Jana Hojstričová

Fotografiu začala študovať na bratislavskej VŠVU v roku 1992 ako jedna z prvých študentiek, neskôr katedru fotografie viedla, dnes je šéfkou ateliéru a prorektorkou školy. Za posledných dvadsať rokov sa podľa nej scéna fotografie výrazne posunula vpred. Obzvlášť najmladšia generácia dbá na to, aby sa medzi fotografiou a inými umeleckými žánrami nerobili rozdiely. „Súčasná mladá generácia fotografov vyrástla v digitálnom priestore. Fotografický obraz je pre nich dostupný od narodenia, fotka je teda pre nich čosi totálne prirodzené, čo je od predošlých generácií zásadne odlišné,“ hovorí JANA HOJSTRIČOVÁ.

Za akých okolností ste prišli študovať na VŠVU? Túžili ste sa stať fotografkou?

Chodila som na fotografiu už na ŠUP-ke, vedela som teda, že v nej chcem pokračovať, hoci pôvodne ma zaujímal textil. Na fotku ma vtedy zaradili proti mojej vôli, ale spätne som za to veľmi vďačná. Ako štrnásťročná som nevedela, čo je fotografia. Ale mala som šťastie, boli sme skvelá skupina spolužiakov a aj pedagógovia boli výborní. Nevedela som si už potom predstaviť nič iné. A všetci z nášho ročníka sme sa neskôr vo fotografii aj uplatnili.

Jana Hojstričová: Zo série Albumové listy, 2017

Učí sa dnes fotografia na VŠVU inak ako vtedy, keď ste tam nastúpili?

V prvých rokoch sa celý odbor fotografie ešte len hľadal a formoval, kým vôbec získal samostatnosť. A čo sa týka samotnej výučby, tak samozrejme, počas tých rokov som zažila prerod z analógovej fotografie do digitálnej éry, čo bol zásadný rozdiel. Keď som školu končila, už sa objavovali prvé digitálne technológie.

Katedru fotografie ste neskôr viedli, dnes máte vlastný ateliér. Ako vnímate spätne vývoj katedry?

Myslím, že zo začiatku to bolo náročné aj preto, lebo fotografiu bolo možné študovať na najbližšej pražskej FAMU, a teda na filmovej škole. Tu vznikla katedra na výtvarnej škole, no tento rozdiel je z môjho pohľadu pre fotografiu prospešný.

Pár rokov trvalo, kým si katedra získala verejné uznanie a vnútorné usporiadanie. Pre katedru je dobré, keď sú jej súčasťou osobnosti rôznych generácií s odlišnými prístupmi k tvorbe. Spätne sa mi však zdá, že sme si v rámci školy vybudovali silné postavenie.

Je záujem o fotografiu stále vysoký, alebo kolíše?

V celkovom počte máme asi menej uchádzačov, než kedysi, ale nestretávame sa s výrazným prepadom, aký zažili iné oddelenia. Pamätám si však, že hoci boli kedysi početnejšie ročníky, týkalo sa to naozaj viac kvantity než kvality a počet tých, ktorí s fotkou naozaj ostali pracovať, je veľmi podobný tomu, ako je to dnes pri menšom počte študentov. Počet študentov dnes, samozrejme, ovplyvňuje aj veľká konkurencia českých škôl alebo škôl v iných krajinách, ale to asi dnes cítia všetky školy na Slovensku.

Nemali ste dilemu, či vám učenie a vedenie katedry neberie čas na vlastnú tvorbu?

Milujem učenie. Mala som, samozrejme, dilemu, či by som nemala viac času venovať vlastnej tvorbe, ale uvedomila som si, že učenia sa vzdať nechcem. Radšej som sa teda vzdala komerčnej fotografie, ktorá bola pre mňa zdrojom zárobku, a tá mi teda, ak ide o tvorivú stránku, vôbec nechýba. (smiech) No učenia by som sa nevzdala, cítim, že aj pre moju tvorbu sú permanentná konfrontácia a medzigeneračný dialóg so študentmi obohacujúce (faktory?).

Pracujete momentálne na nejakom novom cykle?

Posledné tri alebo štyri roky sa mi veľmi zintenzívnila spolupráca s Palom Machom – a nielen spolupráca, ale aj výstavná činnosť. Začali sme spolupracovať pred mnohými rokmi a vtedy sme to vnímali najmä ako experiment, ako skĺbiť fotografiu a sklo, ale naberá to čoraz väčšiu intenzitu. Je to však príjemné, lebo nás to neustále posúva a zároveň už za sebou vidíme istú kontinuitu. Okrem toho som sa však teraz zamerala na to, ako fotografia v minulosti ovplyvnila a sprostredkúvala vedecké poznanie. Inšpirovala som sa technickým obrazom 19. storočia, ktoré diváko prinieslo geografické, prírodovedné, medicínske či topografické poznatky. V inštalácii, ktorá je aktuálne v Rosenfeldovom paláci, ich reinterpretujem a reaktualizujem v súčasnom kontexte. Rada by som sa však v budúcnosti vrátila aj k projektom s témou problému rodiny.

Jana Hojstričová: Zo série Unavená domácnosť, 2012

Tento rok ste sa stali aj prorektorkou školy. Prečo ste sa rozhodli túto pozíciu prijať?

Baví ma učiť, ale rovnako ma baví rozmýšľať aj nad tým, ako neustále posúvať a aktualizovať učebné plány tak, aby z nich študenti mohli čo najviac vyťažiť. Bohunka Koklesová to o mne vedela a prehovárala ma, aby som toto miesto zobrala. Beriem to tiež ako akúsi službu, povinnosť. Dozreli sme do veku, keď chceme túto školu posúvať vpred a je na nás, aby sme to aj skúsili urobiť. Zároveň si však uvedomujem, že je to funkcia s presne stanoveným časovým obdobím, ktoré zase skončí, a potom sa môžem venovať opäť viac svojim projektom a študentom. Verím však, že ani teraz nepociťujú menej záujmu.

V akej kondícii je podľa vás momentálne súčasná slovenská fotografia?

Na prvý pohľad sa možno zdá, že scéna je akosi ustrnutá, ale myslím si, že sa vôbec po prvýkrát nachádzame v období, keď sa veľká časť fotografickej scény integruje do scény súčasného umenia, čo je veľmi pozitívne. Najmä najmladšia generácia vôbec nerozumie, prečo by mala byť oddelená ako nejaká samostatná kategória fotografického média, keď fotografiu používajú ako výtvarný prejav. Neplatí to iba pri dokumentárnej fotografii, to je iná kategória.

Kedy sa to stalo – zohrával v tom úlohu nejaký konkrétny moment, výstava?

Myslím, že to prišlo generačne. Nespomínam si, že by to prišlo výstavou alebo niečím podobným zlomovým. A zrejme je to aj vplyv doby, lebo súčasná mladá generácia fotografov vyrástla v digitálnom priestore. Fotografický obraz je pre nich dostupný od narodenia a v rámci výtvarného prejavu ho berú ako čosi samozrejmé, prirodzené, nie je to niečo, čo by sa museli komplikovane učiť. Neznamená to pritom, že by ich nezaujímala história fotografie a rôzne technologické nuansy, k tým smerujú, keď sa začnú konkrétnej téme venovať intenzívnejšie. Ich vnímanie fotografie ako média je však totálne prirodzené a to je na rozdiel od predošlých generácií zásadne odlišné.

Platí integrácia fotografov na scéne súčasného umenia aj opačne – berie ich umelecká scéna rovnocenne?

Zrejme ešte nie úplne všetkých, ale tých najmladších áno. Prejavuje sa to aj v tom, že často ani nepoužívajú označenie fotograf, ale skôr vizuálny umelec/umelkyňa a ich výstavy sú často na pomedzí a v spolupráci so sochármi, s maliarmi, s autormi, ktorí sa venujú intermédiám. Združuje ich koncept výstavy a nie médium. Celá scéna si ešte možno úplne nezvykla, ale deje sa to.

Ambíciou kurátorov výstavy Užitočná fotografia v roku 2018 v SNG malo byť aj toto – akási integrácia fotografie na pôde súčasného umenia. Podaril sa im podľa vás tento zámer?

Myslím, že trochu nešťastne sa najmä mediálna pozornosť upriamovala na to, že na výstave fotografie vystavujú „nefotografi“. Kurátori pritom vyberali diela, ktoré ukazovali, že fotografia je používaná rovnako fotografmi ako aj výtvarníkmi, ale nahlas akoby odznela až tá druhá časť vety. Výstavy autorov, ktorí primárne pracovali v inom médiu, ale občas si fotografiu vypožičali, sa u nás už pritom konali aj v minulosti – v 90. rokoch, aj na prelome nultých rokov. Toto upriamovanie pozornosti na nefotografov potom znelo zbytočne ako akýsi protest voči fotografickej scéne, ktorá sa voči tomu, prirodzene, ohradila. Kurátori mohli jasnejšie koncepčne a kurátorsky definovať, že ide len o jednu líniu vývoja fotografie, ktorá tu, napokon, má východiská ešte v 70. rokoch. Veď aj to je dôvod, prečo bol kurátorom práve Aurel Hrabušický, ktorý sa už v minulosti venoval s Václavom Macekom autorom vyžívajúcim fotografiu vo svojich konceptuálnych dielach. Aj preto by som uvítala jasnejšie napojenie na túto históriu a východiská.

Má fotografia dôvod pociťovať na slovenskej scéne akýsi dlh v porovnaní s inými médiami?

Nie, nemyslím si, že ešte má nejaký významný dlh a ak áno, tak potom je porovnateľný s dlhom, ktorý môžu pociťovať aj iné médiá. Scéna fotografie si u nás prešla vývojom, ktorý do veľkej miery kopíruje aj vývoj v okolitých európskych krajinách. Zásadný zlom prišiel okolo roku 2000, keď veľké svetové múzeá a galérie začali dopĺňať svoje zbierky 20. storočia fotografickým a filmovým materiálom. To sa stalo aj u nás na pôde národnej galérie – aj vďaka Aurelovi Hrabušickému či Petre Hanákovej. Dôležité je aj to, že fotografia sa objavuje aj na nefotografických výstavách ako prirodzená súčasť tvorby autorov a zabudnúť netreba ani na festival Mesiac fotografie, ktorý začal fungovať pred takmer tridsiatimi rokmi a kontinuálne pokrýva vývoj fotografie. Fotografia už naozaj nie je taká izolovaná, ako bola na scéne umenia možno pred dvadsiatimi rokmi. A najviac ma na tom teší to, že najmladšia generácia za to bojuje. Nenechá sa vyčleňovať.

Uvedomujú si teda, že ak by nebojovali, mohla by byť fotografia opäť akosi vyčlenená?

Áno, bojujú a nechcú byť vyčlenení. Rozhodne by im však pomohlo, keby boli na scéne viacerí kurátori, teoretici, ktorí sa venujú fotografii, lebo teraz máme veľmi málo kunsthistorikov. Množstvo kurátorských projektov robia samotní autori a suplujú aktivity, ktoré by mali robiť teoretici a kurátori. A to je podľa mňa problém, lebo kurátorský prístup môže autorom ponoreným do tvorby priniesť potrebný nadhľad. Nedostatok kurátorov pritom nie je iba vo fotografii, ale celkovo vo vizuálnom umení.

Čím to podľa vás je, že máme málo kurátorov, teoretikov?

Myslím, že to spočíva najmä v tom, že s touto profesiou má človek naozaj problém uživiť sa na našej scéne. Kultúra je stále veľmi podfinancovaná. Aj ľudia, ktorí vyštudovali dejiny umenia, často odchádzajú do iných profesií z čisto existenčných dôvodov. Magisterské štúdium dejín umenia na Univerzite Komenského dokonca zaniklo. To je dnešný stav, ktorý ukazuje, v akej kríze sa táto profesia ocitla. Som pritom presvedčená, že väčší počet kurátorov, teoretikov, by celej scéne iba pomohol. Vo vzájomnej komunikácii a komparácii by sa aktéri scény navzájom posúvali dopredu.

Kurátor Aurel Hrabušický v rozhovore spomínal, ako sa časom menila dominancia jednotlivých smerov fotografie – štylizovanej, inscenovanej či dokumentárnej. Je dnes niektorý žáner dominantnejší?

Myslím si, že to stále ide v sínusoidách. Inscenovaná fotografia je v dnešnej dobe utíšená, ale to je prirodzený vývoj v súvislosti s témami, ktoré momentálne dominujú a ktoré sú aktuálne. Dnes určite oveľa viac prevláda fotografia, ktorá pracuje so zmyslom a filozofiou obrazu alebo so sociológiou či inými odbormi. Fotografi sa dnes snažia poňať konkrétnu tému prostredníctvom umeleckého výskumu, v ktorom využívajú aj informácie z iných vedných odborov. Prioritná je teda skôr téma, ku ktorej hľadajú východiská a spracovanie sa potom pohybuje v rôznych polohách od tradičnej fotografie až po inštalácie.

A dokument?

Ten sa prejavuje v posledných rokoch najmä prostredníctvom autorských publikácií či cez ziny, ktoré dávajú autorom možnosť podať ucelený príbeh. V tomto smere bol iste pre mnohých inšpiráciou práve Martin Kollár, pre ktorého boli knihy od začiatku dôležitou súčasťou a výstupom tvorby. Na škole to v tomto smere najvýraznejšie rozbehla Olja Triaška Stefanović v spolupráci s grafickým dizajnérom Jurajom Blaškom, keďže pri tvorbe fotografickej publikácie je spolupráca s grafickým dizajnérom mimoriadne dôležitá. Kniha je dnes naozaj náhradou za výstavný projekt – a podobne to funguje aj v Európe, v tomto smere sme nezaspali. Autori si uvedomujú, že kniha im ponúka veľkorysý priestor pre rozprávanie.

Práve Martin Kollár hovoril, že preňho je dnes omnoho ťažšie urobiť dobrú výstavu, lebo žijeme vo vizuálnej dobe a obrazy sme zvyknutí konzumovať veľmi rýchlo, kým ku knihe sa môžeme vrátiť a sledovať ju oveľa pomalšie. Vidíte to podobne?

Áno, verím, že istá uniformita inštalovania fotografických výstav môže u diváka spôsobovať to, že si výstavu iba „vizuálne“ pozrie, ale nedostane sa k hlbšiemu čítaniu príbehu. Kniha má v tomto smere veľkú výhodu presne v tom, že sa k nej môžete vrátiť v čase, ktorý vám vyhovuje, zastaviť sa a pokračovať podľa chuti, čo rozhodne pomáha čítaniu fotografií. A verím, že aj pre autorov je to zaujímavá výzva – zostaviť knihu dramaturgicky tak, aby sa nápady neopakovali, aby mal príbeh spád, to je náročné.

Máme na mladej scéne autorov, ktorí majú medzinárodný potenciál – a majú šancu uspieť aj vo svete ako napríklad Lucia Nimcová alebo Martin Kollár?

Myslím, že im ešte treba nechať čas, lebo dnes to funguje úplne inak, ako keď začínali Lucia Nimcová alebo Martin Kollár. V tom čase bol iste aj trochu väčší hlad po stredoeurópskej či východoeurópskej scéne, dnes to už tak celkom neplatí. Rozhodne je však viacero možností výstav, súťaží či medzinárodných projektov vo svete, kam sa môžu študenti či mladí fotografi prihlásiť a my ich vedieme k tomu, aby to neustále skúšali. V nedávnej minulosti vidím najmä dva silné ročníky – jeden, v ktorom skončila napríklad Dominika Jackuliaková alebo Juraj Starovecký, a ten druhý, ešte čerstvý ročník s Jánom Skaličanom, Ľubošom Kotlárom, Leontínou Berkovou. Verím, že to nevzdajú a že sa im podarí uspieť aj vo svete, zatiaľ to robia veľmi aktívne a podarilo sa im už získať aj nejaké skúsenosti. A potom sa raz za čas ukáže nejaký „sólista“ - zo staršej generácie to bol napríklad Ján Šipöcz, alebo z mladšej generácie Zuzana Pustaiová. Majú toho za sebou už dosť, ale dnes už to nie je možno až také viditeľné aj pre širšiu spoločnosť, ako keď sa podarilo uspieť Nimcovej či Kollárovi.

Paula Malinowska, zo série Utópia, 2019

Paula Malinowska: Zo série Utópia, 2019

Paula Malinowska: Zo série Utópia, 2019

Niekoľko rokov pôsobíte ako súčasť poroty a ako odborná garantka súťaže novinárskej fotografie Slovak Press Photo. Ovplyvňuje novinárska fotografia fotografickú scénu a naopak?

Áno, som o tom presvedčená a išla som do tejto súťaže aj preto, lebo som neznášala, ako na seba tieto dve skupiny pozerajú. Akoby to boli dva rozdelené tábory. Novinárska fotografia má v tejto súťaži široké pole uplatnenia vďaka množstvu kategórií, ktoré sa neustále snažíme vylepšovať, aby zodpovedali aktuálnej situácii a vývoju na fotografickej scéne. Sčasti teda pokrývame aj dokumentárnu fotografiu a rovnako sa zameriavame na študentské práce, čo bolo pre mňa veľmi dôležité. A možno to vidím len príliš optimisticky, ale zdá sa mi, že Slovak Press Photo naozaj pomohla vybudovať toleranciu medzi jednotlivými žánrami fotografie – od dokumentárnej fotografie cez novinársku fotku, ktorá sa snaží zachytávať najaktuálnejšie dianie až po umeleckú polohu, aj keď túto zachytáva iba okrajovo.

Kategória študentských prác býva takmer každý rok vyzdvihovaná porotcami ako jedna z najlepších, čím to je?

Keď sme ju na začiatku zostavovali, chcela som, aby bola uvoľnená a nemala žiadne formálne pravidlá. Stále dbáme na to, aby išlo o rozprávanie príbehu, ktoré je dôležité aj v novinárskej fotografii, ale v tomto prípade sa vizuálne spracovanie nemusí držať žiadnych pravidiel, čo vždy veľmi pozitívne „nabúra“ to klasické dokumentárne stvárnenie ostatných kategórií. Som presvedčená, že táto súťaž pomáha celému prostrediu, a keď si predstavím prvé ročníky, posunuli sme sa o veľký krok vpred. Chápem, že zo začiatku sa možno ostrieľaní fotografi zdráhali do takejto súťaže hlásiť, ale z roka na rok vidno, že im to už problém nerobí a že Slovak Press Photo sa vypracovala na dobrú úroveň. A iste je to aj vďaka medzinárodnej porote, ktorá tomu dáva záruku profesionality.

Dokáže dnes úplný laik v záplave fotografií rozoznať, čo je dobrá fotografia? Vidí kvalitu?

V záplave obrazov to nedokáže. Aj preto je dôležité z našej strany upriamovať pozornosť na to, čo je dobré, aby to potom mohol porovnať. Vtedy si to možno človek dokáže uvedomiť, ale nemám ilúzie – väčšinová populácia asi nedokáže rozoznávať kvalitu, o akú nám ide. Asi je to normálne, ani v súčasnej vážnej hudbe zrejme väčšina ľudí nedokáže rozoznať kvalitu a pohybuje sa skôr v mainstreame, kde sa dokáže zorientovať. Dlhodobou prácou sa to však podľa mňa dá zmeniť – aj preto je dôležité, aby aj časopisy a noviny ponúkali kvalitnú produkciu. Iba to môže postupne cibriť vkus divákov a urobiť z kvality štandard. Tak som to cítila napríklad v Dánsku, kde sú vďaka dlhej tradícii dizajnu aj úplne bežne dostupné produkty vo veľmi vysokej kvalite.

Luboš Kotlár: Zo série Nowlessness, 2018

– – –

Rozhovor bol uverejnený v publikácii døkument1 - magazín o fotografii (2019).