Lenka Lindák Lukačovičová

Lenka L. Lukačovičová (1987) vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Je absolventkou doktorandského štúdia na Katedre fotografie a nových médií u prof. Ľuba Stacha. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pedagogicky pôsobí ako vedúca ateliéru Protoateliér, 2. ročník bakalárskeho štúdia. Jej tvorba a predovšetkým mnohé z jej výstavných aktivít sa sústredia na presahy fotografie do inštalácie a performance. Z posledných rokov (2021 – 2022) to bola séria billboardových výstav na Trnávke, pod Mostom SNP, na zastávkách Bajkalská v Bratislave, Hanácka na Trnávke, Pod furčou v Košiciach. Bola ocenená na súťaži súčasnej fotografie strednej a východnej Európy Different Worlds (2021) a v roku 2022 sa stala laureátkou Nadácie Novum.

Čo bolo prvým impulzom k tvojmu zatiaľ poslednému projektu Lonely Planet Trnávka? Bolo to bezčasie covidovej pandémie? Nedostatok komunikácie v izolácii? Pamätám si totiž, že na začiatku lockdownu som zaregistrovala nenápadný instagramový účet pohrávajúci sa so svetovou značkou cestovateľských bedekrov a mapujúci zákutia Trnávky. V priebehu roka sa potom niektoré z fotografií z Instagramu objavili vo vitríne niekdajšieho trnávkarského kina Zora.

Na samom začiatku bol projekt (Ne)rozhodujúce okamihy, ktorý začal fotením sa a fotením banálnosti „kočíkovaním“, stereotypnými prechádzkami, opakovaním činnosti. Fotila som ho na diapozitívy a, ako som sa túlala Trnávkou, som sa vždy podvedome tešila, čo ma na ceste stretne. Na Trnávke totižto vždy nájdete nejakú osobitosť, kvetináč z pisoára či pneumatík, metrového dinosaura v záhradke, žmurkajúce auto, tigrie deky na plote, lavičku s ponožkami a podobne. Druhý moment bol spojený s vitrínou. Bola pandémia a raz sme prišli pred kino Zora s našou dcérou Zorkou a hovorím si, Zora stretáva Zoru, je tu prázdna vitrína, tu by mala byť kultúra, kam môžu naše „deti“ chodiť, to je znamenie! Napísala som žiadosť o štipendijný grant na fotenie a druhá šla na mesto s prosbou o prenájom vitríny. To schválenie trvalo troška dlhšie. Medzitým som založila instagramový účet, ktorý by mohol práve fungovať ako bedeker, tiež mi napadlo, že pre tých, čo napríklad nie sú na sieťach, by som mohla pravidelne hádzať párstranové noviny s fotkami do schránok, tým pádom by umenie tiež dostávali instantne, pod nos.

Vedela si, že Trnávka ako mestská časť obývaná robotníckymi rodinami, nezamestnanými a chudobou bola v dvadsiatych rokoch minulého storočia objektom sociologického výskumu? V kritickom hľadáčiku ako „zlé bývanie“ ju fotografoval Jaromír Funke a taktiež existuje aj jedinečná publikácia, dokument o živote v robotníckych kolóniách od amatérskeho fotografa a novinára Iľju Jozefa Marka: Dornkappel. Predmestie troch jazykov (1938). Ty ako pristupuješ k tomuto exotickému priestoru? Aj Branislav Štepánek ju v recenzii pre časopis Jazdec (Lonely planet Trnávka. Kultivácia – participácia – akcia, Jazdec, Ročník XIII/46) nazval zvláštnym drsným endemitom, kde sa kombinuje rurálny charakter s demografickými, hospodárskymi a kultúrnymi nánosmi, ktoré so sebou prinášal rozvoj mesta.

Áno, oba projekty sú mi známe. Boli aj impulzom k vzniku môjho projektu. Práve prívlastky, čo spomínaš, jej rurálnosť a zároveň urbánnosť robia Trnávku osobitou, a práve preto ju mám tak rada. Je živelná, no zároveň si myslím, že na pozadí témy prebieha séria problémov – sociálnych, ekologických..., s ktorými sa ako spoločnosť na Slovensku, ale aj v zahraničí stretávame. Zástavba oblastí s pôvodnou identitou, developerské ciele, prisťahovalectvo, strata autentickosti. Súvisí to však úzko s džentrifikáciou a jej dejinným rozvojom a zástavbou, ktorá začala v 20. rokoch 20. storočia. To ju formovalo a vlastne sa deje opäť dnes, za päť, desať rokov Trnávka nebude, čím bola. Tento týždeň som sa prechádzala po Beskovskej ulici a uvedomila som si, že minimálne dva domy v jej okolí za posledný rok boli zrovnané so zemou, ďalšie prešli výraznejšou rekonštrukciou či prešli do prenájmu firiem. Jeden čas som Trnávku nazývala „mačkopsom“, ona je vlastne taký hybrid. Už len vo veľkosti pozemkov, vizuálnej podobe fasád a záhrad, hustote zástavby je špecifická. Nájdeme tu dom s vejárovitou strechou z Masarykovej kolónie a pri ňom pozostatok šmolkovej fasády na terase zo zaniknutej bývalej zmrzlinárne a o pár ulíc nižšie dom rekonštruovaný v 21. storočí, ktorý je síce ešte impozantnejší, no už „len“ imituje vejárovitú strechu, taký hybrid alebo mačkopes.

V jednom z rozhovorov si povedala: „Zamýšľam sa nad momentom, ktorý je bežný, opakujúci sa až banálny, a zároveň (ne)videný inými, keď sa k samotnému dielu a fotografiám vraciam, často premýšľam, či vôbec majú byť (ne)rozhodujúce momenty verejne/výstavne videné.“ Dá sa povedať, že tvoja fotografia je charakteristická vedomým pohrávaním sa s banalitou v širokej škále jej možností. Ako si pracovala pri tomto projekte?

Niečo som už naznačila vyššie, ale podľa mňa projekty, ktoré tvoríme, musíme prežívať, musia vám byť blízke, musíte žiť s nimi. Pri tomto projekte je však zaujímavé, že mávam obdobia, mesiac, tri, keď sa mi Trnávkou naozaj zaoberať nechce, možno vtedy ju práve žijem (haha). Potom sa k nej vrátim aj vďaka ľudom, ktorých stretnem, vedieme dišputu. Dozvedám sa, kto sa sem kedy nasťahoval, ako sa mu žije, čo má a nemá rád. Tí, čo si Trnávku pamätajú zase z rozprávania, zvyknú na Trnávku reagovať, že to je to miesto tam za mostom, bývalé Mexiko, ktoré sme obchádzali. Vyplýva z toho (samozrejme nejdem generalizovať, ale zjednodušene), že sú dve skupiny ľudí, tí, čo ju „milujú“, a tí, čo ju „nenávidia“. Tu narážam asi najintenzívnejšie práve na tú každodennosť, v diskusii.

Zaujíma ma, ako pracuješ s fotografickým obrazom . Mnohé sa u teba skrýva v zdaní náhody, akoby amatérskej momentky, ale viem, že výber a stavba obrazu sú u teba precízne riešené stratégie. Experimentuješ a skúšaš. Tvoje zázemie je konceptuálne a myslím, že sa k tejto tradícii vedome hlásiš.

Prvý je koncept, potom forma. Pracujem vlastne asi tak ako pri písaní práce. Prvá fáza je zbieranie materiálu k téme, hromadenie dát. Potom sa zamýšľam, akou formou dokážem najvýstižnejšie povedať myšlienku. Myslím, že v rokoch 2014 – 2017 som výrazne viac experimentovala, zväčšovala digitálne fotografie cez projektor, robila ručné zväčšeniny na sklo, nechávala dielo procesuálne koexistovať v galérii atď. V projekte Lonely Planet Trnávka ma to baví v pozmenenej forme. Menšie fotografie z výstavy či z vitríny, kde ich pravidelne už rok vystavujem, rada „posúvam“ ďalej. Občas sa niekto ozve, že príde pozrieť vitrínu Zora pri kine Zora. Tak sa s ním vždy dohodnem, že sa stretneme priamo tam (na rohu ulíc Okružná a Kopanice v Bratislave) a vymeníme fotografiu, pridáme tam novú a pôvodná mu ostáva. Je to taká vernisáž pre dvoch. Možno snímku doma založí do skrine alebo si ju nalepí na záhradu a ďalej sa nezaujíma, ale o rok ju pri upratovaní možno zase nájde a spomenie si práve na Trnávku. Tu sa dostávam práve k uvažovaniu o fotografii. Fotografia je masové médium, každodenné, zároveň tvárne a tekuté, a práve preto rada narúšam zaužívané spôsoby uvažovania o ňom.

Máme za sebou niekoľko výstavných projektov, kde sme spolupracovali v tandeme kurátorka-fotografka, ale jeden z nich sa predsa len vymyká bežným spoluprácam. Je to Pocta miestu. Dom kultúry Trnávka. Happening. december 2021. Na billboard na frekventovanej ulici (na Trnávke) si nechala umiestniť veľkorozmernú fotografiu miestneho kultúrneho domu ako scény tvojej nenápadnej performancie – teba stojacu na zdevastovanom schodisku kultúrneho domu. Text, ktorý bol súčasťou billboardu a upozorňoval na bývalú spoločenskú hodnotu tohto miesta. Okrem aktivistického momentu mi pripomenul tvoje staršie, ale aj paralelné fotografické cykly, v ktorých odkazuješ na akcie slovenských umelkýň a umelcov neoficiálnej výtvarnej scény sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov (Július Koller, Ľubomír Ďurček, Rudolf Sikora).

Myslím, že k tomuto výstupu si ma v spoločnej komunikácii „postrčila“ práve ty, a som za to naozaj vďačná. Verím, že v roku 2023 vznikne viacero takýchto pozitívne aktivistických akcií. Spomeniem len v krátkosti, že v Spoločenskom dome Trnávka na Bulharskej ulici č. 60 (ObkSS) v Bratislave vznikla séria výstav v koncepcii Vladimíra Vorobjova, Václava Maceka a Aurela Hrabušického. V rámci amatérskej fotografie presadili tvorbu výtvarníkov ako Rudo Sikora a Michal Kern na spoločnej výstave s názvom FOTOGRAFIE v roku 1985. Ďalej tu boli vystavené aj fotografie Vladimíra Kordoša, Ľuba Stacha, Ľuby Laufovej, samostatná výstava skupiny Bahama (už v roku 1990)... To sú práve paralely, prečo happening Pocta miestu vznikol. Ako to býva, pomohla nám trošku aj náhoda. Billboard s happeningom mal byť na zastávke Hanácka mesiac, o plochu však nikto nemal záujem, tak tam bol minimálne do marca 2022 a vyvolal diskusie na sociálnych sieťach. Príspevky sa spytovali, čo je jeho cieľom, či máme potrebu „burcovať emócie“, až tam napísal jeden pán na záver, že „plagát na zamyslenie je stále lepšou reklamou pravdy ako nejakej zaplatenej klamlivej reklamy pre lovenie zákazníkov“. Čiže funguje!

Rozhovor bol pôvodne uverejnený vo Fotonovinách 62/23.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!