Boris Németh

Tento text mal byť pôvodne recenziou výstavy z ostatného fotografického projektu Borisa Németha. Po jej zhliadnutí a mnohonásobnom prezretí sprievodného katalógu som sa však utvrdil v tom, že recenzia nie dostatočne sprostredkuje, na čo sa divák vlastne pozerá, preto sa zdržím hodnotiacich úsudkov a sústredím sa na obsah fotografií samotných.

Autora azda netreba podrobne predstavovať odbornej, ani laickej verejnosti: Boris Németh, dlhoročný dokumentárny fotograf pracujúci pre týždenník .týždeň aktívne tvorí, pravidelne vystavuje, je laureátom mnohých novinárskych ocenení. V dokumentárnych fotografických cykloch spracuváva najmä transformujúcu sa slovenskú a stredoeurópsku identitu v časoch znovunadobudnutej politickej slobody. Profesia fotoreportéra predurčuje Németha na to, aby pri svojich cestách po krajine okrem práce pre svojho zamestnávateľa fotografoval aj pre vlastnú potrebu. Rokmi praxe si vybudoval charakteristický obrazový štýl, ktorý mu umožňuje tieto dve polohy – zákazkovú a tvorivú – prelínať na nepoznanie. Mnohé z vystavených fotografií boli uverejnené v časopise ako ilustrácie k článkom, a často v inom kontexte, než sú prezentované na výstave a v katalógu. Príkladom môže byť portrét Jozefa Hrica, podpredsedu Dobrovoľného hasičského zboru v Budči. Zatiaľ čo fotografia bola pôvodne použitá k reportáži vzdávajúcej úctu hasičom a záchranárom, tu na výstave (a v katalógu) je skôr mementom tradičnej „starej gardy“ v prekotne sa meniacich spoločenských pomeroch.

Pretože Németh obrazovo stvárňuje najmä verejné témy, je jeho modus operandi už z princípu politický: s ostrovtipom jemu vlastným sleduje, ako sa naša spoločnosť postupne začleňuje (alebo naopak – vymedzuje) do širšej európskej rodiny, a vyberá si pri tom často tie najmenej nasledovaniahodné príklady.

Vynikajúcimi pozorovateľmi a zároveň neľútostnými kritikmi našej národnej identity bola komická dvojica Milan Lasica a Július Satinský spolu s Jarom Filipom. Ich pieseň V jedálnom vozni (vyšla na kultovom albume Bolo nás jedenásť začiatkom 80. rokov) sa začína takto:

Sedeli pri stoloch Ľudia rôzni V jedálnom vozni Na trati Bratislava-Košice a späť

Pieseň ďalej pokračuje opisom cestujúcich a ich typologickej slovenskej nátury. Domnievam sa, že Boris Németh sa nielen inšpiroval týmto textom pri voľbe názvu svojho projektu, ale za svoje ideové východisko považuje i širší Lasicov a Satinského odkaz, ktorý zasa vychádzal z diel Cígera-Hronského, Kukučína, Timravy a ďalších literátov. Étos človeka-milión, bohabojného príslušníka holubičieho národa vláčeného osudom je nám akosi vlastný a zároveň, zdá sa, tvorí nevyčerpateľnú studnicu inšpirácie umelcov. Németh tento prvok identity rešpektuje a súčasne reaktualizuje. Popri príslovečnej slovenskej malosti, nekultúrnosti a nevkuse zobrazuje i „nové“ fenomény, napríklad nastupujúci extrémizmus, ľahostajnosť k verejnému, či zanovitú snahu prirýchlo dobehnúť vyspelý svet, ktorá však nakoniec aj tak často vyústi do absurdností. Némethov trpký humor je síce nákazlivý, ale rozhodne nedáva dôvod k bezstarostnosti. Oproti predchádzajúcim dokumentárnym projektom, kde autor často pracoval s ľahkou iróniou a nadsádzkou, aktuálna výstava má o poznanie pochmúrnejší ráz. Niet divu, že bývalého trojnásobného predsedu vlády zobrazil Németh ako monštrum, čím zároveň ilustroval svoj názor na obdobie jeho vládnutia. Ale pozrime sa napríklad na portrét Kataríny Macháčkovej, primátorky Prievidze a bývalej poslankyne, a mimochodom, političky z tej „dobrej strany barikády“. Jej cukríková strojenosť isto vyvolá úsmev na tvári nejedného škodoradostného diváka, v skutočnosti však ide o smutný symbol nielen domnelej uhladenosti politikov, ale aj ich sympatizantov, ktorí práve takémuto obrazu politika dôverujú. My všetci sme tak na fotografii prítomní sprostredkovane. Omnoho vážnejší príbeh sa skrýva za fotografiou ufúľaného chlapca v teplákoch, hoci tu je potrebné vnímať kontext: išlo o účastníka krvavej potýčky medzi rómskym a nerómskym obyvateľstvom, ktorú niektorí politici zneužili na politické ciele v predvolebnej kampani, nehľadiac na traumu dieťaťa s doživotnými následkami. Každý, kto sa neozval, sa zároveň stáva spolupáchateľom. Boris Németh zaťal do živého.

Némethova vizuálna výpoveď je akýmsi novodobým predobrazom toho, čo filozofka Hannah Arendtová pred takmer šesťdesiatimi rokmi nazvala banalitou zla. Zlo sa nemusí prejavovať surovosťou či obludnosťou úkladov. Naopak, jeho autentická podoba často tkvie v neschopnosti pozrieť sa na svet očami iného či ignorovania celistvého pohľadu na stav vecí. Tak, ako bol koncept banálneho zla kritizovaný a spochybnený mnohými z radov Arendtovej intelektuálnych súčasníkov, aj dnes mnohé elity odmietajú vidieť jeho plazivé prejavy. To by, samozrejme, v rámci vedenia slobodnej diskusie bolo v poriadku, avšak len do okamihu, kým zlo začne prerastať do otvorenej nenávisti a zničených životov. Fotografie Borisa Németha ukazuje slovenskú spoločnosť stojacu v predbrání takejto apokalyptickej vízie. Tá sa nemusí, ale môže naplniť.

Dávajú fotografie vôbec nejakú nádej? Niekto ju môže zbadať v zábleskoch slobody, napríklad na fotografii účastníčky festivalu Pohoda, iný zasa v zátišiach s tradičnými kresťanskými symbolmi. No príbeh, ktorý nám Németh naznačuje, môže pokračovať aj vzostupnou mierou spoločenskej polarizácie, ktorá sama o sebe je tiež manifestáciou zla. Hranica medzi názorovou pluralitou a nevraživosťou je veľmi tenká, ako dnes možno vidieť na príklade rozštiepených Spojených štátov amerických. Príbehy postáv z nášho slovenského „jedálneho vozňa“ sú nekompatibilné, a zároveň autentické. A o čo je autentickejšia radosť účastníkov dúhového pochodu od radosti postarších účastníkov naplno prežívanej na predvolebnom zhromaždení bývalej vládnej strany? O čo viac veria správnosti svojich ideí účastníci protestov Za slušné Slovensko, než krásny mladý pár na zhromaždení Kotlebovcov? Boris Németh na tieto otázky nedáva priamu odpoveď, a tak je to správne.

Zvykne sa tvrdiť, že mnoho umelcov disponuje zvýšenou citlivosťou na spoločenské javy, ktorú potom pretavujú do tvorivého diela a dokážu tak identifikovať patológie, pre bežnú občiansku väčšinu neviditeľné. Nevedno, či Eugen Wiškovský, vedúca osobnosť medzivojnovej avantgardy, vytvoril v roku 1939 fotografiu s názvom Katastrofa ako vizuálnu inšpiráciu surrealizmom, alebo šlo o podvedomú predzvesť najsmrteľnejšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva. Dnes sa historici prikláňajú skôr k tej druhej možnosti. Posledná Némethova fotografia v katalógu, zachytávajúca osamelého huslistu v rúšku, hrajúceho v prázdnom podlubí v čase jarného lockdownu, bola zhotovená ako priama reakcia na práve vypuknuvšiu pandémiu COVID-19. Ostáva dúfať, aby nenasledovala Wiškovského príklad a v skutočnosti nenaznačovala povestné ticho pred búrkou.

Katalóg: Bratislava - Košice a späť / Boris Németh