. „Celé mi to zapadlo do rozbehnutého, voľne tvoriaceho sa projektu, kde som intuitívne dokumentovala krajiny a stromy,“ hovorí Tatiana Takáčová, ktorá podobne, ako pri rodinnej záhrade aj teraz fotila na analóg s čiernobielym filmom.

Ako aj sama vraví, jedným z dôvodov, prečo sa k tomu uchýlila, bola séria fotografií z českého pralesa Mionší, ktorý v 60. rokoch minulého storočia dokumentoval Josef Sudek. „To, že som zvolila čiernobielu klasickú fotku, bolo zámerné. Čiernobiely negatív dodáva krajinám nadčasovosť. Z technologického hľadiska totiž nie je hneď jasné, či ide o historické alebo súčasné zábery. A to je niečo, čo mi pripomína Sudka, ktorý fotil torzá mŕtvych stromov a nazýval ich sochami. Krajina, akú vtedy videl on, dnes už prakticky neexistuje, no jeho fotografie slúžia ako doklad o jej niekdajšom stave,“ vysvetľuje Tatiana Takáčová.

Fernweh, 2021

Fernweh, 2021

Fernweh, 2021

Pohľad do vnútra

Strata niečoho minulého a zároveň doklad o jeho existencii, ktorý je spätý s fotografiou, umocňuje melancholický nádych samotných záberov. Celý projekt napokon autorka aj pomenovala podľa nemeckého pojmu Fernweh, ktorý odkazuje na túžbu či smútok za miestom, na ktorom človek nikdy nebol.

Tatiana však teraz išla ešte ďalej. Predmetom jej záujmu totiž nebola len príroda, ako to bolo v rodinnej záhrade, ale aj samotný človek. Vychádza to z toho, že na Madeire nebola sama, ale aj s ďalšími tromi ženami – jej dobrými známymi – ktoré po celý čas fotografovala.

Práca s modelmi, ktorých fotografka osobne pozná, je pritom jeden z charakteristických znakov jej tvorby. Bolo to už vidieť pri jej diplomovej práci Let´s Get Tactical!, ktorou v roku 2013 ukončila štúdium v Ateliéri o fotografii u Silvie Saparovej na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Zaoberala sa v nej rôznymi prejavmi správania ľudí, ktoré autorka dokázala zhmotniť práve vďaka dôvere k fotografovaným postavám. Tie totiž v jej prácach takmer vždy slúžia ako nosný prvok a dávajú tak význam celému dielu. „Svoje modely pri inscenovanej tvorbe vnímam ako nositeľov konkrétnej idey alebo atmosféry. A to, že fotím ľudí, ktorých poznám, súvisí s procesom uvažovania o obraze, o pozeraní sa na človeka. Neznámych ľudí totiž dokážem vnímať iba fyzicky, keďže za tú krátku dobu ich nemám šancu psychicky odčítať. Mne ide aj o to, aby mi ľudia pri práci dôverovali a aby sme sa navzájom cítili dobre,“ vysvetľuje Tatiana Takáčová.

Silné a krehké bytosti

Aj v najnovších fotografiách sa snažila preniknúť do svojich postáv. Nezačala ich preto fotiť hneď, ale bolo pre ňu dôležité, aby najprv spolu trávili čas. „Prvé dni sme na Madeire všetky boli len tak spolu. Čas sme trávili hlavne plánovaním ciest, rozhovormi a intenzívnym oddychom,“ hovorí Tatiana Takáčová.

Dôvera sa prejavovala postupne aj na fotografiách. Tatiana najprv u žien zachytila ich tváre, ako vykúkajú zo záhonu s hortenziami, alebo ako kráčajú v hustom kroví okolo vavrínových stromov. Časom ich dokumentovala na pláži alebo v situáciách, v ktorých takmer úplne nahé ležia v apartmáne.

Fernweh, 2021

Modelky pritom na žiadnej z fotografií nepôsobia ako rušivý element. Niekde sú zachytené ako neurčité postavy, ktoré sa strácajú v hmle alebo pri mohutných stromoch, pri ďalších vidieť len ich časť tela, ktorá pri pohľade na okolitú scenériu pôsobí ako jej abstraktná súčasť. „Jedným zo zásadných momentov, prečo som motívy začala spájať, bolo prepojenie žien a človeka s prírodou,“ hovorí Tatiana Takáčová. „Pre mňa bolo dôležité, že všetky štyri, ktoré sme sa ocitli na Madeire, sme sa nachádzali v rovnakom životnom období. Všetky máme po tridsiatke, sme slobodné a každá z nás sa intenzívne zaoberá svojou budúcnosťou – zhodnocujeme a bilancujeme svoj kariérny a osobný život. Zároveň sme všetky v situácii, keď ešte stále môžeme svoje životné cesty odkloniť alebo zmeniť od základov. To, že prepájam ženy s krajinou, vnímam ako metaforu tejto zmeny. “

Fernweh, 2021

Prepojená štruktúra

Fakt, že Tatiana prepojila fotografie žien s prírodou, ukazuje aj na to, že by bolo chybou, keby sme jej najnovší projekt vnímali len ako mozaiku jednotlivých záberov. Podobne ako v jej predošlých dielach – The Guardians (2016 - 2019) alebo Eternity of One Celebrity (2018) – aj teraz je dôležité všetky fotografie vnímať ako súvislý celok.

„Svoje témy nikdy nekomunikujem na základe jednej snímky. Nepracujem s fotografiou ako so solitérom, ale, naopak, význam rozvíjam vo väčších sériach. Vždy sa totiž snažím vnímať to, ako fotografie spolu navzájom súvisia, čo ich prepája a čo medzi nimi prebieha,“ hovorí Tatiana Takáčová, ktorá tému naďalej rozvíja aj po návrate z ciest.

Vďaka tomu jej najnovšia séria fotiek získava aj ďalší rozmer. Okrem toho, že v nich autorka podáva psychologickú sondu o pocitoch žien patriacich do generácie Y, zachytáva aj stav súčasnej krajiny: melancholickej, temnej, nesúcej v sebe myšlienku zániku.

Ani v tomto prípade však nejde len po povrchu, ale zaujíma ju podstata. Tým, že Tatiana fotografie vzájomne prepojila a doplnila, vytvorila jeden koherentný celok. A v ňom zhmotnila komplexný obraz toho, ako dnešná krajina funguje – ukázala, že všetko v nej má svoju kauzalitu a že napríklad aj ohrozenie jednej malej časti je hrozbou pre celú štruktúru.

Fernweh, 2021

„Keď fotografujem ženy, vnímam ich duševné rozpoloženie a subjektívne prežívanie. Ide mi o istý druh demonštrácie ich vnútorného sveta. Aj keď sa totiž zdá, že ženy sú fyzicky spolu v spoločenstve alebo priateľstve, každá je ponorená do vlastného vedomia. Podobne ako krajina a stromy v nej. Často ma totiž upútajú práve tie stromy, ktoré vo väčšej skupine okolitých stromov alebo v lese môžeme vnímať ako solitéry s vlastným charakterom, ktorý na nás vplýva. Podobajú sa živým bytostiam – sú majestátne a krásne, staré, mladé, krehké, silné, ale všetky sú najmä zraniteľné,“ vraví Tatiana Takáčová.