Jarmila Uhlíková

Výstava: Normálna idylka / autorka: Jarmila Uhlíková / kurátorka: Veronika Marek Markovičová / miesto: Stredoeurópsky dom fotografie, Bratislava / trvanie výstavy: 05. 08. - 30. 08. 2021

Šťavnatá a výživná časť materstva sa skrýva pod šupkou neustáleho boja s vecami. V boji poriadku s chaosom, hľadaní ticha v hluku. Zažívame blízkosť s ľuďmi, ktorých sme priviedli na svet, a predsa sú tak rozdielni. Vzďaľujeme sa od svojho pôvodného ja. Hľadáme sústredený čas, aby sa v tom človek zorientoval, zatiaľ čo za jeho chrbtom sa opätovne rozmáha skrumáž, pýtajúca si okamžitú pozornosť. (autorka)

Písať o rodine je ako písať o vode. Pulzuje v nás, vyvíjali sme sa v nej, no písať o nej zaváňa zbytočným mudrovaním, z ktorého aj tak nikto nezmúdrie. Ak sa predsa len pokúsim byť stručná a nepatetická, rodina je každodenná drina, multitasking a najvyšší level tréningu trpezlivosti, zmiešaný s tou najčistejšou detskou láskou a nekontrolovateľnou zlosťou. To, čo sa na začiatku pomaličky prejavuje roztomilým guľatením bruška, k nám nezastaviteľne prikotúľa nezvratné a nezastaviteľné zmeny, ktoré si vyžadujú celú našu fyzickú i psychickú bytosť. Prestaneme byť „odborníkmi na výchovu”, sršiaci radami, a začneme byť vďační za každý spoločne zvládnutý deň. Život sa kompletne zmení najmä ženám, ktoré sa ocitnú v domácnosti uprostred lekcie bezpodmienečnej lásky, absolútnej závislosti a straty slobody. S pribúdajúcimi deťmi a plynúcimi rokmi sa nevyhnutnosť balansovania medzi rodinnými, svojimi a partnerskými potrebami ešte zintenzívňuje. Vyrobiť bicykel pre osemnohú chobotnicu je oproti tomu totálna brnkačka.

Ako fotograficky uchopiť toto obdobie? Jarmila Uhlíková vo svojej zádumčivej úprimnosti nevyhľadáva vizuálne atraktívne momenty. Bez klasickej aristotelovskej výstavby rozvíjajúceho sa príbehu s vyvrcholením a katarznou pointou vytvára naratívny kruh plynúcej každodennosti, ktorého tvar narúša potreba aspoň chvíľkového mentálneho odpojenia sa od okolitej situácie. A keď sa jej podarí opustiť domáci cirkus aj fyzicky, prichytáva sa pri tom, ako aj tak myslí na neustále sa preskupujúce haldy jedla, oblečenia, hračiek a pod.

V slovenskej fotografii by sme tento projekt mohli umiestniť niekde medzi Detstvo (2013 – 2019) Katy Sedlak a Unavenú domácnosť (2012) Jany Hojstričovej. Uhlíková v ňom však rozpráva civilnejším jazykom, hoci aj u nej nachádzame prvky inscenovania – napr. v spôsobe sebaumiestnenia v rámci danej situácie a osobných minihappeningov v krajine. Ešte v širšom kontexte sa nám môže pripomenúť Súmrak/Twilight (1998 – 2002) Gregory Crewdsona – pozvoľné dusenie sa v stereotypnom živote na americkej periférii. Autorka si namiesto veľkoštábového vybudovania scény vystačí s chvíľkovou zanietenosťou detí do vlastnej hry, keď nebadane umiestni fotoaparát na statív a diaľkovo zmačkne spúšť. Nerieši manželskú krízu ako Elinor Carucci v cykle Kríza/Bolesť Crisis/Pain (2002 – 2003), či sebapozorovanie počas tehotenstva ako Malerie Marder v sérii Deväť/Nine (2006). Niekedy je možno najväčším umením pozrieť sa na spoločne prežívanú situáciu tu a teraz – bez projekcií, poetizovania a mystifikovania. Nestavať školu v Afrike, keď treba dostavať vlastný dom, denne vytvárať domov.

V Normálnej idylke sa nikto na nás nedíva. Každý je ponorený do svojho momentu, neperformuje veľkoúsmevne nadizajnovanú idylku. Dýcha na nás rodinná rutina, v ktorej sa ukrývajú mikrookamihy, keď sa chronos mení na kairos, potreba dávať sa dotýka zdieľania. Každý večer sme uťahaní a nevieme sa dočkať, kedy už na seba budeme mať viac času, no vlastne sme šťastní.

Ono to tak samozřejmě je, že mateřství je s tvorbou občas v rozporu, občas spolu souzní, ale mají na sebeobrovský vliv a i když děti milujeme a chceme, neznamená to, že nás občas nesere, že se nedá v klidu tvořit aspoň hodinu (a nejlíp půl dne) a že kopec naplánovaných věcí se pořád jen posouvá a posouvá a roky běží. Každá volíme unikátní strategie, jak to slaďovat - a pak v nich selháváme.

Na fotce, kde je nádobí s horama je zajímavé, jak se setkává osobní domácká soukromá krajina s tou vnější, majestátní krajinou – a přitom oboje je stejně zásadní a stejně divoký a neovladatelný... Série Normální idylka je podmanivá tím unikajícím pohledem a odevzdaným přiznáním běžnosti, náročnosti, občas i bordelu, zahlcení, věcí – matka uniká – ty momenty známe všechny, jsou přeplněný a hovoří o mateřství dost realisticky. Taky je pěkný, jak jsou klidně dramatický, vřou těsně pod povrchem, v detailech tvojí tváře, v tíze těch situací… (Kateřina Olivová)

Fotoreport výstavy nájdete tu: