Nefotografie

Moja najsilnejšia spomienka na nezachytenú fotografiu, alebo skôr fotografie, sa viaže k osobnému projektu, ktorý som realizovala spolu s mojou nevlastnou sestrou v rokoch 2012-2013.

Kvôli netypickej rodinnej histórii sme sa so sestrou spoznali až v dospelosti. Krátko po našom prvom stretnutí som si uvedomila, že náš súrodenecký vzťah, akokoľvek blízky, v podstate neexistoval, bolo potrebné pomaly ho budovať. Nezdieľali sme minulosť, neexistovali žiadne spoločné spomienky, či rodinné fotografie. Bol to veľmi zvláštny pocit, v ktorom sa stretávala blízkosť a určitá nemožnosť, nedostupnosť, absencia akéhokoľvek emocionálneho pojiva.

Tri roky od nášho prvého kontaktu, od mája 2012 do mája 2013 sme spolu realizovali aktivitu, istý rituál. Tento pozostával z veľmi jednoduchej činnosti - každodenného fotografovania slnka v rovnakom momente, pričom každá nás sa dívala na slnko z iného miesta na zemi (sestra žije v Londýne, ja som sa pohybovala rôzne po svete). Akt spoločného fotografovania, ktorý sa stal naším spoločným každodenným rituálom, bol pokusom prekonať niečo, čo sa nedalo získať z minulosti; bol to spôsob, ako postupne formovať našu pamäť spoločných momentov.

Po pár mesiacoch vytrvalého fotenia sa táto aktivita stala organickou súčasťou našich dní, naším spoločným tajomstvom. Boli sme v kontakte každý deň a - cez fotografiu - sa medzi nami začala formovať určitá blízkosť.

Náš osobný fotografický projekt neskôr dostal umeleckú podobu. Nazvala som ho Až kým si nebudeme pamätať to isté - názov tvorí veta, v ktorej sa dá čítať spojenie túžby a zároveň nemožnosti dosiahnutia toho, po čom túžime. Predstava, že si so sestrou budeme pamätať veci rovnakým spôsobom, je absurdná. Rovnako naše fotografie slnka zachytené v tom istom momente nikdy neboli rovnaké.

Náš archív fotografií - naša spoločne vytváraná pamäť - nakoniec dostal formu knihy. Pozostáva z dvoch častí, mojej a sestrinej, ktoré sú spojené chrbtom obálok. Ten, kto si prezerá knihu, takto nie je schopný vidieť naše fotografie slnka z toho istého dňa súčasne. A tu sa dostávam k “nefotografii”. Zopár strán knihy ostalo prázdnych - nie je na nich žiadny záber, len dátum. Tieto strany nám pripomínajú dni, keď sme kvôli rôznym okolnostiam zabudli, alebo sme neboli schopné slnko zachytiť. Aj táto absencia záberu však má svoj zmysel - prázdne strany sú rovnako dôležité ako tie s fotografiami, pretože zachytávajú realitu konkrétneho dňa, a ako “failure” len podporujú reálnosť a autentickosť nášho spoločného rituálu. Prítomnosť týchto “nefotografií” tiež kladie otázky, ktoré ma ako umelkyňu v súvislosti s médiom fotografie zaujímajú.