Trojexpozícia       

Minule mi napadlo, aj keď už neviem presne kedy, či sa dajú fotografi povahovo kategorizovať podľa druhu fotografie, ktorej sa venujú. Či voyeuri fotia street dokument, introverti krajinky, excentrici inscenovanú fotografiu, flegmatici zátišia. Alebo či, naopak, nerváci fotia krajinu, aby sa upokojili, introverti fotia ľudí, aby boli nútení s nimi komunikovať, a zarytí nosiči zopár kusov oblečenia, ktorých už viac než sté pranie zbavilo posledného zbytku chuti nechať sa ďalej natriasať nejakým upoteným telom, fotia fashion. Venujú sa askéti food stylingu a neurotici výtvarnej fotografii? A kto sa venuje konceptuálnym projektom, keď sa týmto spojením v slovenskej fotografii naozaj už kadečo kadekým označilo, až by z toho človeku aj vlastná slina v krku zabehla? A čo prvoplánovo tendenční provokatéri, patológovia tráum, fotografi havinkov a mačičiek, detičiek a mamičiek? Svadieb a pohrebov? No veru, ľudia sme rôzni a vo fotografii sa dá skúmať toľko rôznych vecí, tém, podtém a javov, že ma stále neprestáva fascinovať. Až tak, že potom pred ňou utekám do lesa a po chvíli zasa obsedantne hľadám nejaký záber a pravý ukazovák sa mi celý chveje nedočkavosťou.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Okamih v čase

Dánsky fotograf Nicolai Howalt (1970) vytvoril počas rokov 2003 – 2004 rozsiahlu veľkoformátovú portrétnu sériu Boxeri, kde sa zameral na mladých chlapcov venujúcich sa tomuto športu.

Na prvý pohľad nie je celkom zrejmý fakt, že ide práve o boxerov, ktorí prešli procesom boja. Vidíme vizuálne minimalistický dvojportrét, miestami pripomínajúci banálny módny portrét, aký pre svoje produkty využíva napríklad firma Calvin Klein. Zakrvavenie a pot môžu pôsobiť len ako drobný trik maskéra. Zlom v čítaní nastane, hneď ako si uvedomíme (napríklad aj vďaka názvu, či anotácii), o čo v sérii ide.

Autorovi nešlo o dokumentárne zobrazenie chlapcov pri boji. Svojím vizuálne minimalistickým zobrazením veľkoformátových diptychov dáva priestor k zachyteniu škály jemných nuansí pocitov a emócií odohrávajúcich sa bezprostredne pred a po boji, zmene, ktorá nastala vďaka vypätým chvíľam prežitým medzi dvomi foteniami.

Vidíme toho istého adolescenta čelne „odblisnutého“ pred bielym pozadím po a pred zápasom. Z fotografií cítiť proces, vnútornú premenu. Snímky sú akýmsi svedectvom „before and after“, a nechávajú nás len tušiť, aký zlomový okamih nastal, čím všetkým si portrétovaní práve prešli. Na oboch fotografiách vidíme rovnakú pózu, oblečenie, uhol aj výrez záberu portrétovaného. Čo sa zmenilo, môžeme postrehnúť vo výraze (a škvrnách na oblečení mnohých). Väčšinou odhodlaný sebavedomý pohľad, príznačný pre prvý snímok diptychu, nahradí únava, rozrušenie, akési precitnutie, trauma? Na druhej fotografii pred nami stoja spotení, trochu vyplašení, často i dokrvavení.

Autor nám možno viac ako športovcov ukazuje akýsi psychologický proces chlapčenstva, do ktorého nás necháva nahliadnuť. Viac ako na box zaostruje na ich súkromný boj a vnútorné prežívanie. Box, ktorý ostáva pre nás skrytý, je v tomto prípade azda viac metaforou akejkoľvek výzvy a životnej udalosti, boja, ktorému sa portrétovaní rozhodli čeliť. No i ukážkou vnútorného kozmu emócií pod maskou „odhodlaného hrdinu“, akého by ne/chcela vidieť patriarchálna spoločnosť, keď vraví „chlapci neplačú“. Viac ako skrvavené fľaky na tele máme možnosť vnímať psychologickú premenu, postrehnuteľnú prostredníctvom jemných zmien v mimike tváre. Vidieť, že „hrdina“ nie je stroj, disponuje celou škálou emócií a vnútorných poryvov, ktoré môžu vyplávať na povrch. Zraniteľnosť, strach, neistota, rozrušenie, bolesť.

Susan Sontagová prirovnáva fotografiu k zamrznutému okamihu v čase, ktorý sa stáva minulosťou, hneď ako je snímok zachytený. V tomto prípade máme dočinenia s „dvojitým zamrznutím v čase“, kde druhý záber relativizuje ten prvý, dokazujúc krehkú ne/stabilitu, istotu, ktorá môže byť každým zlomkom sekundy roztrieštená, metamorfovaná a popretá. Relatívnosť reality, jej premenlivosť, dočasnosť stavu každej situácie, veci, bytosti. Prácu vnímam ako metaforu na dospievanie a náznak spleti zložitých emócií a psychofyzických procesov s tým spojených. No i odkaz na problematiku maskulinity a jej stereotypov, kde je muž vnímaný ako alfa samec-macho, od ktorého sa očakáva, že bude schopný presadiť sa silou a vyhrať. Idealizovaný vzorec patriarchálneho hrdinu odtrhnutého od „slabých“ emócií, pripraveného na boj, však nabúrava druhá čas diptychu, kde nám autor ukazuje, aká krehká, iluzívna a zbytočná táto predstava môže byť.

Text vznikol ako časť teoretickej diplomovej práce autorky Zaostrené na súčasný portrét na Katedre fotografie a nových médií VŠVU, 2010.

Andrea Juneková, fotografka, vizuálna umelkyňa

Zberači momentov

Som z rodiny amatérskych fotografov, ktorí to nechcú nikam dotiahnuť. Jednoducho nás baví – hovorím tomu – zbierať momenty. Najlepší fotograf z nás všetkých bol jednoznačne môj dedo. Fotil všetko a všade a stále skúmal nové možnosti. Výpravca vlakov, ktorý voľno trávil v tmavej komore na miestnej železničnej stanici a ešte mokré fotografie nosil cez ulicu domov, aby sa sušili kade-tade po miniatúrnom byte. Tak vznikol unikátny fotoarchív čiernobielych záznamov povojnového a raného socialistického života.

Päťdesiate a šesťdesiate roky cez objektív dedovho Flexaretu sa dnes v krabiciach od topánok miešajú s farebnými sedemdesiatymi rokmi, tentoraz cez objektív kvalitného kompaktu môjho strýka – emigranta. Ten, rovnako ako dedo, fotil všetko a všade. Na rozdiel od deda pre neho bola dôležitejšia ako fotoprístroj, svetlo, formát či papier každodennosť jeho nového západniarskeho života. Tu bývam, tu kupujem noviny, táto stanica vyzerá ako tá v Hrachovišti, však? Fotky cestovali z jednej strany železnej opony na druhú namiesto listov skoro 20 rokov.

Moje 80's detstvo, to bol zasa trojrozmerný fotosvet! Dedo (a následne celá rodina) totiž v tej dobe prepadol čaru stereofotoaparátov. Práve dedov Stereomat je dnes mojím najväčším pokladom. A potom je tu ten môj prvý ozajstný foťák. Ako inak, dedičstvo. A láska na celý život.

Dnes už mám doma zbierku fotoprístrojov a nekonečno fotografií, rodinné dedičstvo po niekoľkých zberačoch. Jedna z mojich najobľúbenejších fotiek je táto. Trenčianska plaváreň, obyčajný letný deň niekedy na prelome 50. a 60. rokov, dedo fotografuje otca pri skákaní do bazéna. Fotka je neostrá, nedokonalá, vyblednutá. V ten deň dedo nafotil oveľa lepšie. Ale práve táto jedna má všetko, čo ma baví... Hľadanie toho správneho momentu.

Zdenka Pepel, kultúrna manažérka, filmová fundraiserka a rešeršérka

ZMYSLY/i si na …

Fotografia je jedinečná v ponímaní času. Je to zachytenie súčasnosti, ktoré bude v budúcnosti vnímané ako minulosť. Práve v tom spočíva kúzlo fotografie – spájanie časopriestoru okolo nás. Každý si môže podľa seba vybrať, ako bude fotografiu vnímať. Ja sa snažím všetky tri časopriestory vnímať spoločne a neoddeľovať ich. Ideálnym príkladom sú východy a západy slnka. Rád nechávam na seba pôsobiť silu prítomného okamihu zachyteného v minulosti. Energia, ktorú vyžaruje fotografia slnka tesne nad obzorom, je nespochybniteľná. Na svojich cestách po svete vyhľadávam a milujem tieto okamihy. Vždy mi dodávajú silu a energiu ísť ďalej. Mám rád svoj domov a možno práve to je dôvodom, prečo na mňa slnko na cestách tak pôsobí. Je to to isté slnko, ako vychádza a zapadá u nás. Je to kus domova, ktorý nájdem kdekoľvek vo svete, a je to kus vzdialeného sveta, ktorý nachádzam doma. Ak nemám možnosť sledovať východy a západy naživo, nič iné nedokáže ten pocit sprostredkovať tak ako fotografia. A navyše čas na fotografii neplynie. O tom, kedy sa ten moment skončí, rozhodujete vy, nie rotácia Zeme. Fotografiu zapadajúceho slnka, nasnímanú cez kvapky na okne, urobila na analóg moja dcéra Lenka a ja som si ju obľúbil hneď, ako som ju uvidel.

Dážď za sklom, cez ktoré je nasnímaná, sa stáva príťažlivým. Kvapkami na jeho povrchu robí západ slnka tajomnejším a zároveň necháva vyniknúť jeho silu. Tlmí a zároveň zvýrazňuje farby. Ak si ju pozriete povrchne, neupúta, nezaujme. Ale ak sa do nej zahľadíte, vtiahne vás, pohltí a nepustí.

Prekvapil ma priestor, ktorý dáva pocitom a myšlienkam. Ničím neohraničuje, nedáva mantinely, nezväzuje. Pôsobí ako katalyzátor alebo ako inhibítor. Je to na vás a vašich myšlienkach. Môže vás zohriať, ale aj popáliť. Priniesť radosť, ale ak prepadnete smútku, znásobí ho. Dávajte si na to pozor a učte sa ovládať svoje myšlienky. Ak to dokážete, otvorí vám úžasné obzory.

Peter Božík, cestovateľ a podnikateľ

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!