Rozhovor / Piotr Gaska

Juraj Mravec

Nemyslím si, že poslaním dokumentu je meniť svet

Juraj Mravec mladší (1987) je absolventom Ateliéru kameramanskej tvorby a fotografie (2013) na VŠMU v Bratislave. Venuje sa fotografii, ale aj kamere a réžii. V rokoch 2014 a 2015 získal 2. miesto na súťaži Czech Press Photo v kategórii reportáž za svoje série z Ukrajiny. V rámci Novinárskej ceny Nadácie otvorenej spoločnosti vyhral dvakrát ocenenie Najlepšia fotografia roka (2015, 2017). Je držiteľom ceny Kamera roka od Asociácie Slovenských Kameramanov za kameru vo filme Stratený domov. Film Stratený domov (2019) taktiež vyhral cenu Najlepší film v roku 2020 na festivale HumanDOC v Poľsku. Jeho režijným debutom sa stal film Mir vam (2016) o živote ľudí naprieč vojnovou líniou na Donbase. Svoj ďalší film Stratený domov (2019) o mladých slovenských paramedikoch, ktorí sa rozhodli zapojiť sa do najväčšej bojovej operácie v moderných dejinách, nakrúcal v irackom Mosule.

Juraj Mravec, Foto: Jaroslav Žiak

Tvoje dokumentárne fotografie sú čiernobiele. Je to taká, povedal by som veľmi krásna, klasická fotografia. Dokážeš sa veľmi priblížiť ľuďom, ktorých fotíš. Ako pracuješ? Aký je tvoj postup?

Fotografiou sa vôbec neživím, čiže moje dokumentárne fotografie vznikajú viac menej z mojej vlastnej iniciatívy. A asi aj potreby. Za tie roky, čo sa venujem fotke, sa vo mne vyvinul istý pud fotodokumentaristu. Bežne fotím napríklad telefónom, je to taká moja prirodzená súčasť. Rozmýšľam ako fotograf, fotím aj počas filmovania. Od začiatku som uchvátený čiernobielou fotkou. Mám veľmi rád čiernobiely proces, stále veľmi rád fotím na film svojou Leicou. Snažím sa dostať k ľuďom do bezprostrednej blízkosti. Vtedy mám pocit, že emócia na ich tvári komunikuje s divákom. Vypracoval som si už svoj vlastný spôsob, ako to docieliť. Keď fotím, som akoby v tranze, nerozmýšľam ako normálny človek, som sústredený na svoju prácu. Hľadám ten najsilnejší moment a snažím sa ho zakomponovať do čo najživšej emócie, aby výsledná fotografia pôsobila dynamicky a pútavo.

Slovensko (od 2012)

Slovensko (od 2012)

Aký je pre teba rozdiel medzi nakrúcaním filmu a fotografovaním.? Myslíš, že to, že si aj fotografom, ovplyvňuje tvoju filmovú tvorbu a naopak?

Určite, minimálne v tom, že sa snažím čo najviac vecí vyjadrovať obrazom. Nechcem, aby moje filmy boli urozprávané. Vyštudoval som síce kameru, no aj ako režisér pristupujem k filmu skôr z vizuálnej stránky.

V poslednej dobe sa venuješ filmu oveľa viac, ako fotografii. Čím to je? Je pre teba jednoduchšie živiť sa filmom ako fotografiou?

Fotku mám stále veľmi rád, ale pochopil som, že vďaka filmu sa dokážem uživiť a financovať aj svoje projekty. Niektoré z nich sú totiž finančne naozaj náročné – napríklad film Stratený domov (2019) sa nakrúcal celý rok v Iraku, čo stálo naozaj dosť peňazí. Neviem si predstaviť, ako by som získal tie peniaze ako fotograf v našich regionálnych podmienkach. Ale film ma začal naozaj baviť, baví ma premýšľať nad dramaturgiou a obsahom. Vlastne by som to nejak nerozdeľoval na film a fotografiu. Je to jednoducho dokument – dokumentovanie nejakej situácie, ktoré vychádza zo mňa, z nejakej mojej potreby a prirodzenosti.

Quayarrah (2017)

Quayarrah (2017)

Ktorý moment bol pre tvoju kariéru kľúčový? Kedy si pochopil, že sa dokážeš uživiť tým, čo robíš?

Ak sa pýtaš, ktorý projekt zmenil môj život, tak to bol film Mir vam (2016). Dovtedy som robil kameramana na rôznych filmových projektoch. Veľmi som sa v tom čase sústredil na fotografiu. Okrem toho som pracoval v RTVS, kde som nakrúcal rôzne komerčné programy. Vôbec ma to nenapĺňalo, cítil som frustráciu. Za peniaze, ktoré som si našetril, som sa vybral na Donbas. Pôvodne som tam plánoval iba fotiť, venovať sa téme Ukrajiny, s ktorou som predtým vyhral Czech Press Photo (2015). Pridal sa ku mne môj otec, ktorý je novinár. Chcel tam nakrútiť reportáž pre RTVS, kde pracuje. V teréne sa však ukázalo, že jeho práca s kamerou je pomerne obmedzená, tak som začal nakrúcať aj ja. Neskôr som materiál ukázal producentovi Bercovi Malinovskému, požiadali sme o grant na Audiovizuálnom fonde a získali sme aj peniaze z RTVS. Vtedy som zistil, že na tento projekt dokážeme zohnať toľko peňazí, že mi to umožní dať výpoveď v RTVS z pozície denného kameramana “zábavných relácií” a venovať sa dokumentu naplno. Pochopil som, že sa tým môžem živiť, a to mi veľmi zmenilo život. Nasmerovalo ma to k mojej terajšej práci.

Donbas (2015-2017)

Donbas (2015-2017)

Donbas (2015-2017)

Donbas (2015-2017)

Donbas (2015-2017)

Donbas (2015-2017)

Donbas (2015-2017)

Náš rozhovor prebieha online, pretože si po nakrúcaní na covidovom oddelení v izolácii. V Trnave ste spolu s Daliborom Hriadelom nakrúcali krátky dokument 24 hodín v slovenskej nemocnici (2021). Ako vznikla táto iniciatíva?

Iniciatíva, aby sme išli spraviť niečo na covidové oddelenie, prišla od môjho kamaráta Dalibora Hriadela. Situácia v nemocniciach je momentálne katastrofická. Trápi nás to, a nechceli sme sa len pasívne prizerať. Preto sme sa rozhodli, že sa pokúsime nakrútiť krátky dokument z oddelenia, kde sú ľudia s covidom vo finálnom štádiu a umierajú. Podarilo sa nám vybaviť veľmi exkluzívny prístup do trnavskej nemocnice, kde sme mohli 24 hodín nerušene pracovať priamo na ARE. Nestojí za tým žiadna televízia ani inštitúcia, je to čisto naša občianska iniciatíva. Chceli sme pomôcť tým, čo vieme robiť, keďže sa už nejaký čas pohybujeme profesionálne vo filmárskom prostredí a očakávame, že to bude mať aj nejakú reálnu odozvu (pozn.: Film 24 hodín v slovenskej nemocnici malo za prvých pár dní na youtube 50 000 pozretí a zdieľalo ho aj Ministerstvo zdravotníctva).

Chvíľu pred nakrúcaním v nemocnici si sa vrátil z Poľska. Na čom si pracoval tam?

V Poľsku som bol fotografovať reportáž pre portál aktuality.sk o situácii s migrantmi na bieloruskej hranici.

Viem, že vláda blokuje prístup novinárov na hranicu a fotografovať tam je veľmi komplikované.

To, ako poľská vláda pristúpila k informovaniu o tejto situácii, sa mi nezdá hodné demokratickej republiky. Jedným z oporných pilierov demokracie je slobodný prístup k informáciám, obzvlášť v dobe, kedy sa odvšadiaľ valia rôzne hoaxy a na internete graduje nenávisť. Poľská vláda vlastne vytvorila perimeter, ktorý hermeticky uzavrela armádou tri kilometre od hranice, a nesmeli tam vkročiť ani domáci, ani zahraniční novinári. Vôbec tomu nerozumiem. Počas mojej kariéry som pracoval v rôznych krajinách, no s takouto cenzúrou nejakého priestoru som sa nestretol ani v krajinách ako je Irak, alebo vo vojnových zónach. Keď som tam prišiel, hranica bola už úplne uzavretá. Chodili sme po lesoch, zúčastnili sme sa jedného pohrebu, našli sme nejaké veci po utečencoch... Ale prišli sme pomerne neskoro, pretože moja kolegyňa bola práve na Donbase a ja som bol v Jerevane v Arménsku. Na poľskú hranicu sme vyrazili hneď, ako sme sa vrátili na Slovensko.

Je pre teba obvyklé neustále takto cestovať?

Som veľmi rád stále nejako zamestnaný, veľmi rád cestujem a veľmi rád som v autentickom prostredí. Celý svoj život si postupne zariaďujem tak, aby som mohol žiť týmto spôsobom. Som v podstate stále niekde, polovicu roka precestujem po iných krajinách a prechádzam z projektu do projektu.

Strávil si rok v Iraku pri nakrúcaní filmu Stratený domov (2019), pri svojej práci sa často pohybuješ v nebezpečnom prostredí. V jednom z predošlých rozhovorov si povedal: “Mame som povedal, že to bude v poriadku. Ak tam umriem, nech sa o mňa nebojí. Bude to predsa pri práci, ktorú milujem. Je mi bližšia predstava života, ktorý sa môže skončiť hoci zajtra, ale dáva zmysel, ako keby som mal byť v 80-tke frustrovaný.” Stále to takto to vnímaš?

V živote som sa stretol s veľkým množstvom ľudí, kde som mal pocit, ako keby tí ľudia nejak premárnili svoje životy. Že sa podriadili komfortu stabilného píijmu, i keď nie je vysoký, jednoducho si ľudia počas svojich životov nenapĺňajú svoje sny. Potom vidím, že vo vyššom veku sú častokrát frustrovaní, morózni a nepríjemní, a fakt smutní. Ja si myslím, že ten život tu žijeme len raz a ak má človek nejaké sny, tak si ich má splniť. Má žiť tak, aby bol so sebou spokojný. Ja som sa od malička cítil najlepšie vtedy, keď som si balil ruksak a niekam som šiel. Chcel som vidieť svet, spoznať život v rôznych krajinách a to aj robím. Ak by som tam aj zomrel, je to v poriadku, pretože som zomrel pri niečom, čo mám rád.

Bitka o Mosul (2016-2017)

Bitka o Mosul (2016-2017)

Bitka o Mosul (2016-2017)

Bitka o Mosul (2016-2017)

Bitka o Mosul (2016-2017)

Bitka o Mosul (2016-2017)

Je to trochu provokatívna otázka, asi sa ťa to aj veľa ľudí pýta, ale – nie si trochu závislý aj od toho adrenalínu?

Neviem, že či vyslovene od adrenalínu... Skôr som závislý od toho, že sa musím stále nejako sebarealizovať. Niečo vytvárať, niečo zažívať. Potrebujem život žiť aktívne. Strašne nemám rád stereotyp, nudnú prácu, alebo moment, keď sa situácia nejako nevyvíja. To ma ubíja. Potrebujem si stále vymýšľať nové témy, hľadať odpovede na otázky, ktoré ma zaujímajú, niečo vytvárať. K svojmu životu potrebujem nielen rozruch, ale aj možnosť niečo tvoriť a prezentovať sa.

Venuješ sa naozaj náročným témam, na tvoje filmy nie je ľahké sa pozerať. Napríklad film Stratený domov ma naozaj nahneval. Nie preto, že by to bol zlý film, práve naopak. Veľmi ma rozčúlila celá tá situácia, chudoba, vojna, nešťastní ľudia. Tvoje filmy hovoria o takýchto veciach. Máš pocit, že tým, že o tom nakrútiš film, dokážeš niečo zmeniť?

Zmeniť, to nie. To by bolo veľmi silné slovo. Snažím sa poukázať na niečo, čo ma trápi. Podľa toho si vyberám svoje témy – okrem toho, že sa mi zdajú fascinujúce či zaujímavé, ma zároveň aj trápia. Film Stratený domov vznikol preto, že ma trápilo, aký máme tu u nás postoj k utečencom. Tu na Slovensku pritom vieme veľmi málo o živote vo vojne a o blízkom východe celkovo. Chcel som o tom urobiť film, aby som ukázal, ako to tam vyzerá.

Som veľmi rád, že si nepovedal, že sa snažíš niečo zmeniť. Môj názor je, že v súčasnosti sa to fotkou či filmom dá už len veľmi ťažko. Éra fotografií, ktoré menili svet, sa už skončila – podľa Susan Sontag boli posledné fotografie, ktoré dokázali ešte niečo zmeniť, fotografie z Vietnamu. Čo si o tom myslíš ty? Myslíš si, že dokumentárna fotka ešte dokáže nejako pohnúť divákom? Že môže niečo zmeniť?

Myslím, že svojím spôsobom áno. Veľmi záleží na situácii v spoločnosti, ale pre mňa je to stále hlas, ktorý vyjadruje nejaký názor a minimálne môže prispieť k spoločenskej debate.

Vojna v Náhornom Karabachu (2020-2021)

Vojna v Náhornom Karabachu (2020-2021)

Naznačil si, že svoje fotky a filmy robíš sčasti pre seba, pretože ťa to zaujíma. Myslíš si, že to má za týchto okolností zmysel? Aká je podľa teba úloha dokumentaristu a dokumentu v dnešnom svete?

Myslím, že tu nie sme na to, aby sme niečo menili, ale na to, aby sme tie informácie archivovali. Sme vlastne rozprávači príbehov, zaznamenávatelia histórie. Sme priamo pri veľkých historických udalostiach. Jednoducho ich zaznamenávame, aby sa o nich vedelo. A o tom to je. Nemyslím si, že poslaním dokumentu je niečo meniť. Jeho zmyslom je podľa mňa zarchivovať udalosť, situáciu, to, ako sa žilo v danej dobe.

Dostali sme sa k tomu, že obraz dokumentárneho fotografa – hrdinu, ktorý sa snaží zmeniť svet, už nefunguje. Napriek tomu nakrúcaš a fotografuješ vo vojnových zónach. Poľský fotograf Krysztof Miller povedal, že fotoaparát je pre neho filter, ktorým od seba oddeľuje tú desivú realitu. Ale nakoniec aj tak skončil v nemocnici, kde sa liečil na posttraumatickú stresovú poruchu. Nebojíš sa, že sa to stane aj tebe?

Jasné, ja som tým už aj poznačený, na celý život, pretože v rámci tejto práce som bol svedkom aj priamym účastníkom veľmi traumatizujúcich situácií, s ktorými sa bežní ľudia nikdy v živote nestretnú. Stretávajú sa s tým lekári, stretáva sa s tým zdravotnícky personál, a potom sa s tým stretávajú aj ľudia ako som ja, a bežní civilisti... Tam v tej vojne potom vidíš absolútne najhoršie veci, aké si vieš predstaviť. , Na istej báze funguje aj fotoaparát kamera. Jednoducho si vo svojej práci, si vo svojom svete, hľadáš v tom nejaké estetično a estetizuješ nejako tú tragédiu, a na tomto “si ideš”, no nie si v nejakej zoologickej, že by tá situácia bola za nejakým sklom, a ty by si ju len pozoroval. Celé tvoje telo, fyzično, je v tom priestore, a aj tvoja myseľ a veľakrát prestávaš vykonávať túto prácu, lebo zistíš, že by si bol užitočnejší ako niečo iné, pretože máš dve zdravé ruky, a triezvu myseľ, ktorá... a vieš tým /prepáč niekto mi volá/… takže to sú veci, ktoré ti potom úplne zmenia pohľad na svet. V Iraku som bol so zdravotníkmi, kde našou starosťou bolo zafixovať zranených tak, aby prežili transport do nemocnice. Medzi nimi bolo aj množstvo detí a veľa z nich bolo mŕtvych, alebo nám na následky zranení zomreli pred očami. Keď niekde padne mínomet, do priestoru sa rozletia horúce oceľové šrapnely, ktoré veľmi rýchlo rotujú, a vlastne človeka rozpárajú. Keď zažiješ takéto niečo, silno ťa to poznačí. Tak isto situácia, keď po tebe niekto strieľa, alebo ťa bombardujú, si celý deň v pivnici a zem sa trasie, a ty sa cítiš úplne bezmocný. Po návrate z Iraku som naozaj trpel ľahkou posttraumatickou stresovou poruchou, no s odborníkmi som to neriešil a po pár mesiacoch to prešlo. Ale musím povedať, že ako človeka ma tieto skúsenosti veľmi hlboko zmenili.

Vojna v Náhornom Karabachu (2020-2021)

Hovoríš, že si to s odborníkmi neriešil. Ako sa potom vyrovnávaš s týmito zážitkami? Ako to funguje? Vrátiš sa z Iraku a ideš s kamošmi na pivo?

Kedysi som bol veľmi spoločenský, ale pripisujem to aj veku – keď je človek na vysokej škole, má obrovské množstvo kamarátov. Onedlho budem mať 35. Vekom sa kontakty nejak spretrhávajú, a tak... Ale s dlhoročnými kamarátmi sa stretávame doteraz, všetko je úplne normálne. Nemám potrebu sa po návrate nejak izolovať. Zaujíma ma, čo sa tu deje. Keď som tu, žijem úplne normálny život.