Branislav Štěpánek

Absolvent Institutu tvůrčí fotografie Slezské univerzity v Opave (2018), Česká republika. V minulosti pôsobil ako kurátor festivalu Mesiac fotografie v Bratislave a šéfredaktor časopisu Fotonoviny. Kritické eseje a rozhovory s výtvarnými umelcami publikoval v periodikách Flash Art, Profil, Jazdec, Vlna a ďalších. Je autorom publikácie Stredoeurópsky dom fotografie (2018), mapujúcej tridsaťročnú históriu Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave s prihliadnutím na nezávislú fotografickú kultúru v období od 80. rokov 20. storočia, ktorá založeniu inštitúcie predchádzala. V súčasnosti pôsobí ako nezávislý kurátor, publicista a kritik súčasnej fotografie. Žije a pracuje v Bratislave.

Ako si sa dostal k fotografii?

K fotografii ma priviedol starý otec, ktorý bol fotograf. U neho doma som prvý raz zažil tú fotografickú mágiu, ako je tmavá komora, knižky, filmy, vôňa vývojky… Počas dospievania som sa tomu nevenoval. K fotke som sa vrátil až neskôr, v podstate vtedy, keď začalo byť možné fotiť digitálmi. Stále išlo o nejaké akože amatérske znovuzblíženie s fotkou, s digitálom to ale bolo technicky jednoduchšie. Sprievodný efekt bol však ten, že človek veľmi rýchlo prišiel na koniec a uvedomil si vlastné limity. Mňa to donútilo vzdelávať sa, keďže fotiť púpavy, koníky a jeleňa v lese ma nebavilo. Na odporúčanie známeho som sa prihlásil na workshop dokumentárnej fotografie, ktorý organizoval vtedajší Dom fotografie v Poprade. Viedol ho Jindřich Štreit. Konal sa v Tatrách, v Zamagurí, asi tri dni na jar. Úplne jednoznačne viem, že tento workshop obrátil naruby moje vnímanie fotky. Konečne som pochopil, o čom – samozrejme, z pohľadu Štreita – tá fotka je. On mal neuveriteľnú charizmu, má ju dodnes. Dokáže zrozumiteľným jazykom vysvetliť, prečo fotiť tie púpavy, ľadové štíty a podobne nemá žiaden zmysel, a objasniť, kde leží ten zmysel fotky. Toto bol jednoznačný okamih, ktorý ma potom neskôr priviedol aj na ITF (Institut tvůrčí fotografie v Opave).

Takže si mal od začiatku potrebu sa vzdelávať. Aké boli možnosti v dobe, keď si s fotografiou opätovne začínal?

Keď som sa na začiatku nultých rokov vrátil k fotografii, začali vznikať prvé fotografické servery, kde ľudia postovali a komentovali fotky, dávno pred dobami Facebooku a iných sociálnych sietí. Ale veľmi rýchlo sa to vyčerpalo. A zaujímavé je, keď si človek po pol roku uvedomí, že to nemá žiaden rozvojový potenciál. Tak som sa prihlásil do jedného veľmi progresívneho bratislavského fotoklubu. Bol to dobrý fotoklub, lebo sme organizovali jednak prednášky o fotke, ktoré sme si navzájom prednášali, a tiež sme organizovali zájazdy na workshopy alebo fotografické prednášky. Chodili sme aj k Evženovi Sobekovi do Brna, nastalo akoby pričuchnutie si k reálnemu rozprávaniu o skutočnom výtvarnom umení. Vo fotografickom vzdelávaní je možnosť pôsobiť na úrovni fotoklubu a možno nejakých prednášok, a potom dlho, dlho nič, až vysoká škola. Keďže som sa vždy chcel dozvedieť viac a nejak v tej prevádzke pôsobiť, jediná možnosť bola vysoká škola. A ITF bola jasná voľba, keďže išlo o diaľkové štúdium, ktoré pre staršieho zamestnaného človeka bolo zvládnuteľné.

Ale ty si v istom momente fotografovať prestal. A stal si sa teoretikom a kurátorom.

Na škole som sa snažil robiť nejaké umelecké výstupy, každý sa snažil. Ale veľmi skoro som narazil. Totiž tie výstupy, ktoré sa možno aj pedagógom v škole páčili, sa zďaleka nie tak dobre uplatnili mimo školy. Ďaľšia vec, čo ma veľmi prekvapila, bolo zistenie, že žánre a oblasti, na ktoré som sa najviac tešil, absolútne neviem robiť. Jedným z nich bola módna fotografia, to bola úplná katastrofa. Pamätám si, ako pedagogička Štepánka Stein pozerá na tie fotky a hovorí: „Toto je tak príšerné, že to je až dobré.“ Tá škola okrem toho, že sa niečo naučíš, je aj inšpiratívna. Keď som videl iných ľudí – svojich spolužiakov, ktorí sa venujú fotke citlivejšie, lepšie a viac, dospel som k záveru, že je asi dobré, aby fotili tí, ktorí majú reálny talent. Takže som potom od fotenia postupne upustil. Nemalo to zmysel ani pre svet, ani pre mňa. Viac som sa venoval histórii fotografie, kritike a recenziám.

Inklinoval si k písaniu odjakživa?

Ja som sa recenziám začal systematicky venovať asi v druhom ročníku ITF. Čiže pomerne skoro a pomerne skoro som ich začal aj publikovať. Mali dobrý ohlas. Sebakriticky treba povedať, že to bolo asi preto, lebo ľudí, ktorí boli ochotní písať, je málo. Takže to bol možno impulz, že som potom bol viac žiadaný, aby som písal o rôznych témach. Navyše ako ajťák som bol, čo sa týka dodržiavania termínov, spoľahlivý, na rozdiel od iných ľudí, s ktorými som potom už ako šéfredaktor Fotonovín prišiel do styku.

Vo svojej bakalárskej a neskôr diplomovej práci sa venuješ Stredoeurópskemu domu fotografie. Ako si sa dostal k tejto téme?

Ako každý študent som si musel zvoliť tému bakalárskej práce. Úplne prvú, ťažkú filozofickú tému som si vymyslel, keď som nastúpil na ITF. Na prvej konzultácii v prvom ročníku som sa pýtal vedúceho školy Vladimíra Birgusa, či si myslí, že je to dobrá téma na bakalárku. Distingvovaným a slušným spôsobom mi vysvetlil, že to je hovadina. Muselo to však na neho zapôsobiť, lebo potom o mnoho rokov niekde v Arles si na to spomenul. Za tridsaťročnú históriu školy som bol asi prvý študent, ktorý v prvom ročníku na prvej konzultácii prišiel konzultovať tému bakalárky. Následne som vystriedal asi štyri teoretické a filozofické témy. Každú mi zrušil. Až som prišiel s témou história Stredoeurópskeho domu fotografie. S tým bol spokojný, za čo mu vďačím, lebo musím uznať, že mal pravdu. Neskôr som si všímal, že vždy nástojil, aby si študenti vyberali jedinečné lokálne témy, ktoré nie sú prierezové a o ktorých vedia iba oni. Je to v konečnom dôsledku oveľa užitočnejšie. Tento prístup bol podľa mňa z jeho strany prorocký.

Mňa celkom pobavilo, že tam pomerne nemilosrdne hodnotíš niektoré úskalia organizácie festivalu Mesiac fotografie, ktorý organizuje Stredoeurópsky dom fotografie. Bol to dôvod, na základe ktorého si neskôr začal na festivale spolupracovať?

Tá spolupráca vznikla na základe toho, že som jednak písal pre Fotonoviny, a jednak som písal túto prácu. Tie ťažiskové časti však boli napísané ešte predtým. Treba povedať, že som sa usiloval nekritizovať tú organizáciu z môjho pohľadu, skôr som sa snažil reprodukovať skúsenosti priamych aktérov diania – riaditeľa festivalu a jeho kolegov. Uznávam, že niekedy vo finálnom produkte to mohlo vyzerať, že išlo o moju kritiku, ale nebolo to mojím cieľom ani ambíciou.

Tvoja diplomovka nakoniec vyšla aj knižne.

Počas spolupráce s Václavom Macekom som diplomovku dopísal, doplnil a upravil ju do formy historiografickej publikácie, ktorá bola následne vydaná. SEDF ju aj spolufinancoval spolu s ITF, kde mi udelili štipendijný grant.

Čomu sa teraz venuješ?

Spomeniem skôr dlhodobejšie spolupráce. Na prelome rokov sme s Jánom Viazaničkom robili péefko, ktoré si u neho objednala LITA. Predstavte si velikánsku koláž, na ktorej bola fotka panelákov. Tú fotku fyzicky roztrhal na menšie kúsky. Každý kúsok potom bolo jedno péefko. Ďalej sme s Jánom minulý rok robili výstavu v Galérii A7, išlo o zvláštny dokumentárno-inscenovaný projekt, ktorý vznikol na jeho rezidencii na Malorke. Dlhodobo spolupracujem aj so Zuzanou Pustaiovou. Pomáhal som jej s viacerými projektmi. Momentálne má tiež jeden rozpracovaný – z jej rodného kraja, z okolia Levíc. Pred rokom robila projekt s názvom One Day Every Day. Tento projekt, ktorý sme spolu konzultovali, bol najprv vystavený v roku 2021 v Pálfyho paláci Galérie mesta Bratislavy v rámci programu Mesiaca fotorafie. Bola to prvá výstava Nadácie Miloty Havránkovej. Ukázali tri generácie – Milotu Havránkovú ako nestorku inscenovanej fotografie, Libušu Jarcovjákovú ako strednú generáciu a Zuzku Pustaiovú ako mladú krv. Projekt One Day Every Day nakoniec vyšiel minulý rok aj knižne a publikácia bola nominovaná na Aperture PhotoBook Awards na Paris Photo.

Ako vznikla vaša spolupráca?

Spolupráca vznikla pred troma rokmi. Ako som sa dozvedel od Zuzany, napísal som v nejakej recenzii, že je lokálna autorka. To ju dožralo, takže jednak začala systematickejšie a tvrdšie pracovať, a jednak sme sa potom spolu stretli a začali spolupracovať. Prvý projekt, na ktorom sme robili, sa volal Faces of Family, kde pracovala s archívnym rodinným materiálom, fotky rôzne upravovala. Odvtedy naša spolupráca pokračuje.

Ako ty vnímaš slovenskú fotografickú scénu? Je tu nejaký potenciál presahu z toho lokálneho?

Človek má možnosť vidieť, ako funguje fotografická scéna, podotýkam – nie umelecká scéna, ale scéna orientovaná na fotografiu – v zahraničí. Ak mám byť kritický, na prvý pohľad je vidieť rozdiel v kvalite výstupov, v marketingu, v obyčajnej ľudskej priebojnosti a ostrých lakťoch umelcov, ktorí sa chcú presadiť. Prostredie umeleckej prevádzky u nás nie je žičlivé. Všimol som si však, že prostredie je vždy veľmi lokálpatriotické. To znamená, že vždy, pokiaľ sa chceš presadiť v nejakom kultúrnom okruhu v nejakom štáte, tam treba žiť a pôsobiť. Je jedno, odkiaľ pochádzaš alebo akej si národnosti, to nikoho nezaujíma, ale musíš tam žiť a tvoriť. Potom máš ako umelec dosah na granty aj na možnosti svojho uplatnenia vo verejných výstavných inštitúciách. To je akoby medzistupeň medzi študentským životom a prechodom do komerčnej galerijnej prevádzky, kde sa umelec živí tým, že predáva fotku. Tento ekosystém na Západe je lepší ako u nás, je v ňom výrazne viac peňazí, je oveľa lepšie zavedený. Aj toto je konkurenčná nevýhoda ľudí pôsobiacich na Slovensku. Grantov pre fotografiu nie je toľko, aby sa tu vytvorila vrstva umelcov, ktorí by z toho dokázali žiť, takže sa musia živiť inak. A tak strávia menej času prácou na svojich projektoch a tie potom nemajú rozsah a kvalitu, ako by mali, keby tá umelecká prevádzka bola podporovaná nejakými súkromnými alebo verejnými zdrojmi. Takže z tohto hľadiska vnímam istý hendikep. Výsledkom je, že na slovenskom trhu prežijú iba tí najsilnejší – umelci, ktorí dokážu čo najdlhšie odolávať nepriazni umeleckej prevádzky.

A v akom stave je podľa teba teória fotografie? Čiže kurátorstvo, recenzie a teoretické texty.

V prvom rade vďaka za fotografických kurátorov, ktorí ma formovali a ktorých aj rád čítam – za všetkých budem menovať Aurela Hrabušického. Našťastie máme Hrabušického a jeho súčasníkov a nasledovateľov, ktorým sa vytvoril priestor v Slovenskej národnej galérii a v iných inštitúciách, aby sa kurátorstvu fotografie vôbec mohli venovať. Ja osobne vôbec nepovažujem za dobré, že do tohto remesla fušujú ľudia ako som ja, ktorí sa tomu nevenujú na plný úväzok. Môžeme si nahovárať, že niekedy vieme povedať niečo zmysluplné, ale jednoducho povedané – ten rozdiel vidieť už aj v Českej republike a v zahraničí obzvlášť – sú na úplne inej úrovni, keďže sa môžu venovať kurátorstvu na plný úväzok a mať čas osem hodín denne študovať a písať. Už keď to vynásobíme časom, štatisticky sa to musí prejaviť, pretože tých ľudí je viac a viac je aj múzeí, galérií alebo vydavateľstiev, ktoré ich zamestnávajú. Takto sa z tej masy vyselektuje elita, ktorá na konci dňa musí byť oveľa lepšia. Nedá sa jej konkurovať ani v hĺbke obsahu, ani rozsahom. Netýka sa to iba kurátorstva, ale aj akejkoľvek inej oblasti, športu, podnikania, čohokoľvek. Takže dobré to nie je, no azda lepšie ako nič, že máme nadšencov, ktorí niekedy majú chuť písať. Keď hovoríme čisto o súčasnej fotke, sme hendikepovaní tým, že ak nemôže ľudí uživiť, kurátorov-profesionálov, ktorí by sa venovali vyslovene iba fotke, je strašne málo. V nezávislej kultúre je veľa kurátorov súčasného umenia, ktorí, samozrejme, fotku môžu považovať za jeho súčasť, ale je to iné, keď niekto pracuje s fotografiou ako súčasťou vizuálneho umenia, a keď sa špecializuje iba na fotografické médium.

Čo si myslíš, že by mohlo v tejto situácii pomôcť?

Málo využívame možnosti kontaktu so zahraničím. Vo vizuálnom umení sa mi zdá, že to funguje lepšie, viac ľudí si dokáže napísať grant, vycestujú na rezidenciu, získavajú kontakty a zároveň sa aj umelecky obohacujú. Je veľká škoda, že slovenskí fotografi majú buď málo ambícií, málo peňazí, alebo málo neviem čoho, že sa nepresadzujú tak, aby dokázali mať výstavy s kurátormi zo zahraničia. Ako príklad môžem uviesť poľskú scénu, ktorá je jednou z tých, ktorými by sme sa mohli inšpirovať. Nestáva sa veľmi často, že by zahraničný kurátor napísal kurátorský text k slovenskému projektu, ktorý tam niekto realizoval.

Tu sa zase vraciame k podmienkam, v ktorých sú umelci nútení pracovať, a ako celý systém funguje.

Ľudia, čo pôsobili v zahraničí – teda v tom západnom zahraničí – mi hovorili, že boli prekvapení, že tam študenti úplne inak pracujú, majú úplne iný vzťah s pedagogickým vedením. Nemôžeš si dovoliť nerobiť nič, ako sa stáva niekedy u nás. Omnoho viac treba pracovať na štúdiu, filozofickom zdôvodňovaní, ľudia trávia celé dni v knižnici, čo sa tu veľmi nedeje. Ale nechcem iba kritizovať. Podľa mňa by stačilo, ak by ľudia boli vedení k tomu, aby mali ostrejšie lakte a aby boli trpezliví vo svojej robote. Lebo potom sa stane, že niekto, kto nie je až tak umelecky „dobrý“, tou trpezlivosťou a vytrvalosťou dokáže predčiť tých, ktorí k tomu neboli vedení alebo nemali také podmienky. Nakoniec sa potom do historických análov zapíšu proste tí vytrvalí a pracovití. Ale to akoby sa nedarilo vštepovať slovenským študentom fotografie.

Podľa mňa veľa študentov ten systém strašne rýchlo znechutí. Ty prichádzaš z inej pozície, keď sa živíš niečím, čo ťa dobre uživí.

Asi áno, ja sa neživím fotkou, ale keď už sa na tú školu hlásim, a viem, že tam idem, tak predpokladám, že musím mať nejaké ambície.

Budem hovoriť za seba. Ja som fotografiu študovala až ako svoju druhú školu. A z toho nedostatku času a prostriedkov som sa proste unavila. Študovať fotografiu nie je lacné, ale zároveň, ak sa tomu máš naplno venovať, nestíhaš popritom ešte na plný úväzok chodiť do práce. Takže som zistila, že na nejaké svoje súkromné ambície už nemám buď časové, alebo materiálne kapacity. Z VŠVU som po troch semestroch odišla, na ITF som absolvovala bakalára, ale bola som z toho taká vyhoretá, že potom som x rokov nič nenafotila.

Ale to je presne to, o čom hovoríme. U nás neexistuje celý ten ekosystém verejnej podpory ľudí, ktorí sa neživia v galerijnej prevádzke tým, že predávajú svoje umenie, ale zároveň už opustili status študenta. Podpora v tom zmysle, že bude štát, buď priamo alebo prostredníctvom inštitúcií, budovať ekosystém, kde budú výstavné priestory, kde budú ľudia, ktorí sa ti budú venovať. Jednoducho dá na to, aby tí najlepší mohli svoj čas venovať tomu, že budú uvažovať, študovať a tvoriť, a nebudú ho tráviť tým, ako si majú zohnať peniaze na živobytie. Momentálne sa uplatní len ten, kto má dostatok prostriedkov – má príjem z rodiny, od manžela alebo od manželky, alebo má príjem z niečoho iného.

Aké kvality musí mať podľa teba dobrý kurátor?

Je potrebné rozlišovať, či hovoríme o kurátorstve autorskej výstavy, inštitúcie alebo zbierky. Zameriam sa pre stručnosť na výstavu a pomôžem si v odpovedi pohľadom jedného z umelcov, s ktorým som ako kurátor spolupracoval. Voľne parafrázované, kurátor by mal byť schopný vytvoriť teoretickú nadstavbu výstavy. Vnímam túto požiadavku ako záväzok zaradiť dielo do širšieho kontextu a dohliadnuť na to, aby vystavené dielo i reč výstavy ako celku korešpondovala s umelcovým zámerom či výtvarným programom. Kurátor nemá pretvárať umelca podľa svojich predstáv a hovoriť mu ako tvoriť. Môže ho však upriamiť na tvorbu iných umelcov, ktorými sa oplatí inšpirovať, alebo sa, naopak, voči nim vymedziť, prípadne ho upozorniť na problematické aspekty diela, pokiaľ je ešte v procese tvorby. Nakoniec je úlohou kurátora dielo, resp. výstavu teoreticky zdôvodniť, čo môže nadobúdať rôznu formu – od zaradenia do kultúrno-historických trendov až po vysvetľovanie jednotlivých obsahových plánov divákovi. V neposlednom rade sa od kurátora očakáva, že bude vďaka svojej sieti kontaktov a vplyvu schopný dielo zviditeľniť v rámci inštitúcií kultúrnej prevádzky. Špeciálne pre fotografiu na Slovensku je tento aspekt dôležitý.

Máš nejaký sen alebo predstavu, čo by si chcel dosiahnuť, alebo čomu by si sa chcel venovať?

Ja sa nevenujem kurátorstvu z nejakej radosti. Keď dostanem ponuku na spoluprácu, tak ju neodmietam. S tým, že vnímam vlastné limity. To, čo ma baví viac, sú recenzie. Ak mám hovoriť o sne, tak myslím, že dôležité je robiť to dlho – dostatočne dlho na to, aby sa niekto, kto príde po nás, inšpiroval, a robil to poriadne na plný úväzok, tak ako sa to má. Budem strašne rád, keď príde mladá generácia recenzentov vyslovene orientovaných na fotku, ktorí budú vedieť v dostatočnom množstve a kvalite recenzovať fotografické výstupy.