Trojexpozícia       

Keď je človek už roky zahľadený do fotografie - do výstav, fotokníh, písania a editovania textov, či do vlastnej tvorby, príjemným osviežením myšlienkového toku je zadumať sa nad tým, ako čítajú obraz nefotografi. Ľudia z rôznych odborov, ktorí bezprostredne nežijú fotografiou. Nepoužívajú ju ako hlavný vyjadrovací prostriedok. Čo sa skrýva “za obrazom”? Za tými pár obrazmi, ktoré nám zostanú v hlave a popri nich v bežnej dennej premávke prefrčí státisíce iných? O čom premýšľajú i samotní fotografi, keď fotia? Alebo keď nefotia a iba tak raňajkujú chleba s maslom?

Rubrika Trojexpozícia sa presunula z tlačenej podoby Fotonovín do online priestoru Døkument magazínu. Prináša postrehy rozmanitej typológie “vnímateľov obrazu” z najrôznejších odborov. V dobe, kedy sme intenzívnejšie ponechaní napospas vlastnej mysli a obrazovkám s písmenami a obrazmi.

Teším sa a cením si, že do premiéry Trojexpozície na tejto webovej stránke prispeli matematička, fotograf a poetka.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Fotografia je kúskom času

Moment zastavenia, prekvapenia, postreh, v ktorom mám čas objaviť štruktúru, vzor, pochopiť podstatu. Tú, čo vidno, aj tú skrytú – a tou je často práve matematická, nie vždy geometrická pavučina. Vytvára spojenia medzi miestami na fotke, medzi rôznymi fotkami, medzi fotkou a mnou, medzi svetmi fotografa, fotky a mňa.

Veľmi sa ma dotýkajú pravidelnosti, rytmy zachytené či naznačené na fotografii. Keď ich tam nevidím, fotka nie pre mňa príťažlivá, ani zrozumiteľná. Potrebujem zachytiť, alebo cítiť a hľadať tie vnútorné súvislosti, pevný rámec, aj očiam neviditeľný. Možno aj preto nepotrebujem nevyhnutne fotky, na ktorých sú zjavné konkrétne postavy, miesta či situácie alebo zátišia. Vzory, rytmy a štruktúry sú pre mňa dôležitejšie – vnútorné vzťahy vnímam v umení viac než vzťahy medziľudské.

Nezáleží mi na tom, či vzor je podmienený farbou alebo len tieňmi, páči sa mi rozmanitosť vnemov. Fotografia ako výrez okamihu pritiahne pozornosť na kúsok sveta, na jeho štruktúru a bytie ako súčasť celku – úplne inak, než keď vidíme celok v jeho časopriestorovom kontinuu.

Barbora Kamrlová, matematička

Otázniky

Spaľujúca láska Zápalky a Trieska

Triesko sa treskol do Zápalky,
čo dostalo ho do stavu,
že v jednom kuse obdivoval
jej hlavičku a postavu.

Napokon iskra preskočila
a tenký suchý Triesko
vzbĺkol a zhorel v okamihu
bez toho, aby zvrieskol.

(Zo zbierky Tim Burton: O Slávkovom neslávnom konci a ďalšie burtonovky. Zelený kocúr, 2015)

Každodennosť, plynutie dní a týždňov, opakovanie tých istých vecí, stretávanie sa na chodbách, pred vchodom do domu i mimo neho, pri venčení svojich miláčikov ráno i večer, stretávanie tých istých ľudí, v tom istom čase, idúc do práce, či do obchodu, k lekárovi, v daždi i vo vetre, v buse, či v električke, pozorujúc okolitý svet, svet v pohybe aj keď akoby uzavretý v čakaní na znovuzrodenie.

Uz takmer druhý rok je čas na otázky, analýzy, prehodnocovanie, osobné zoceľovanie, hľadanie vnútornej rovnováhy a ďalekosiahle rozhovory o niečom, či o všetkom. Čo je najdôležitejšie? Čo má zmysel? Na čo sa zameriavať? Kam uprieť svoju pozornosť? Tešiť sa na každý koncert v Konzerthause vo Viedni, ktorý sa pre pandemickú situáciu nezruší, či uvidieť výstavu, ktorú je ešte možné navštíviť? Čo skôr?

Všetko stojí za pozornosť, je to o individuálnom záujme a schopnosti vedieť sa nadchnúť pre niečo, čo prináša pocit naplnenia. Každá drobnosť i malé radosti sa stávajú súčasťou väčšieho celku, posúvajú nás ďalej. Tvorba nám pomáha uniknúť z každodennej reality, vidieť ju z nadhľadu a v širších súvislostiach. Aj napriek náročnosti doby, v ktorej momentálne žijeme, je dôležité zachovať si zmysel pre humor.

Jaroslav Žiak, fotograf

Bez fotky by nebolo ani umenie

Dostať do cca 250 slov postreh na dané dielo, v tomto prípade hodnotenie fotografie, je pomerne dosť ťažké. Hlavne, keď je hodnotiaci laik na slovo vzatý ☺. Ale prejdime k jadru. Zaujala ma výstava fotografií vo filmovej snímke Rovnako iný ako ja/Same Kind of Different as Me (réžia: Michael Carney; USA, 2017).

V jednom momente dej prechádza do emocionálneho dialógu dvoch od seba úplne odlišných mužov o schopnosti provokovať fotografiou. Zvlášť ma zaujal pocit vyvolaný u jedného z nich. Pri pohľade na správne inštalovanú snímku, na ktorej si dal umelec záležať celou svojou schopnosťou vyjadrenia sa, na údernosť diela, správne svetlo, kvalitu nasnímania a zhotovenie v primeranej veľkosti v ňom vyobrazenie vyvolalo hnev. Keď následne medzi týmito mužmi nastane očakávaný rozhovor o “umeleckom zážitku”, prvý z nich opisuje, ako mu daný portrét otvoril rany z detstva. Cez slzy vyloží svoj príbeh priateľovi a ja mám pocit, že keď stíchne, nastáva zrazu okamih úľavy a zmierenia.

Toto je tá jedna z miliónov fotiek.

Tešia ma takéto katarzné diela, keď sa spájajú viaceré umelecké zručnosti do jednej silnej výpovede, vytvoria spoločný koktail obrazu, slova a hudby. Film je vlastne len niekoľko tisíc nacvakaných fotiek na negatíve v našom pozitívnom hľadáčiku. Nakoniec, možno na počiatku bol obraz, fotené podobizne, súzvuk a ich ladenie v nemom filme. Portrét, ktorý môže byť vykreslený aj ako literárna postava. Dnes tu nebudem opisovať svoje postrehy z konkrétneho diela, mám ale silný pocit, že keď sa spojí človek so svojou dušou a pozrie sa tým okamihom na osudné dielo, môžu sa stať zázraky ☺.

Michaela Vankovicová, poetka