Alan Hyža

Je dokumentárny fotograf, autor jedenástich fotografických publikácií. Pracoval ako fotograf v rôznych periodikách ako Sme, Reflex, Plus 7 dní. V súčasnosti sa venuje vlastnej autorskej tvorbe. V roku 2009 získal za knihu Misia Cenu Egona Erwina Kischa a titul Fotograf roka udeľovaný Stredoeurópskym domom fotografie v Bratislave. Najnovšia kniha Alana Hyžu SPIŠ – tiene a ozveny bola krátko po vyjdení zaradená medzi tri najkrajšie knihy v kategórii Súčasná fotografia v súťaži fotografických kníh východnej a strednej Európy, ktorá bola jedným zo sprievodných podujatí 30. ročníka Mesiaca fotografie.

Lesný duch, Levočské vrchy, zo série SPIŠ – tiene a ozveny

V minulosti ste pracovali ako fotoreportér, fotili ste pre rôzne časopisy, často ste pracovali v zahraničí. Vo svojich posledných prácach však ostávate na Slovensku a mení sa aj váš štýl práce, je sústredený, pomalý aj vďaka technike, ktorú používate. Čím to podľa vás je, že ste sa ako fotograf vyvinuli týmto smerom?

Mohli by sme to nazvať aj návratom ku koreňom, aby sme boli takí rurálni. Áno, fotil som veľa pre noviny a časopisy, na Slovensku aj v zahraničí. Ale musím priznať, že ma to až tak veľmi neuspokojuje. Nemám rád, keď sa niečo robí narýchlo. Nechcem to samozrejme nijak znevažovať, ale napríklad práve v spravodajskej, reportážnej fotografii sa mi nepáči, že mám niečo odfotiť a okamžite to niekde prezentovať. Mám rád premyslenú, dlhodobú prácu s nejakými presahmi. Chcem, aby tie fotografie spolu hrali, fungovali, a to sa nedá urobiť okamžite. Nad tým treba premýšľať a pracovať na tom. Preto sa to u mňa postupne vyvinulo tak, že teraz už pracujem iba na dlhodobých cykloch alebo projektoch.

Na jeseň vám vyšla nová fotografická kniha – SPIŠ, tiene a ozveny. Aj tu, rovnako ako v predchádzajúcej knihe Memoria, fotografujete na veľkoformátový drevený fotoaparát. Mám pocit, že ste si postupne vyvinuli istú pracovnú metódu, ktorej cieľom je si veci čo najviac skomplikovať.

Áno, to je veľmi správny postreh. V dnešnej dobe, keď všetko speje k zjednodušovaniu, odľahčeniu, šetreniu, by nebol problém strčiť si do vrecka malý digitálny fotoaparát, ktorý určite robí kvalitné a dobré fotografie, a s úsmevom na tvári ísť do sveta a fotiť. Ale ja sa na to pozerám inak. Tým, že fotím analógovo, na starú storočnú technológiu, ma po fotení čaká ešte celá tá alchýmia, proces vyvolávania. Čiže áno, svoju prácu si komplikujem, ale robím to rád.

Fotoaparát, o ktorom ste zmienili, je naozaj až múzejný kus. Ako naň reagujú ľudia? Predpokladám, že sa vám s ním fotografuje inak, ako keby ste prišli s niečím nenápadnejším.

Áno, reakcie ľudí sú iné. Ľudia už na také niečo nie sú zvyknutí. Kedysi, možno pred sto rokmi, keď do dediny prišiel fotograf alebo sa ľudia vybrali do mesta dať sa odfotografovať, očakávali niečo podobné. V dnešnej dobe digitálnych zrkadloviek je môj fotoaparát niečo nevšedné. Takže na jednej strane je to prekvapenie a na druhej očakávanie, čo z toho bude. Nielen výsledok, ale celý ten proces – ako bude fotenie prebiehať. Takže takýto fotoaparát môže vyzerať ako hendikep, ale je to zároveň aj výhoda. Častokrát sa dajú zo zvedavosti odfotografovať aj ľudia, ktorí by sa inak fotiť nechceli.

Portréty, ktoré ste na Spiši nafotografovali, sú veľmi silné. V niečom na mňa pôsobia až takým ,,tuláckym‘‘ dojmom. Ako ste si vyberali svojich hrdinov?

Je tam veľa fotiek, ktoré vznikli náhodou. Uvidel som človeka, ktorý ma zaujal, dali sme sa do reči a ja som ho odfotil. Ale veľa portrétov, a nielen tých, som mal naplánovaných dopredu. Vždy fotím veci tak, že si dopredu premyslím, čo by som chcel fotografovať a ako by som to chcel urobiť. Realita však väčšinou nezodpovedá mojim predstavám, a potom treba nájsť nejaký kompromis – využiť situáciu, ktorá nastane. Čiže áno, v knihe sú fotografie, ktoré vznikli náhodne, ale sú tam aj také, ktoré vznikli cielene.

Rómsky tulák, Spišská Belá, zo série SPIŠ – tiene a ozveny

Keďže fotografujete na analóg, výsledné fotky vidíte až neskôr. Viete vycítiť už počas fotenia, že ste urobili dobrú fotografiu?

Nie. To je podľa mňa jedna z výhod veľkoformátovej analógovej fotografie. Keď človek fotí s digitálom, odfotí a pozrie sa na displej. Ale ja ho nevidím. Ja mám pred sebou ešte dlhý proces – musí sa mi nazbierať isté množstvo negatívov, kým zarobím chémiu, a potom, o dva tri týždne, záleží, ako intenzívne pracujem, vidím výsledok. A to je pre mňa to krásne na analógovej fotografii – moment prekvapenia. Mám rád to fyzično vo fotografii, vôňu vývojky, celý proces, tú alchýmiu, ktorá musí prebehnúť, a až na jej úplnom konci je výsledok. A potom veľakrát dochádza k takému rozčarovaniu, až dezilúzii, keď som si myslel, že to bude dobrá fotka, ale nie je. Sú to práve drobné detaily, ktoré odlišujú výnimočnú fotku od tej priemernej, bežnej. A to je aj dôvod, prečo, keď stlačím spúšť, nikdy neviem, či som urobil dobrú fotografiu. Z toho, čo si myslím, že bude dobré, nemusí byť nič extra, a naopak. Samozrejme, za tie roky mám už isté skúsenosti, ale vždy sú tam momenty, ktoré ma dokážu prekvapiť. A to je na tom výborné.

Mám pocit, a nie je to len tým, že fotíte čiernobielo, že na vašich fotkách vládne také akoby bezčasie.

Je to aj mojím cieľom. Vždy sa snažím, aby na mojich fotografiách neboli prvky súčasnosti. To znamená, aby tam neboli autá, značky, tabule či elektrické stĺpy. Musím povedať, že je to veľmi ťažké, pretože my Slováci sme majstri v tom, že dokážeme pred historický kostol postaviť trafostanicu alebo stĺp s elektrickým vedením. Odfotiť tie miesta tak, aby to nebolo vidno, si vyžaduje veľkú trpezlivosť a veľké hľadanie.

Je to potom ešte dokument?

Neviem, či by som to nazval dokumentom. Ale pre mňa to je dokument. Podľa mňa umenie spočíva v znalosti vedieť si z balastu toho celku, na ktorý sa pozeráme, vyselektovať to podstatné, to najdôležitejšie tak, aby to spĺňalo aj nejaké estetické kritériá.

Takže prispôsobujete realitu svojim estetickým kritériám?

Dá sa to tak povedať. Áno, prispôsobujem, ale v žiadnom prípade ju nijako nemením. To, čo odfotím, to tam aj naozaj je.

Čo je podľa vás dobrý portrét?

Dnes je doba, keď sa za portrét vydáva všetko, každá fotografia, na ktorej je človek. V médiách sa objavujú fotky z tlačoviek, zasadaní vlády, momentky zo šoubiznisu, ale to nie sú portréty. To je iba záznam nejakej reality. Portrét je veľmi špecifická, vysoko špecializovaná disciplína. Urobiť niekoho portrét – rovnako ako kedysi, keď sa portréty maľovali – netrvá chvíľu. Je to akt. Je to vec, ktorú si treba premyslieť a na ktorú sa treba pripraviť. Dobrý portrét vznikne vtedy, ak ten človek, čo portrét robí, má jasnú predstavu, čo chce tým portrétom povedať. Tak ako každá fotografia, aj portrét musí vzbudzovať emócie. To, čo je na obraze, je len jedna vec, ale to podstatné je, čo sa pri tom človeku odohráva v hlave. Často vidíme na prvý pohľad banálny záznam nejakého obyčajného momentu, ale pritom v nás vzbudí nejakú emóciu alebo spomienku a začneme premýšľať. Vtedy tá fotografia podľa mňa splnila svoj účel – pretože odštartovala u diváka nejaký proces v hlave. Vtedy je to podľa mňa dobrý portrét, respektíve dobrá fotografia.

Prečo ste sa rozhodli prezentovať svoju prácu hlavne vo forme kníh? Čím vás kniha priťahuje, čím je pre vás zaujímavá?

Pre mňa je kniha vrcholom toho, čo sa dá vo fotografii dosiahnuť. Výstava je krásna vec, ale je to niečo, čo stojí strašne veľa energie a je to aj finančne náročné. Výstava musí byť naozaj tip-top, nič nemôže byť náhodné, nič sa nemôže zanedbať. A potom, výstava trvá týždeň, dva týždne, a skončí sa. Ten efekt je krátkodobý. Ale kniha je niečo, čo tu zostáva na dlhý čas. Bude tu, aj keď už tu my nebudeme. Kedysi som čítal takú zaujímavú myšlienku – kniha je vlastne múzeum bez stien. Je to také zhutnenie umeleckého procesu. Pre mňa je kniha vrcholom toho, čo sa dá vo fotografii urobiť.

Ako prebieha práca na vašich knihách? Podľa čoho si vyberáte výsledné fotografie?

Výber fotografií je dlhý proces, niekedy bolestivý. Pretože do finálneho výberu sa veľakrát nedostanú fotky – a myslím si, že teraz hovorím všeobecne a netýka sa to len mojej práce – o ktorých si myslím, že sú vynikajúce. Trhá mi to srdce, ale jednoducho ten celok musí fungovať spolu. Musí to byť jeden príbeh, v ktorom jedno nadväzuje na druhé. Musí to spolu súvisieť, a preto sa stáva, že niekedy tam aj vynikajúca fotografia jedoducho nepasuje. Poviem vám príklad – do knihy o Spiši som fotil aj prezidenta Kisku. Bolo to v období, keď bol ešte aktívnym prezidentom a ja som ho odfotil v civile v cukrárni v Poprade. Ale nakoniec tá fotografia v knihe nie je. Pretože, keď som si ten súbor vyskladal, jednoducho mi tam tá fotografia nehrala. Takže som ju musel s krvácajúcim srdcom vyradiť. Editovanie knihy je náročný proces, finálny výber fotografií je niečo, čo sa nerodí ľahko.

S kým konzultujete svoje knihy? Máte nejakého editora, s ktorým spolupracujete?

Ja si to veľmi rád skladám sám. Ale vždy sa počas procesu výberu fotografií s niekým poradím. Väčšinou je to tak, že skoro z každej fotky existuje niekoľko variantov a v istom momente sa už neviem rozhodnúť, ktorá je lepšia. Mám takých kamarátov fotografov, Martina Marenčina a Jozefa Ondzíka, a tiež kurátorku Luciu Benickú a grafika Ivana Štora. To sú ľudia, ktorým dôverujem a na ktorých názor dám. Ale oficiálne nemám žiadneho editora.

Podľa čoho si vy vyberáte svoje témy?

Podľa toho, čo ma zaujíma a baví. Teraz som dokončil Spiš, ktorý som fotil preto, že mám k nemu dlhoročný citový vzťah. Narodil som sa v Levoči, ale nikdy som tam nevyrastal. Dá sa povedať, že som od narodenia Bratislavčan. Ale starí rodičia žili na Spiši a ja som tam trávil prázdniny. Spiš je pre mňa niečo veľmi blízke a určujúce. Mám ho rád a dobre to tam poznám. Už dlhšie som premýšľal nad tým, že by som chcel urobiť knihu o Spiši, ale nevedel som, ako na to. Pretože tých kníh a projektov o Spiši už bolo strašne veľa, od Plicku až po úplne nezmyselné hlúposti. Nechcel som robiť niečo, čo tu už bolo, a chcel som sa vyhnúť klišé, že by som ukazoval všeobecne známe veci, ako je napríklad Oltár Majstra Pavla v Levoči. Mojím cieľom bolo zachytiť také duchovné miesta, ktoré sú pre Spiš charakteristické, aj keď možno nie sú ani známe, ale majú v sebe istú vnútornú silu. Nesú v sebe odkaz minulosti a zároveň je tam prepojenie so súčasnosťou.

Na tento projekt vlastne plynule nadviazal ďalší, na ktorom teraz pracujem. Dlho som nad tým rozmýšľal a uvedomil som si, že juh Slovenska – taký ten pás od západu na východ – nebol ešte nikdy poriadne spracovaný. Každý pozná Oravu, Spiš, Tatry, ale kto pozná Gemer, Malohont či Tekov? To sú oblasti, ktoré sú z historického hľadiska ohromne významné. Kedysi to boli bohaté regióny, boli tam nádherné kostoly zdobené talianskymi majstrami. A dnes je to v absolútnom úpadku, vládne tam nezamestnanosť a beznádej. Ale tie miesta majú stále vnútornú energiu. Takže momentálne prechádzam práve tieto lokality a chcel by som z toho urobiť nejaký ucelený projekt.

Kedy je pre vás cyklus hotový? Kedy je ten moment, že si poviete, dobre, dofotil som?

Ono to nie je hotové nikdy. Aj teraz, keď držím knihu o Spiši v ruke, viem, čo by som tam ešte chcel urobiť. Ale vždy si treba, a to ma naučili prax a realita, vždy si treba v istom okamihu povedať, že stačilo, pretože tie veci by sa dali robiť donekonečna. Keď mám splnené svoje hlavné idey a plány, som s nimi spokojný a už sa na ne len nabaľujú náhodné veci, ktoré som nemal v pláne urobiť, ale výborne do toho zapadajú, tak si v istom momente poviem, že stačilo. Spiš sa dá fotiť donekonečna, a rovnako aj Slovensko, ale v istom momente treba jednoducho skončiť.

Môj názor je taký, že fotografia ako médium bola vymyslená na to, aby dokumentovala – nejaký okamih alebo dianie. Bola vymyslená na to, aby sa fotili momentky. Samozrejme, v úplných začiatkoch to tak nebolo, ale vývoj postupne dospel až tam, kde je dnes. Myslím si, že ako každé odvetvie fotografie aj dokument sa vyvíja. Keď si pozrieme súčasný dokument a porovnáme ho s tým, ako sa fotilo pred dvadsiatimi alebo päťdesiatimi rokmi, ako fotil Cartier-Bresson alebo fotografi Magnum, samozrejme vidíme rozdiel. Fotia sa inak iné veci, lebo aj svet je iný. Je to prirodzený proces, ale dokumentárna fotografia bude existovať vždy.

Nemáte žiadnu webstránku. Je to zámer?

Nie, je to lenivosť. Viem, že webstránka je užitočná vec, ale dnes má web každý. Necítim potrebu prispievať k tej záľahe internetového balastu, ktorý nás obklopuje. Myslím si, že kto má záujem, ten si ma nájde. Ja som otvorený všetkému, ale necítim potrebu prezentovať svoju tvorbu a svoju činnosť na internete. Preto nemám web a nie som ani na Facebooku. Nie som prívržencom týchto moderných trendov a technológií. Aj keď niekedy je to asi na moju škodu.

– – –

Rozhovor bol uverejnený vo FOTONOVINÁCH číslo 54 / 2021. Celé číslo FOTONOVÍN nájdete: tu.